V jednom diele českej kriminálky Anděl vyšetrujú policajti vraždu dospievajúceho dievčaťa. Zaujímavý je rozhovor s kňazom. Keď odmietne odpovedať na otázku, vyšetrovateľka doplní, či ide o spovedné tajomstvo. Kňaz potvrdí. Nato sa ho snaží najprv milým spôsobom presvedčiť, že by jeho odpoveď mohla pomôcť vyšetrovaniu. Kňaz odmietne a doplní, že spovedné tajomstvo platí aj po smrti a neexistuje žiadna výnimka. To už policajtku mierne rozladí, čo okomentuje s tým, že im odmieta pomoc. Po príchode do kancelárie, jej kolega na situáciu rázne reaguje, že kňaza predvolajú a to spovedné tajomstvo mu pekne vyhovoria. Mnoho z nás si asi pri sledovaní tejto scény položia otázku: „Má spovedné tajomstvo aj v takomto prípade zmysel?“ A následne prichádza ďalšia otázka: „Má vôbec štát rešpektovať spovedné tajomstvo, keď ide o trestné činy?“ Veď, ak sa kňaz dozvie o trestnom čine, mohlo by to predsa pomôcť vyšetrovaniu, či dokonca zabrániť ďalším trestným činom. Tak prečo nevylúčiť rešpektovanie spovedného tajomstva z právneho systému Slovenskej republiky?
Na zodpovedanie tejto otázky sa najprv pozrime, čo je tajomstvo samé o sebe a akú má hodnotu. Okrem spovedného tajomstva právny systém SR pozná aj iné tajomstvá ako obchodné, či bankové tajomstvo (tieto je však možné za určitých okolností zrušiť). Každé tajomstvo chráni pred prezradením určitej informácie, pretože práve nezverejnenie sa považuje v danom prípade za väčšie dobro. Analogicky bližšie k spovednému tajomstvu je tajomstvo, ktoré viaže advokáta voči jeho klientovi. Ak sa advokát dozvie o trestných činoch od svojho klienta, nemôže svedčiť proti nemu a to ani v prípade, že by už jeho advokátom nebol. Toto tajomstvo vychádza z práva na spravodlivý proces. Podobne je viazaný mlčanlivosťou psychológ voči svojmu pacientovi. Aj keď táto mlčanlivosť nie je absolútna, pre úspešnú psychoterapiu je veľmi dôležitá, práve preto, aby pacient mohol nadobudnúť dôveru k danému terapeutovi.
Spovedné tajomstvo je jednoznačne najprísnejšie, neexistuje totiž žiadna výnimka. Ani samotný spovedajúci sa nemôže neskôr povoliť kňazovi hovoriť o veciach zo spovede a to ani v prípade, že by to jemu samému mohlo pomôcť. Ako sme povedali spovedné tajomstvo platí aj po smrti toho, kto sa spovedal. V Katolíckej cirkvi má spovedné tajomstvo ochranu Božského práva, to znamená, že ani pápež nemá nad ním moc. Nemôže povoliť žiadnemu kňazovi jeho prezradenie, na rozdiel napríklad od tajomstva konkláve, ktoré pápeža neviaže a nad ktorým moc má (ak by pápež uznal za vhodné, môže povoliť konkrétnemu kardinálovi, aby prezradil niečo z konkláve, prípadne môže odtajniť celý záznam z voľby).
Prečo je spovedné tajomstvo chránené absolútne? V Cirkvi sa na prvom mieste vníma to, že Boh cez spoveď človeku odpúšťa hriechy. Keď Boh odpúšťa všetko zlé, čo človek spáchal, keď sa Boh rozhodne na to zabudnúť, prečo by to mal iný človek (kňaz) niekedy pripomínať, či o tom hovoriť? Ide však o teologický dôvod, ktorý má v náuke Cirkvi svoje miesto, no povedzme si úprimne, tento dôvod pred štátom asi neobstojí.
Prečo chrániť spovedné tajomstvo dnes?
Prečo by teda štát mal dnes v 21. storočí rešpektovať, či chrániť spovedné tajomstvo? Jednoducho preto, že je to v jeho prospech, v prospech štátu. Štát sa snaží zabezpečiť poriadok, aby ľudia konali čo najmenej zla a čo najviac dobra. Zabezpečuje to na jednej strane vonkajším spôsobom pomocou hrozby trestu, či trestu samotného, na druhej strane vnútorným spôsobom a to výchovou napríklad v školách, či v rodinách. Cirkev sa snaží o to isté, vplývať na konanie ľudí, avšak spôsob, ktorý používa je len vnútorný. Jednou metódou je spoveď. Cirkev učí, že na to, aby spoveď bola platná, človek musí mať úprimnú túžbu zmeniť svoje zlé konanie a súčasne snahu napraviť to zlé, čo bolo spáchané, ak sa to samozrejme napraviť dá, respektíve, ak je to v jeho silách. Asi sa zhodneme na tom, že vnútorný spôsob je lepší, účinnejší. V tom zmysle, že ak je raz človek vnútorne naučený na dobro v konkrétnej veci, nezanechá ho a nezačne konať opačne, ak by mu aj nehrozil nijaký trest. Inými slovami, taký človek nepotrebuje hľadať cestičky ako zákony obísť, či ako ísť na hranu zákona, koná dobro a koná ho veľkodušne, pretože to považuje za správne. A toto je cieľ spovede. Kňaz je ten, kto na jednej strane povzbudzuje k takémuto konaniu, na druhej strane sa aj pomocou psychológie snaží človeku k takémuto konaniu pomôcť, nakoľko naše rozhodovanie je do veľkej miery ovplyvnené tým, čo sme zažili, či spravili v minulosti. Tu potrebuje kňaz rovnakú dôveru ako psychológ od svojho pacienta, aby spovedajúci sa mohol otvoriť svoje vnútro a nemal strach povedať veci z minulosti, veci, ktoré sú možno zlé, nepríjemné a za ktoré sa hanbí. O tom, že spoveď má aj psychologický či psychoterapeutický aspekt, svedčí fakt, že štúdium teológie, ktoré sa neustále rozširuje, zahŕňa aj psychologické predmety, ktorým sa postupne dáva väčší priestor.
Veď spoveď nemá zmysel
Mnoho ľudí nevníma spoveď ako niečo pozitívne, asi najčastejší argument proti nej je, že to nemá zmysel, stále je človek rovnaký. No tu môžem z osobnej skúsenosti povedať, že to zmysel má! Z osobnej skúsenosti z obidvoch strán – spovedajúceho sa, ako aj toho, ktorý spovedá. Ak sa človek posudzuje v rámci krátkeho času, tak možno nevidí rast hneď, ale človek, ktorý pravidelne pracuje na sebe a reflektuje svoje konanie, určite rast uvidí. Totiž iba z chýb, ktoré človek zreflektuje sa môže poučiť. No a spoveď je práve to, čo ponúka takúto sebareflexiu s doprevádzaním druhého človeka.
Ak by štát prestal rešpektovať spovedné tajomstvo a kňaz by mal povinnosť nahlásiť trestný čin o ktorom sa dozvedel, malo by to pre štát prínos? Odpoveď na túto otázku je zložitejšia. V prvom rade človek prichádza na spoveď slobodne. Je to jeho rozhodnutie. A za druhé spoveď nie je výsluch. Aj pápež František zdôrazňuje kňazom, že pri spovedi majú počúvať a nie vypočúvať. Pre platnosť spovede je potrebné povedať o aký konkrétny zlý skutok išlo. Detaily o obeti, či spolupáchateľovi nie sú podstatné. Ak by išlo napríklad o trestný čin vraždy alebo znásilnenia, kňaz sa určite nebude pýtať na meno obete, ani to akým spôsobom bol daný čin spáchaný. Z psychologického hľadiska sú ďaleko dôležitejšie dôvody konania, pocity, ktoré človek prežíval, ako aj to, či konal slobodne, alebo či nebol schopný ovládať svoje konanie. Predstava, že spovedajúci sa dostane za úlohu pomodliť sa 10-krát určitú modlitbu a tým je všetko vybavené, je naivná. V takýchto prípadoch je naozaj dôležitá snaha o nápravu a daný čin neopakovať. Ak toho človek nie je schopný, kňaz mu určite odporučí vyhľadať inú odbornú pomoc. Napríklad pri krádeži mu kňaz zdôrazní povinnosť danú vec vrátiť alebo iným spôsobom vynahradiť.
Preto, ak by štát trval na nahlasovaní trestných činov zo spovede, len tým vyvolá menšiu dôveru v samotnú spoveď, a tým zablokuje možnosť pomôcť ľuďom, ktorým sa pomôcť dá a ktorí po pomoci túžia. Vo väčšine prípadov kňaz nepozná ani meno spovedajúceho sa, keďže to tiež nie je pre samotnú spoveď dôležité. Oznámenie na polícii typu, že „niekto zabil niekoho“, by asi viac pobavilo, než pomohlo. Možno by kňaz dokázal zostaviť portrét páchateľa, avšak pri starých spovedniciach s mriežkou a fóliou by aj toto bol veľký problém.
Ešte zaujímavejší by bol prípad kňaza, ktorý by trestný čin zo spovede nenahlásil. Obviniť by ho totiž mohol iba spovedajúci sa, respektíve prokurátor, ktorý by sa o nenahlásení dozvedel. Avšak tu by išlo o tvrdenie proti tvrdeniu, respektíve kňaz by pravdepodobne odmietol vypovedať (na čo má právo každý obvinený), nakoľko aj priznanie, že danú informáciu vedel zo spovede, by bolo porušením spovedného tajomstva. Preto by prokurátor potreboval iný zákonný vonkajší dôkaz. Nahrávanie spovede by neexistovalo, keďže kňaz ju nahrávať nesmie a ten, kto sa spovedá z trestného činu, ju nahrávať s najväčšou pravdepodobnosťou nebude. Ako by ďalej postupoval prokurátor netuším...
Advokátske tajomstvo
Zaujímavý problém riešil Tom Cruise alias Mitch vo filme Firma. Ako čerstvého advokáta, ktorý mal najlepšie výsledky v záverečných skúškach ho zamestnala prestížna Firma. Čoskoro však zistil, že ide o firmu, ktorá obhajuje mafiánov. Po čase ho navštívila FBI a žiadala od neho svedectvo. Mitch stal pred vážnou dilemou, buď ostanú mafiáni na slobode, alebo ich Mitch usvedčí z podvodov, no tým ho okamžite prepustia z advokátskej komory a tak stratí robotu po ktorej tak túžil. Paradoxom je, že svedectvo advokáta, by aj tak nebolo prípustné ako dôkaz pred súdom. Pretože štát chráni aj advokátske tajomstvo. Mitch to nakoniec vyrieši tak, že odovzdá polícii dokumenty, ktoré ich usvedčujú, no nijako v danom procese viac nefiguruje. Možno si povieme – pekné riešenie.
Avšak kňaz takéto riešenie použiť nemôže. Aj keby informáciu poskytol cez piatich ľudí, či anonymne cez internet, vždy pôjde o porušenie spovedného tajomstva, za čo sú v Cirkvi najprísnejšie tresty a kňaz je viazaný vo svedomí, bez ohľadu na to, či sa to kompetentná autorita dozvie alebo nie. Najprísnejšie tresty sú práve preto, že chránia spoveď. Chránia samotnú dôveru v túto sviatosť, ktorá pomáha obrovskému množstvu ľudí. Neexistujú štatistiky, koľko ľudí neopakuje po spovedi trestné činy a koľko ich opakuje, avšak, každý kňaz, ktorý spovedá je mnoho-krát svedkom hlbokého obrátenia a zmeny života a toto má ďaleko väčšiu hodnotu ako spravodlivosť vo väzení. Väčšiu hodnotu aj pre štát, veď človek, ktorý sa snaží odčiniť svoje konanie čestnou prácou, je pre celú spoločnosť ďaleko cennejší ako ten, na ktorého stráženie musia byť vynaložené nemalé finančné prostriedky. Preto aj dnes v 21. storočí má zmysel rešpektovať a chrániť spovedné tajomstvo. Zrušením tejto ochrany by štát nezískal prakticky nič, no ochranou a rešpektom spovedného tajomstva získava celá spoločnosť.
