Samovražedný kurz spoločnosti. Prečo?

Vraciam sa k mojej, už v inom článku spomenutej myšlienke. Možno sa potrebujeme dostať až na samú hranu priepaste, ale dúfam, že nie. Preto toto píšem.

Tak k veci: nevnímame smrť. Vytesnená, akoby totálne nereálna, neexistovala. To nám na jednej strane dáva pocit neohroziteľnosti, fatálne mylný. A na druhej strane dáva priestor pre silu podvedomia, ktoré sa o smrť zaujímať proste musí. Ono ju chce vidieť, chce sa k nej priblížiť, poznať ju a možno aj prežiť. Kedysi nám boli tieto prežitky umožnené napríklad skrz rituály. Tie sme si zničili ako iracionálne a nepotrebné bludy. Alebo bolo smrť vidieť doma, keď sa neumieralo izolovane v nemocniciach a o všetko sa postaral nejaký úrad.

Ak si nie sme vedomí jej prítomnosti, žijeme v polopravde.