Keď ma jedného dňa známa volala, aby som išiel s ňou zbierať jahody na farmu do Talianska, veľmi sa mi nechcelo. Malo to byť v lete, keď väčšina ľudí oddychuje na dovolenkách, vyvaľuje sa na pláži pri mori a ja by som mal makať niekde v Taliansku? Nie ďakujem, neprosím. To bola moja prvá odpoveď. Ale lámala ma i tým, že je to v Alpách a ty máš predsa hory rád... Na tento argument sa nedalo povedať nie, a tak sme sa jedného pekného júnového dňa zbalili a odfrčali sme do neznáma – na panské. Keď sme po dlhých 10 hodinách došli na miesto činu, prostredie a príroda sa mi hneď zapáčili. Bola to malá dedinka obkolesená vencom vysokých štítov Álp, na vrcholkoch ktorých sa ešte belel sneh. „No chlape“ vravím si ,“ je tu nádherne.“
Moje kochanie prerušila priateľka slovami a na tomto poli budeme makať. Zo sveta krásy a harmónie prírody som sa hneď preniesol do krutej reality a pozrel na ten obrovský lán zeme plný na husto nasadených jahôd. „Pre pána kráľa, toto pole budeme oberať aspoň mesiac!“ skríkol som v hrôze. „To určite! Iba tri dni! Potom pôjdeme oberať ďalšie pole.“ Zasmiala sa známa. „A koľko ich ten náš gazda má?“ spýtal som sa s úžasom. „Asi šesť, ale to bolo minulého roku. Tohto roku ich môže mať aj viac.“
„Čožééé? Šesť? Ja dúfam, že ich má len tri!“ zhrozil som sa pri predstave tej otročiny.
Prvý deň nášho pobytu nám dal náš gazda veľkodušne voľno, aby sme sa zabývali. Ubytovaní (ak to tak môžem nazvať) sme boli vo veľkej garáži z časti prerobenej na dve spálne. Mužskú a ženskú. Gazda by nič nepokazil, keby mal len jednu spálňu, pretože po tej každodennej drine nikto na sex ani nepomyslel. Každého vtedy zaujímala najviac posteľ a spánok a druhé pohlavie mu bolo ukradnuté. (To by bola dobrá antikoncepcia...) Na ďalší deň sme už o šiestej ráno makali na poli. Vonku takých 5 stupňov celzia ( však sme boli v Alpách...), listy tých poondiatych jahôd boli ako z ľadu a jahody doslova ako malé jablká. Zo začiatku to išlo celkom dobre, utešoval som sa, že to určite zvládnem, ale po hodine som už mal ruky skrehnuté a modré ako himalájsky šerpa a jahody som viac pučil ako zbieral. „Tak takto si nezarobím ani na cestu domov...“ hovoril som si v duchu. Ale neskôr, keď sa rozsvietilo slnko a moje ruky odmrzli, tak to išlo trochu lepšie. Prvý pracovný deň bol asi najdlhší v mojom živote, ledva som sa dočkal ôsmej hodiny večer, keď gazda našiel konečne fajrontový kľúč. Po príchode do mojseovskej garáže, ako sme ju hneď pomenovali, som bez večere padol do postele ako mŕtvy.
Takto to šlo jeden deň za druhým. Ráno už o šiestej na pole, na obed dve hodinky prestávka a po obede znovu makačka až do ôsmej večera. Bolo jedno či je sobota, niekedy i nedeľa, či svieti slnko, alebo prší ako z kanvy, my sme makali na poli ako žeraví. Po týždni takejto driny prišli prvé bolesti nôh a chrbta. Niektorí od bolesti už chodili ako roboti, čo bolo dosť smiešne, ale nám veru nebolo do smiechu. Existovali sme na tabletkách proti bolesti. Na raňajky jeden Ibalgin, na obed druhý a na večeru tretí. Tabletky išli na dračku jedna radosť. „Ešte, že som si zobral tri krabičky.“ utešoval som sa v duchu.
Bolesti sa dali takto zniesť, ale prišla ešte väčšia pohroma. Hnačka! Zaplatil som totiž nováčikovskú daň za to, že som sa tými jahodami prepchával. Vždy, keď som nejakú rozpučil v prstoch, šup s ňou do úst. Netušil som, že sú viac prechemizované ako tráva v objekte Duslo Šala. Gazda totiž každý deň striekal tie poondiate jahody inou chemikáliou. Raz proti slimákom, druhý raz proti voškám a inokedy ich poriadne hnojil, aby boli veľké ako jablká. Tá hnačka, čo prišla po týchto chemických hodoch bola hrozná. Každú chvíľu som utekal z pola do blízkeho lesíka a vytŕčal Talianom svoj zadok. Viac som sa nabehal do lesíka, ako s bedničkami jahôd. Ak som vtedy neschudol minimálne 5 kilo, tak ani o gram menej, aj svalovku som z toho behania mal. Ale na to som už mal svoj Ibalgin...
Po niekoľkých dňoch takéhoto behania, hnačka napokon ustúpila a ja som odvtedy nezobral jahodu do úst. (ani po návrate na Slovensko...). Dni bežali ako splašené kone, až jednu krásnu nedeľu prišiel gazda do garáže a veľkodušne nám oznámil, že máme voľno. To bolo radosti...! Veľká väčšina nás „mojseovcov“ sa otočila na opätku a šup ho späť do postele, dohnať spánok. Ale ja a kamarát Jano, sme sa napriek únave rozhodli, že sa konečne vyberieme na túru do tých hôr, na ktoré ma priateľka zlanárila do Talianska.
A tak som sa konečne po asi troch týždňoch driny ocitol priamo pod alpskými štítmi a šliapal po prvom turistickom chodníku, ktorí sme našli, do objatia krásne alpskej prírody. Napriek únave sme absolvovali celkom peknú a dlhú túru a urobil som kopec pekných fotiek. „Tak kvôli tomuto som ja išiel drieť na jahody!“ hovoril som si, keď som z výšky asi 3200 m.n.m. pozeral do údolia na krásnu scenériu. Napriek tej kráse, som sa zapovedal, že už nikdy více, nabudúce si radšej zaplatím zájazd do Álp.
Tento krátky výlet mi dodal sily a odhodlania už tú otročinu vydržať až do konca a ani som sa nenazdal prišiel môj posledný deň na „panskom“ v Taliansku. Gazda si ma zavolal do svojho domu a pri vyplácaní ťažko zarobených 1100 Eur sa ma s úsmevom pýtal, či prídem aj na druhý rok. Z lámanou nemčinou som mu povedal, že nie, že jedenkrát mi to úplne stačilo.
Unavený, ubolený som si sadol do auta a s radosťou o akej sa ani nedá vypovedať som odišiel z toho kraja. Ako sa blížili hranice Slovenska, tým viac som sa domov tešil. „Milované Slovensko, nikdy som sa na teba tak netešil ako teraz!“ pišťala moja duša od šťastia. Keď som konečne zastal na Slovnafte v Bratislave bol som šťastný ako malý chlapec. Nebol tam síce taký poriadok a čistota ako na benzinkách v Rakúsku alebo Taliansku, ale bol to NÁŠ bordel a vtedy to bolo pre mňa dôležitejšie ako čokoľvek iné.
Konečne som opäť bol doma!
Fotodokumentácia stredoslováka v Taliansku
Dedinka v údolí, brucho ma rozbolí, keď na teba spomínam...:-)
Gazdov dom a náš skromný príbytok v tej otvorenej garáži...
Náš usmievavý gazda, ktorý nevedel nájsť včas fajrontový kľúč.
Výstup do Álp
Naša cesta ešte pred nami...
...a pohľad na zasnežené Alpy.
