A nie je to vidno len na tejto veci, ale celkovo na citlivom prístupe k životnému priestoru a prírode.
Výrazný rozdiel medzi Slovinskom a Slovenskom, kde bolo zoštátňovanie majetkov „dôkladnejšie“. Vykorenenie, silná a bolestivá rana, ktorá so sebou nesie stratu zodpovednosti, aj citlivosti (apatia) v narábaní s vlastným i cudzím majetkom, okolím.
Revitalizujeme priestory okolo seba, ale do revitalizácie vnútorných priestorov, postojov, … sa moc radi nepúšťame. Zrejme preto, lebo to často znamená, priblížiť sa k nie príjemným témam a pocitom, pracovať s nimi. A pritom odtiaľto veci povstávajú. Z nás. Tak potom ona revitalizácia vonkajších priestorov vyzerá.
Ako národy sme zažili veci, ktoré by sa dali na osobnej úrovni prirovnať k znásilneniu, psychickému teroru, ale aj vlastné hlboké zlyhania, agresiu a chyby. (Nemyslím len Slovensko.) Nezaslúžilo by si toto viac pozornosti? Masáž, terapiu, liečbu, RE-kreáciu?
Nie? Tak potom nečudo, keď tu nejaký nešťastníci pochodujú a hlásia veci, pre ktoré predkovia umierali.
