Kto si plne uvedomuje všetky svoje skryté myšlienky, túžby a tak aj motivácie k činom? Kto si je plne vedomý svojich hlbokých potrieb? Budha, Ježiš, Dalajláma? Tým by som to ešte asi uveril, ale inak nepoznám človeka, ktorý by nemal nevedomú zložku. Ak ju ešte touto výrazovou korunováciou ega (som vedomý muž) hlbšie schovám, o to ľahšie ma bude ovládať.
Táto korunovácia samozrejme nahráva pýche. „Som vedomý muž.“ („Zaslúžim si vedomú ženu.“ „Vy ste nevedomé ovce.“ atď.) Pýcha je nám ľuďom prirodzená. Podľa niektorých budhistických textov je to naša najvýraznejšia emócia. Keď aj toto odložím, z môjho pozorovania seba samého, a z rozhovorov s ľuďmi, ktorí sa venujú meditácii, poznávaniu vlastnej mysle, vyplýva, že vlastnú pýchu môžeme iba pozorovať, a to je jediný spôsob ako ju regulovať. Teda možno sú aj iné, ale tento mi pripadá najbezpečnejší. Môžem sa podriadiť niečomu vyššiemu, ale ak to vyššie necítim, a je to teda len prijatie nejakej vonkajšej formy (napr. náboženskej), hrozí neprirodzená deformácia mojej individuality. (O individualite a jednote budem písať v ďalšom článku.)
Môžeme teda hovoriť o Ceste uvedomovania. Uvedomovať si prečo jednám ako jednám, a vďaka tomu sa vymaňovať zo vzorcov myslenia, emócií a správania, ktoré nám (k tomu neodmysliteľne patrí naše okolie) škodia. Uvedomovať si tiež to, že i tento článok je ovplyvnený pýchou. To, že sa ako ľudia nikdy úplne nezbavíme pýchy, túžby, … v živote. Môžeme si to uvedomovať, učiť sa prijímať sa aj s tým, a zároveň a vďaka tomu sa nebrať príliš vážne.
Aj keď tento článok myslím vážne a som naň pyšný, nezrúti sa mi svet, ak mi ho niekto spochybní. Je to len zachytený útržok premenlivej reality a kúsok mojej identity, pýchy, ktorú môžem teraz, alebo keď dozrejem čas, nechať odísť. Môžem isť cestou uvedomovania a sledovať, čo kritika a pochvaly so mnou a mojou pýchou budú robiť. Pri jednom bolieť, pri druhom bobtnať. Môžem sa na tom zo srdca (svojho stredu), s úctou k človečine, pobaviť.
