Pokiaľ nepoznáme bolesť vlastného umierania, pokiaľ nevidíme v mukách umierať svojich blízkych, pokiaľ necítime bolesť zo zmrzačených, alebo mŕtvych, vlastných detí, pokiaľ si nevieme predstaviť na rukách krv a roztrhané telá, tak nevieme. Nevieme o čom hovoríme, ale hovoríme a súdime. A necháme sa unášať vášnivým búchaním sa do pŕs. Hrdinovia na stoličkách s teplou kávou. Nie premrznutá zem, nie blato a krv, svoja aj cudzia. Iba tliachame a hráme sa na hrdinov. Za počítačom. Už ani nevieme, že hovoríme o živote konkrétneho človeka.
Nikto z nás nevie, aké je to niekoho zabiť. Nikto z nás nevie, či by sa nepremenil na krutého vraha, ktorý znásilňuje mladé dievčatá a zabíja ich matky a otcov, súrodencov. Aj toto je vojna. To nie je o zdravom rozume, tu doma. To je šialenosť, ktorú si predstaviť nikto z nás nevie. Zabíjať.
Keď chce niekto rozhodovať, musí poznať všetky dôsledky. Naozaj poznať, nie len vidieť štatistiku. A z tohoto hlbokého poznania vychádzať.
