Náboženstvá v histórii ľudstva vznikali a zanikali pod vplyvom význačných osobností, ktoré ostatných prevyšovali svojím umom, duchovným rozmerom, morálnymi hodnotami a predovšetkým schopnosťou rozdávať nezištnú lásku iným. Títo význační ľudia prichádzali na svet preto, aby povzniesli duchovnú úroveň ľudstva v danej historickej perióde ľudstva.
Jedným z nich bol Mojžiš, prorok a vodca židovského národa, ktorý počas svojho života bol tvorcom 5 kníh tvoriacich spolu s ďalšími knihami, dnešnú Bibliu. Podľa Biblie existuje ľudstvo iba od obdobia asi 4 500 rokov pred Kristom, keď Boh stvoril Adama a Evu, čo sa z hľadiska dnešných archeologických poznatkov javí ako nezmyselné tvrdenie. Tento približný dátum vypočítali vedci podľa genealógie uvedenej v 1. knihe Mojžišovej - Genezis. Mojžiš, ktorý od svojej mladosti žil v starovekom Egypte a mal prístup ku staroegyptským mystériám, musel vedieť, že ľudstvo existuje oveľa dlhšie, tak prečo vo svojich knihách zapísal takú genealógiu? Možnou odpoveďou je, že jeho 5 kníh má oveľa hlbší mystický význam, ako ten, ktorí nám svojím výkladom prezentujú vedci. Ale poďme späť k významu náboženstva ako takého v živote ľudí.
Mojžiš bol nespochybniteľná duchovná a vodcovská autorita, ktorá svojím vystupovaním dokázala zjednotiť židovský národ trpiaci v egyptskom zajatí a vyviesť ho z Egypta do zasľúbenej zeme. Mojžiša na tejto ceste nasledovali tisícky židov, od kňazov až po jednoduchých ľudí. Ľudia vyznávajúci rozdielne morálne a duchovné hodnoty. Aby nenastali problémy v tejto obrovskej komunite ľudí, prijal Mojžiš na hore Sinai od Boha 10 božích prikázaní, ktoré sa stáli základom judaizmu a neskôr aj kresťanstva. Božie prikázania sú jednoduché a pre každého zrozumiteľné morálne normy, podľa ktorých sa mali ľudia v tej dobe spávať. Ich odkaz pre ľudstvo je taký významný, že platili nielen pre židov za obdobia Mojžiša, ale sú platné i v súčasnosti a budú platné, pokiaľ bude existovať ľudská civilizácia.
V čase úpadku morálnych hodnôt židovského národa prišiel na svet Ježiš Kristus, dlho očakávaný mesiáš, ktorého vlastný Židia neuznali. Očakávali v omyle mesiáša, ktorý ich oslobodí z poroby Rímskej ríše, ako to urobil Mojžiš, keď vyviedol židov z Egyptského zajatia. Kristus prišiel s novými a duchovnejšími myšlienkami, platnými pre ľudí našej epochy. Namiesto starožidovského „Oko za oko“ priniesol medzi ľudí posolstvo lásky v učení „Miluj druhých viac ako seba samého“ a nenásilia v učení „Keď ti dá niekto facku, nastav mu aj druhé líce“, čo nehovorí o slabosti Krista, ale naopak o veľkej sile neodpovedať na násilie násilím. Vo svojich podobenstvách a blahoslavenstvách vyslovených počas pôsobenia v Judei a Palestíne vylepšil morálny odkaz Starého zákona platný i pre našu dobu.
Náboženstvo hrá v živote ľudí dosť veľkú úlohu, je jedno či je to kresťanstvo alebo iné svetové náboženstvo, pretože ukazuje ľuďom morálne hodnoty a zásady, podľa ktorých by sa mali riadiť a žiť, keď chcú postúpiť v duchovnom vývoji. Týmito zásadami sa môže riadiť aj ateista a nemusí byť nutne členom nejakého náboženstva. Náboženstvo totiž nemá byť cieľom života človeka, ale iba jeho prostredníkom, pomocníkom a majákom na ceste k Bohu. Človek, ktorému sa náboženstvo stalo jeho celým životom sa stáva náboženským fanatikom, zaslepeným pre iné myšlienky a názory ,čo vedie zákonite k duchovnej strnulosti.
Je teda náboženstvo dôležité v živote človeka? Odpoveď je jednoznačne áno - ako takzvaná duchovná opora na ceste k Bohu, ako duchovná barlička, o ktorú sa môžeme oprieť v čase našich duchovných kríz.
