Nie, nie som blázon. Viem, že realita je častokrát úplne iná, ako vykresľujú média. A návšteva Afganistanu bola jednoducho neopakovateľná. (v dobrom slova zmysle)
Nikdy nezabudnem na Nabiho a jeho starostlivosť, najúprimnejšie úsmevy detí, na neskutočnú charizmu a inteligenciu miestnych ľudí, na pohostinnosť, ktorú som v takej miere ešte hádam nezažil, na prírodu, na čas strávený v absolútnom relaxe v parkoch, na kolotočoch, na motocykli, pri vodnej fajke atď, atď.
Ale pekne poporiadku.
V tomto článku nechcem opisovať krajinu ako liaheň teroru a atentátov, ako väčšinou počujeme. Rád by som hovoril o krajine, ktorá vo mne zanechala hlboký a pozitívny dojem.
Prekvapivo, víza mi na ambasáde vo Viedni vydali bez väčších problémov. Až som nemohol uveriť. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa do Afganistanu naozaj vyberiem. Dlhé mesiace pred cestou som sa o krajinu intenzívne zaujímal, no len pár týždňov pred odchodom som sa rozhodol. Idem!
Letecká linka Viedeň - Istanbul, Istanbul - Kábul trvá cca 9 hodín aj s čakaním. Cestou tam sa letí v noci.
Únava spojená s nervozitou z očakávania sa u mňa prehĺbila. Za pár dní sa ale všetko dalo opäť do normálu, keďže sa prakticky nebolo čoho obávať. Kábul som si užíval viac menej po svojich. Neraz ma však môj priateľ Nabi zavolal na jedinečné stretnutia, ktoré boli pre mňa najväčším prínosom počas návštevy Afganistanu.
Mal som šťastie. Nabi pracoval pre prezidentskú kanceláriu a mal bohaté kontakty. Tak som sa raz vybral na piatočný piknik pri jazere Qargha, kde sa spievalo, tancovalo, hodovalo a samozrejme, politizovalo. Ani som veľmi inak nemal pocit, že sa jedná o politické stretnutie. Rozprával som sa s bývalým guvernérom provincie Wardak, ktorého som o pár dní na to videl robiť rozhovor v televízii. (aké prekvapenie!)
Nabi prišiel s nápadom, ktorý sa mi z počiatku veľmi nepozdával. Vraj pôjdeme do jednej z jeho škôl a ja budem žiakom rozprávať o svojej ceste a oni sa mi budú rad po rade predstavovať. Samozrejme v angličtine, v ktorej určite nie som expert, ba ani pokročilý.
A tak aj bolo. Síce som sa zapotil, ale deti boli vďačné a krásne.
Môj pobyt v Kábule nebol veľmi o pamiatkach, skôr o ľuďoch. Napriek tomu sa mi podarilo navštíviť niekoľko zaujímavých miest.
Palác Darulaman zničený muhadžedínmi (svätými bojovníkmi) v deväťdesiatich rokoch.
Kábulské múzeum. Nedosahuje určite európskeho formátu, každopádne, oplatí sa navštíviť.
Záhrady Babura. Vynikajúci relax a čistý vzduch v častokrát neskutočnom smogu mesta.
Paghman. Horská dedinka neďaleko za Kábulom.
Zoo. Medvede, tigre, vlky a kolotoče.
Ke faroshi market. Vtáči trh.
Alebo, iba tak, všedný život v meste.
Ďalšou mojou zastávkou bolo mesto Herat - perla civilizácie a podľa miestnych najčistejšie miesto v celej strednej Ázii. Tešil som sa na zmenu prostredia a kľudnejšiu atmosféru. Kábul má svoje čaro, ale inak je to mesto pre silné nervy.
V Herate som si taktiež našiel dobrý kontakt. Ešte na letisku ma oslovil chalanisko, hodili sme spolu reč a nakoniec ma pozval k sebe domov. Vyzeral seriózne a vďačne, neodmietol som teda. Hneď prvý večer som mal tú česť stráviť v pravej afgánskej rodine. Čo bolo ale najlepšie, Ayat, môj hostiteľ mal motocykel a preháňanie sa len tak po meste a z mesta bolo proste super.
Škoda, v samotnom meste nie je také ľahké dostať sa tam, kam potrebujete. Pre to, aby som navštívil citadelu v centre, musel som si vybaviť povolenie na miestnom Ministerste kultúry. Skúste, ale túto inštitúciu nájsť, keď neviete po perzsky. Trvalo mi to hodnú chvíľu, ale keďže ja som šikovný, podarilo sa.
Z ministerstva stačil jeden telefonát a vojaci ma pustili dovnútra. V citadele som strávil skoro tri hodiny a okrem vojakov som bol v nej úplne sám.
Patrične som si to užíval.
Džihád múzeum na okraji mesta nemôže ostať bez povšimnutia. Povedal by som, že po citadele je to druhé najdôležitejšie miesto, ktoré v Herate musíte vidieť. Síce to nevyzeralo, že ma pustia dovnútra (pre turistov oficiálne múzeum nie je otvorené), uprosil som ich nakoniec. Vnútri i vonku areálu nájdete rôzne zbrane a ťažké vozidlá používané počas sovietsko-afgánskeho konfliktu a taktiež rekonštrukciu bojov. Trocha škoda, že ma stráže nenechali ani chvíľu samého, mám rád potulovanie sa po takýchto miestach.
Herat inak pôsobí veľmi príjemne a priateľsky. Nebál som sa tu prechádzať osamote ani po zotmení. Pocit družnosti síce nebol taký silný, ako v Kábule, návšteva však určite stála za to.
Ostávalo mi ešte niekoľko dní v Afganistane, ktoré som strávil opäť častým stretávaním sa a dlhými podnetnými rozhovormi o živote na západe i východe.
Dva dni pred odchodom ma napadla skvelá myšlienka. Navštívim údolie Panšír asi 100 kilometrov od Kábulu, ktoré mi spolubývajúci v hoteli veľmi odporúčali. Údolie je vraj prekrásne a bezpečné. Bez niekoho miestneho je ale v Afganistane veľmi ťažko. Neustále kontroly, neznalosť prostredia a reči si vyžadujú spoľahlivého partnera. Toho som našiel v osobe Zarefa, ktorý sa zaručoval za moju bezpečnosť počas celého dňa stráveného v údolí.
Povolenie sme vďaka nemu vybavili rýchlo. Počasie príjemné, cesta prístupná. Hor sa teda!
Kto sa sem vyberie, musí bezpodmienečne poznať Ahmada Shaha Massouda. To bol ten, ktorý bojoval proti Rusom a Al-Káide. Tá ho nakoniec v roku 2001 zabila. Jeho pamiatka však žije v celom údolí. Jeho obrazy nájdete takmer všade, dokonca i vojaci strážiaci údolie majú na svojich vestách zvečnenú jeho podobizeň. Koniec našej cesty sme zavŕšili návštevou jeho hrobky.
Späť v Kábule. Posledné dni som trávil flákaním sa po meste. Kvôli smogu som vyhľadal príjemnejšie a čistejšie miesto v podobe záhrad Bábura. Bábur bol vládca a zakladateľ ríše Mughalov, v týchto záhradách odpočíva aj jeho telo. Ako som sa tak prechádzal po parku, oslovovalo ma miestne obyvateľstvo, pozývalo na kus reči či čaj, no ja som mal skôr chuť byť sám. Všimol som si mnoho mladých ľudí, študentov, ktorí sa spolu učili, mal som však pocit, že je to len taká výhovorka, aby si mohli užívať prítomnosť jeden druhého bez kontroly dospelých.
Môj pobyt v Afganistane sa pomaly končí. Je ťažké zhrnúť všetky dojmy v intervale dvoch týždňov do jedného článku. Prekvapenie z toho, čo je skutočnosť a čo sa dozvedáme z televízie, je stále prítomná. Drvivá väčšina zážitkov s afgánskym ľudom je veľmi dobrá. Stávalo sa, že i po zuby ozbrojení vojaci na mňa kývali s úsmevom. Napriek tomu by som si dovolil upozorniť, že návšteva krajiny nie je možná bez dôkladnej prípravy, rešpektovania miestnych zvykov a znalosti bezpečnostnej situácie na mieste. Ak sa sem však vyberiete s otvorenou mysľou, získate viac, ako si len dokážete predstaviť.
Praktické informácie:
Bezpečnosť: V krajine je to s bezpečnosťou rôzne. Ak už stretnete turistu, pohybuje sa väčšinou vo väčších mestách, ktoré sú dobre zabezpečené (čo však neznamená, že nemôže prísť k útoku). Treba brať do úvahy, že krajina je vo vojnovom stave a jednotky hnutia Taliban sú stále aktívne. Preto je prakticky vylúčená každá návšteva južných provincií Afganistanu (rozumej na juh od Kábulu a Heratu). Prípady, kedy sa turisti rozhodli navštíviť tieto oblasti, dopadli veľmi zle (prípad japonských turistov, ktorí sa rozhodli prejsť cez hranicu z Pakistanu do mesta Kandahár skončil ich zmiznutím– o pár rokov našli už iba ich kostry). Navštíviť sa dá Kábul, Herat, Mazar-i-Sharif, Wakhanský koridor, Bamyan – to je tak všetko. Medzi mestami je nutné sa presúvať letecky, nie po zemi! Najbezpečnejšou možnosťou je byť neustále s niekým miestnym, ktorému dôverujete. Vždy sa vráťte na miesto ubytovania pred zotmením.
Víza: V čase mojej návštevy (2013) išli vybaviť ľahko a na počkanie na veľvyslanectve krajiny vo Viedni. Nevyžadovali ani pozývací list, ani zakúpenú letenku.
Doprava a ubytovanie: Zásada je nevyužívať diaľkové autobusové spojenia, ale miestne aerolinky. V samotných mestách nájdete všade taxíky, poprípade rikše. Najjednoduchšie sú pešie presuny, pri ktorých spoznáte miestnu kultúru okamžite. V Kábule je dobré si vybaviť ubytovanie dopredu – najbezpečnejšie sú miesta mimo centra a v uliciach, ktoré nemajú meno a tucet vojakov pred bránami.
Spísal a vyfotil: Peter Gregor
