Pád komunistického režimu
17. november 1989 bol dňom, ktorý naštartoval v Československu súhrn udalostí vedúcich k pádu komunistického režimu a vlády jednej politickej strany. V tento deň sa pri príležitosti 50. výročia úmrtia študenta Jána Opletala (obete nacistického režimu), na pražskom Albertove zišli tisícki ľudí, prevažne študentov, aby si uctili jeho pamiatku. Následne sa sprievod, v ktorom bolo podľa odhadov 50 tisíc ľudí, vydal smerom na Vyšehrad, pričom účastníci pochodu skandovali heslá mierené proti komunistickým politikom, no okrem toho žiadali aj dodržiavania ľudských a občianskych práv. Po skončení oficiálnej časti programu sa 10 tisíc demonštrantov presunulo na Národnú triedu, kde však boli príslušníkmi komunistických bezpečnostných zložiek násilne rozohnaní.
Udalosti zo 17. novembra boli príčinou vzniku občianskych iniciatív stojacich proti komunistickému režimu. Na Slovensku tak bolo v bratislavskej budove Umeleckej besedy založené hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). Jeho lídrami sa stali osobnosti ako Milan Kňažko, Ján Budaj či Fedor Gál. O niekoľko hodín neskôr, v ten istý deň, bolo v pražskom Činohernom klube založené Občianske fórum (OF), ktorého hlavou sa stal Václav Havel.
Obe platformy začali s organizáciou masových zhromaždení mierených proti vtedajšiemu vládnemu aparátu. Predstavitelia VPN, OF a tisícki demonštrantov v celej krajine požadovali zrušenie článku 4 ústavy, ktorý hovoril o vedúcej úlohe Komunistickej strany v spoločnosti. Taktiež požadovali aj slobodné voľby, slobodu podnikania, cestovania či prepustenie politických väzňov. Vyvrcholením bol generálny štrajk z 27. novembra, kedy sa zároveň začali politické rokovania medzi predstaviteľmi VPN a komunistickej strany o rekonštrukcii vlády. Ich výsledkom bolo vymenovanie tzv. vlády národného porozumenia pod vedením Mariána Čalfu, pričom väčšinu v nej mali nekomunistickí ministri.
V deň vymenovania Čalfovej vlády zároveň abdikoval Gustáv Husák na funkciu prezidenta Československej socialistickej republiky. Za nového prezidenta bol Federálnym zhromaždením zvolený Václav Havel a najvyšší zákonodarný zbor taktiež odhlasoval zmenu Ústavy, z ktorej bol vypustený článok 4 o vedúcej úlohe Komunistickej strany. Prvé slobodné voľby do najvyšších zastupiteľských orgánov boli vypísané na 8. a 9. júna 1990.
Predvolebná situácia
Práve zrušenie sporného článku 4 viedlo k vzniku hneď niekoľkých slovenských politických strán a hnutí. V januári 1990 sa konal prvý snem hnutia VPN, na ktorom predstavilo svoj predvolebný program Šanca pre Slovensko. Jeho tvárami sa stali predovšetkým Ján Budaj, Milan Kňažko, František Mikloško, Michal Kováč, no aj Vladimír Mečiar.
Ďalším subjektom, ktorý vznikol pred prvými slobodnými parlamentnými voľbami bolo Kresťanskodemokratické hnutie (KDH), ktoré si za svojho prvého predsedu na ustanovujúcom sneme v Nitre zvolilo Jána Čarnogurského. Obnovila sa aj Slovenská národná strana (SNS) na čele s Víťazoslavom Móricom, ktorá sa hlásila k myšlienkam a odkazu historickej SNS pôsobiacej na území Slovenska v rokoch 1871 – 1938. Svoj vznik ohlásilo aj Maďarské kresťanskodemokratické hnutie (MKDH, neskoršie SMK) so svojím prvým predsedom Bélom Bugárom. Sformovala sa aj Demokratická strana (DS) Martina Kvetka.
Prvé predvolebné prieskumy však k hlavnej revolučnej sile neboli práve najpriaznivejšie. Podľa nich VPN obsadzovalo najmä druhé, v niektorých dokonca až tretie miesto. Naopak, ako víťaza volieb favorizovali práve kresťanských demokratov Jána Čarnogurského.
Dôvodov, pre ktoré VPN zaznamenávalo behom prvej polovice roka 1990 nižšie preferencie, bolo hneď niekoľko. Jeho poslanci napríklad hlasovali vo federálnom parlamente za návrh o dvojakom písaní nového názvu štátu, za čo dostali nálepku zradcov národných záujmov. Hnutiu tiež ublížili aj rôzne vnútorné čistky. Nárast preferencií sa dostavil až s príchodom osobností akými boli Alexander Dubček, Marián Čalfa či Milan Čič. Hnutie výraznejšie smerom k vyšším číslam ťahal aj u verejnosti stále populárnejší Vladimír Mečiar. Ďalším strategickým krokom, ktorý viedol k náraste popularity VPN bol fakt, že lídrom kandidátky hnutia do volieb sa stal u ľudí veľmi obľúbený politik a predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček.
Podľa vyjadrení vtedajších politických analytikov si KDH prvenstvo v predvolebných prieskumoch zabezpečilo významnými udalosťami akými bola návšteva Slovenska pápežom Jánom Pavlom II. Hlava katolíckej cirkvi 22. apríla 1990 celebrovala napríklad svätú omšu na Letisku Bratislava-Vajnory. KDH vtedy narástlo z marcových 18,1% na 24,7% v druhej polovici apríla. Aj na základe toho bolo jasné, že hlavný politický súboj sa na slovenskej strane republiky odohrá práve medzi VPN a KDH.
Voľby
V piatok 8. júna sa v celom Československu otvorili volebné miestnosti, v ktorých mohli občania po prvýkrát od roku 1946 slobodne hlasovať, pričom na výber mali rôzne spektrum politických strán - socialistov, národniarov, konzervatívcov, liberálov či menšinové politické strany. No v tento deň sa nevolilo len do národných parlamentov Česka a Slovenska, ale aj do Snemovne ľudu a Snemovne národov, dvoch komôr Federálneho zhromaždenia.
Tieto voľby boli z dnešného pohľadu tiež zaujímavými v tom, že prebiehali aj v sobotu 9. júna do poobedných hodín. Voliči tak mohli voliť až dva dni. Ide o model, ktorý je dodnes aj naďalej zachovaný v Českej republike.
Vo voľbách do Slovenskej národnej rady napokon zvíťazilo hnutie VPN so ziskom 29,34%, ktorému už podobný výsledok predpovedali aj posledné predvolebné prieskumy. Druhé miesto obsadilo KDH, ktorému svoj hlas odovzdalo 19,20% voličov. Prvú trojku uzavrela SNS (13,94%). Donedávna jedinej slovenskej vládnej strane KSS odovzdalo svoj hlas 13,34% voličov. Zisk 8% prekročilo aj maďarské MKDH. Z dôvodu vtedajšieho volebného kvóra, ktoré bolo na úrovni 3% sa do slovenského parlamentu dostali aj DS a Strana zelených.
No napriek tomu, že VPN a KDH sa umiestnili na prvých dvoch miestach, istým spôsobom predstavitelia oboch politických subjektov vnímali svoju nespokojnosť s volebným výsledkom. Na rozdiel od hlavného slovenského revolučného politického hnutia, získalo v Čechách Občianske fórum volebný výsledok na úrovni až 49,50%, čo mu zabezpečilo 124 mandátov z celkového počtu 200 v Českej národnej rade. Pri VPN to bolo 48 parlamentných kresiel zo 150 v slovenskom národnom parlamente.
Nespokojnosť u KDH súvisela predovšetkým s tým, že kresťanským demokratom predvolebné modely prisudzovali práve volebné víťazstvo. No treba však dodať, že hnutie taký dobrý výsledok, aký zaznamenalo v roku 1990, už v žiadnych ďalších voľbách nedosiahlo.
Prvá slovenská koaličná vláda
Už zo samotných volebných výsledkov bolo zrejmé, že politické strany sa budú musieť dohodnúť na zostavení koaličnej vlády. Po vzájomných rokovaniach tak došlo k vytvoreniu vládnej koalície zloženej zo strán VPN, KDH a DS. Vládu ešte skryto podporovali aj menšie maďarské politické strany. Vláda musela byť zostavená práve v takomto formáte, keďže prakticky neostávala iná alternatíva. Na jej čele stál Vladimír Mečiar a vládna koalícia disponovala v Slovenskej národnej rade väčšinou s 86 mandátmi. Za predsedu SNR bol v tajnom hlasovaní zvolený František Mikloško (VPN) a za jej prvého podpredsedu Ján Čarnogurský (KDH).
Po zostavení vlády však začali narastať politické ambície a vplyv jej predsedu Vladimíra Mečiara, čo vyústilo do sporu jeho osoby s vedením VPN. Prvý výraznejší konflikt nastal už 4 mesiace po zostavení vlády, kedy sa Mečiar domáhal odstúpenia ministra vnútra Antona Andráša (KDH). Podľa predsedu vlády chcel minister vnútra proti nemu vytiahnuť materiály, že bol agentom KGB. Spor sa vyústil až do takých rozmerov, že premiér pohrozil vedeniu VPN, že pokiaľ Andráš nedostúpi zo svojej pozície ministra vnútra, tak na svoju funkciu predsedu vlády abdikuje on sám. Preto sa minister napokon rozhodol podať demisiu.
Taktiež začali silnieť hlasy po tom, aby bol za lídra VPN zvolený práve Vladimír Mečiar, ktorí v tom čase však nebol členom ani užšieho vedenia hnutia. O všetkom sa malo rozhodnúť na sneme VPN v Topoľčiankach v dňoch 23. a 24. februára 1991. V súboji o pozíciu šéfa VPN však Mečiara porazil Fedor Gál.
Vyvrcholením vnútorného súboja vo VPN bolo vystúpenie Milana Kňažka 3. marca 1991 vo verejnoprávnej STV. Vo svojom prejave obvinil vedenie hnutia zo snahy cenzurovať premiéra a vyhlásil, že sa začína správať ako bývalý ústredný výbor komunistickej strany.
Už o 2 dni v rámci hnutia VPN bola založená platforma Za demokratické Slovensko, ktorej cieľom bola predovšetkým podpora vtedajšieho premiéra. No už o necelé 2 mesiace bol Vladimír Mečiar odvolaný Slovenskou národnou radou z funkcie predsedu vlády, čo viedlo k vytvoreniu jeho vlastného politického subjektu - Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS). Do novej politickej strany spolu s Mečiarom odišlo veľké množstvo poslancov medzi ktorými boli napríklad aj Milan Kňažko či Michal Kováč.
V dôsledku pádu vlády Vladimíra Mečiara bola vytvorená nová vláda pod vedením Jána Čarnogurského (KDH), v ktorej sa prvýkrát objavilo aj meno nového ministra privatizácie Ivana Mikloša. Kabinet Jána Čarnogurského dovládol až do riadneho termínu volieb, ktoré sa uskutočnili v roku 1992.
