Cestoval som do tohto krásneho kúta Balkánu ešte v čase, keď bol súčasťou federácie Srbsko a Čierna Hora. Cesta až po hranice Čiernej Hory prebehla celkom rýchlo aj vďaka rýchlo rastúcim chorvátskym diaľniciam. Na hraniciach medzi Chorvátskom a federáciou Srbsko a Čierna Hora nás ale čakala poriadna kolóna áut, podobná akú dnes zažívame na našej východnej hranici s Ukrajinou. Autá sa len pomaly pohybovali smerom k malej drevenej búdke so srbskou vlajkou, ktorá slúžila ako colnica. Pripadal som si ako v cudzom svete, v inom storočí, ale musel som si priznať, že to malo svoje čaro a príchuť dobrodružstva. Keď sme sa konečne dostali na úroveň búdky - colnice, chvíľku trvalo kým z nej vyšiel pomalým lenivým krokom colník. Zobral si naše pasy a znovu zmizol v búdke - colnici. Prešlo niekoľko minút čakania, počas ktorých nám už preleteli hlavou rôzne čierne myšlienky, kým sa znovu pomalým krokom priblížil colník. „Slovákia?“ hlesol na nás pri podávaní pasov. Pozrel som na neho s otázkou v očiach či nevie čítať. „Da, Slovakia.“ Snažil som sa hovoriť jazykom, ktorému sme pred rokom 1989 rozumeli všetci v socialistickom bloku. Usmial sa, poprial nám šťastnú cestu a pomalým krokom zmizol v tieni svojej búdky, zatiaľ čo ďalšie auto už čakalo pri nej na svoj osud. S takýmto ležérnym prístupom som sa neskôr stretol počas celého pobytu v tejto krajine. Bol to pre mňa šok, pretože my Slováci sme zvyknutí sa vždy a všade ponáhľať, na nič nemáme čas... Ale tam, ako keby sa niekedy čas zastavil. Po niekoľkohodinovej ceste popri pobreží jadranského mora a plavbou cez Kotorský záliv sme sa konečne dostali do cieľa našej cesty – do Budvy, jedného z najkrajších miest čiernohorského pobrežia.
Budva je starobylé mestečko, ktoré má históriu starú 2 a pol tisíc rokov. Staré centrum mesta sa rozkladá na malom výbežku pevniny do mora a je obohnané múrmi, ktoré slúžili ako obranné hradby pred útokmi nepriateľov. Svoje stopy v architektúre tu v čase zanechali také národy, ako boli Illýri, Gréci či starí Rimania. Naozaj bolo v tomto krásnom meste čo obdivovať. Ubytovaní sme boli v malej vilke spolu s domácimi čiernohorcami, ktorí sa od začiatku ukázali ako veľmi pohostinní a milí ľudia. Obdivoval som ich rodinnú súdržnosť v našich končinách tak nevídanú, keď sa celá rodina každý večer stretávala pri vínku, káve alebo čaji a zabávali sa až do neskorej noci, čo nám unaveným turistom niekedy vadilo... Čierna Hora má okrem nádherných pláží a rôznych pobrežných zákutí, ktoré sme si plnými dúškami vychutnali aj zaujímavé vnútrozemie.
Jednými z najväčších pokladov Čiernej Hory sú Národný park Durmitor a Manastir Ostrog (pôvodne nesprávne uvedné Manastir Morača) - pravoslávny chrám vytesaný do skaly vysoko v horách. Durmitor i Manastir Ostrog (pôvodne nesprávne uvedné Manastir Morača) sú zapísané do svetového dedičstva UNESCO. V Durmitore sú krásne jazerá, hlboké kaňony, listnaté a ihličnaté lesy, ale najmä majestátne vrchy. Najvyšším vrchom Durmitora je Bobotov Kuk - kamenná pyramída vysoká 2522 m n.m., druhým najvyšším je Sljeme - 2477 m a tretím je Prutaš - 2393 m. V pohorí Durmitor sa nachádza 20 jazier, z ktorých najkrajšie a najväčšie je Čierne jazero, v ktorom sa dá v horúcom lete výborne osviežiť. Jazero má totiž v lete priemernú teplotu iba 19 stupňov. Manastir Ostrog (pôvodne nesprávne uvedné Manastir Morača), pravoslávny chrám patrí medzi najvýznamnejšie historické pamiatky Čiernej Hory a je druhým najvýznamnejším pútnickým miestom pravoslávnych veriacich.
Po príchode do kláštora po úzkej a kľukatej ceste vytesanej do hory, keď nám často zvieralo žalúdok pri pohľade dole, sme zažili neopakovateľný zážitok. Pri prehliadke nádvoria kláštora sa zrazu otvorili malé drevené dvere a vyšiel z nich mních z dlhými vlasmi a bradou až po pás, oblečený do hnedého mníšskeho habitu s kapucňou na hlave. Bolo to ako keby sme sa ocitli niekedy v stredoveku. Mních sa na nás krátko zahľadel, niečo si zamrmlal popod nos a zmizol v ďalších drevených dverách. Stretnutie bolo iba veľmi krátke, ale zanechalo v nás silný dojem.
O pohostinnosti čiernohorcov sme sa mohli presvedčiť aj na našej druhej ceste do vnútrozemia. Počas cesty sme boli obklopení vrchmi a horskými lúkami, na ktorých sa pásli stáda oviec.
Pozorovali sme dedinky postavené v skalách, kde stále žijú ľudia a život tu je naozaj ťažký.
Zastavili sme sa v jednej takejto dedinke v miestnom hostinci. Bol to starý kamenný rodinný dom, v ktorom bola malá reštaurácia. Keď sme vstúpili dnu, bolo všade prázdno, nikto nesedel za stolmi, nepopíjal pivo, ako je zvykom v slovenských pohostinstvách. Tam bolo pusto. Ale len čo sme vošli dnu, už sa za pultom zjavil domáci pán vysmiaty od ucha k uchu niečo hovoriaci v domácom jazyku. Veľmi sme mu nerozumeli, ale pochopili sme, že nám ponúka nejakú domácu špecialitu. Tak sme sa usadili za jeden z prázdnych stolov a netrpezlivo čakali na tú špecialitu. Asi za minútu nám doniesol na veľkom tanieri na tenučko narezanú domácu šunku, ktorú nazývali „Pršute“ a ovčí syr. Bolo to naozaj výborné! Keď domáci pán videl ako nám to chutí, rozhovoril sa o prednostiach a postupe výroby tejto špecialitky. Aj keď sme rozumeli možno každé piate slovo, dozvedeli sme sa, že čiernohorci ich vyrábajú zo špeciálne chovaných ošípaných, kŕmených výlučne kukuricou. Celé stehná zasolujú a nechávajú pomaly vyschnúť zavesené v studených stodolách. Do jednej takej nás domáci pán zaviedol a ten pohľad na asi tak dvesto zavesených šuniek nad našimi hlavami bol ohromujúci. Až keď som v obchode v Budve videl tú šunku a cenu, za ktorú sa predáva, pochopil som, že „Pršute“ je pre domorodcov veľmi dobrým zdrojom obživy...
Čierna Hora skrýva ešte oveľa viac krásnych zákutí ako sú napríklad Skadarské jazero a poloostrov (pôvodne nesprávne uvedené mesto) Svätý Štefan, čo by bolo minimálne ešte na jeden takýto dlhý článok. Náš pobyt v tejto krásnej krajine ubehol ako voda v rieke a ani sme sa nenazdali a znovu sme sa stretli s naším ležérnym colníkom. Tentoraz sme sa usmievali my a s pozdravom sme mu odkázali, že do tejto nádhernej krajiny sa vrátime ešte raz. A bude to znovu stáť za to....
