Kresťanstvo ako také bolo založené prvými kresťanmi po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Na začiatku to bolo spoločenstvo ľudí vyznávajúcich hodnoty hlásané Ježišom, ako je nesebecká láska k blížnemu i nepriateľovi, vzájomné odpúšťanie si a nezištná pomoc druhému človeku. Rannú kresťanskú obec viedli cirkevný otcovia pochádzajúci z radov učeníkov Ježiša Krista a ich nasledovníkov. Boli to obyčajní ľudia, ktorí viedli obyčajný život uprostred rodín ranných kresťanov. Častokrát boli títo cirkevný otcovia ženatý a viedli normálny manželský život.
Postupom času ako sa kresťanská obec rozširovala, vyvstala potreba ďalších a ďalších cirkevných hodnostárov, ktorí by duchovne viedli rozširujúci počet ľudí vyznávajúci toto náboženstvo. Do cirkvi sa dostávali aj ľudia, ktorí celkom nezdieľali hodnoty nezištnej lásky a pomoci druhým. Po moci a majetku bažiaci ľudia znetvorili počas histórie kresťanskej cirkvi celý odkaz Ježiša Krista. Najvypuklejšie sa to prejavilo v stredoveku, keď sa na najvyššie miesta v cirkevnej hierarchii dostali ľudia ako boli napríklad Borgiovci. Rodrigo Borgia, neskôr pápež Alexander VI, bol synonymom zvrhlosti a moci chtivosti v tej dobe. Počas svojho pontifikátu zdegradoval pápežský stolec natoľko, že spôsobil štiepenie kresťanskej cirkvi na ďalšie samostatné odnože. Myslím si, že dodnes sa katolícka cirkev z jeho pôsobenia ako pápeža Alexandra VI celkom nevysporiadala.
Moderné dejiny katolíckej cirkvi priniesli do najvyššej funkcie človeka s veľkým Č. Ján Pavol II, vlastným menom Karol Józef Wojtyla, vrátil cirkvi jej vážnosť a reputáciu. Bol to jeden z najlepších pápežov v novodobej histórii ak nie vôbec najlepší. Svojím vystupovaním a pôsobením spájal ľudí rôznych národností a náboženstiev a ľudia sa na neho pozerali ako na most zbližujúci rôzne národy a náboženstvá. Katolícka cirkev sa za jeho pontifikátu opäť priblížila k obrazu ranokresťanskej cirkvi.
Všetko by malo byť v najlepšom poriadku, tak prečo píšem tento článok? Znepokojujúce správy v posledných rokoch o pedofílii katolíckych kňazov v USA, Rakúsku a podobne a o ďalších prehreškoch cirkevných hodnostárov vnášajú nepokoj do katolíckej obce a zneisťujú jej veriacich. Samotní katolíci sú mnohokrát len divákmi na obradoch a nezapájajú sa aktívne do činnosti cirkvi o omšiach samotných nehovoriac. Sám som veriaci katolík a musím sa priznať, že som niekedy zhrozený z ľahostajnosti ľudí zúčastňujúcich sa na najvyšších obradoch cirkvi – omšiach. Bol som v jednom nemenovanom kostole na východe Slovenska na nedeľnej omši. Ľudí ako maku, vyobliekaných ako z Burdy, ako keby sa chceli predvádzať, kto je lepšie oblečený a kto na to má. Omša prebiehala ako hocikedy inokedy, len ľudia tam sedeli primrznutí ako na pohrebe, ani hláskom nepípli. Pripadali mi ako živé mŕtvoly, ktoré si prišli odbyť svoju povinnosť. Ale najviac ma šokovala ich ľahostajnosť k núdznemu človeku po skončení omše. V predsieni kostola stál ošumelý muž, na prvý pohľad človek v núdzi s malým synom pri nohách. Prosil okolo idúcich ľudí, ktorí vychádzali z kostola po omši o pomoc, pretože pred mesiacom nie z vlastnej viny stratil zamestnanie aj bydlisko a ocitol sa aj so synom na ulici. Ľudia si ho väčšinou nevšímali. Keď som prišiel ku nemu, nemohol som sa ubrániť tomu, aby mi vyhŕkli slzy do očí, taký bol úbohý. Dal som mu všetko, čo som mal akurát v peňaženke, pretože mi ho bolo naozaj ľúto. Za mnou išiel starší pán, korý sa nielenže nad ním nezľutoval, ale ho dokonca vykázal z kostola, že tam nemá čo robiť. Zhrozil som sa nad tým, čo som počul a povedal som dotyčnému staršiemu pánovi, že nemá právo tohto človeka vyhnať z kostola, pretože mu ten kostol nepatrí. Nepekne na mňa zazrel a vyštekol, aby som sa staral do svojich vecí. Nezmohol som sa na ďalšie slová. Ostatní ľudia si nás nevšímali a ponáhľali sa z kostola domov...
Táto necitlivosť a ľahostajnosť ľudí mnou celkom pekne otriasla. Pýtam sa sám seba, kde sú hodnoty rannej kresťanskej cirkvi o láske k blížnemu a nezištnej pomoci?
QUO VADIS KATOLÍCKA CIRKEV?
