Afganistan nie je krajinou, o ktorej by človek uvažoval ako o dokonalej turistickej destinácii. Niekedy tomu však bolo. Koncom 50-tych rokov bol Afganistan súčasťou takzvanej Hippie Trail, po ktorej sa vydávali príslušníci "beatnickej" generácie. Trasa viedla aj cez Turecko, Irán, Pakistan Výhoda cesty spočívala v jej nízko nákladovosti a pohostinnosti miestnych. Situácia sa zmenila vďaka prebiehajúcim vojnám a lokálnym konfliktom, až do roku 2021, kedy Taliban prevzal kontrolu nad celou krajinou vďaka odchodu okupačných vojsk. Hnutie sa veľmi rýchlo postaralo o prakticky dokonalú bezpečnosť na celom území Afganistanu a aj tie miesta, ktoré boli roky, alebo priam aj desiatky rokov nedostupné, je možné teraz navštíviť. Aké je ale cestovanie v krajine, kde slovu turista mnohí ani len nerozumejú? Rád vám to priblížim v tomto článku.
S úctou a rešpektom
Treba podotknúť, že i počas vojny sa do krajiny chodilo, aj keď obmedzene. Prvýkrát som navštívil Afganistan v roku 2013, kedy bol vo vojnovom stave. Navštívil som Kábul, údolie Panšír, či Herat. Okrem ďalších dvoch – troch miesta, sa však bezpečne po krajine pohybovať nedalo. Aj to o slove bezpečne by sa dalo v tom čase polemizovať. Juh Afganistanu bol mimo akéhokoľvek turistického záujmu, kvôli silnému odporu voči centrálnej vláde. Cesta medzi Kábulom a Kandahárom sa nazývala „Cesta smrti“, kde bola streľba, či bombové útoky na dennom poriadku. Počas našej návštevy v októbri roku 2023, sme si túto cestu mohli v pokoji užívať. Teda v pokoji ako v pokoji. Cesta je doteraz zničená a obnovovacie práce začali iba teraz. Preto komunikácia dlhá 500 kilometrov trvá autom 15 hodín.
Náš záujem bol čisto o juh krajiny, kde sa sformovalo, v médiách tak populárne hnutie Taliban známe svojimi radikálnymi pravidlami a násilníckymi praktikami. S čím sme sa stretli my? Iba s ochotou pomôcť turistovi, ukázať krajinu v inom svetle a vyhovieť pri návšteve ťažko dostupných pamiatok. Docielili sme to tak, že sme prichádzali do krajiny s úctou a rešpektom, bez potreby čokoľvek kritizovať, a to všetko sa nám vrátilo naspäť.
Tank na hrade?
Začíname v meste Ghazní, kde sme sa presunuli po zemi z Pakistanu a mali sme okamžite šťastie. Narazili sme na hŕstku „pútnikov“, moslimov nielen z okolia, ale napríklad aj z Nemecka, ktorí navštevovali sväté miesta v Afganistane. Veľmi rýchlo sme sa s nimi spriatelili, čo nám uľahčilo vstup na mnohé miesta. Navštívili sme citadelu (hrad) v meste z 13. storočia, ktorú kedysi obklopovalo 32 strážnych veží. Počas nespočetných vojen však bola citadela značne poškodená, hoci pár častí je stále zachovaných. Zaujímavé je, že vo vrchných častiach hradu je stále zaparkovaný ruský tank, keďže Afganistan pamätá aj na ruskú prítomnosť.
V meste sme sa zdržali jeden deň a jednu noc a užívali si teraz pokojnú atmosféru a priateľských ľudí. V každej reštaurácii, ktorú navštívite, väčšinou podávajú tradičné jedlo zvané Kabuli Pulao, čo je mäso s ryžou a hrozienkami, niekedy sa môže pridať aj šafran. Mäso býva jahňacie a je veľmi chutné. Konzumuje sa rukou, ale vždy je možnosť požiadať o príbor. Alkohol v krajine samozrejme nenájdete (alebo len veľmi ťažko), no chutný a zdravý džús z granátového jablka, sa na vás usmieva doslova na každom rohu a je príjemnou náhradou za pivo. Aspoň my sme tak usúdili.
V Kandaháre do sauny
Presúvame sa do Kandaháru. Cesta z Ghazní trvá 9 hodín a je to skutočne strastiplná cesta, kde sa vyhýbate kamiónom a častokrát prechádzate cez kúdoly prachu. Šoférovať tu, je naozaj umenie. Náš šofér a sprievodca, však elegantne zvládajú túto situáciu a na večer sme už v meste. Jeden z mála skutočne dobrých hotelov zažijeme práve v tomto meste. Môj skvelý cestovateľský parťák Maťko Ďurikovič je ale unavený z cesty, tak sa bazén i saunu v hoteli rozhodujem navštíviť sám. Je ale piatok, čo je pre moslimov svätý deň a bazén je plný „lokálcov“ a ja jediný turista. Všetka pozornosť sa presúva na mňa a som rád, že si môžem dať aspoň zopár dĺžok, pretože každý sa chce so mnou rozprávať. Akonáhle vyjdem z bazéna a presuniem sa do sauny, všetci prítomní – asi 30-40 ľudí sa presunie do sauny za mnou, až tam už neostalo miesta. Sú jednoducho zvedaví na cudzinca a je to naozaj milé. Nič však pre introvertov. Kto by si chcel užívať v Afganistane iba pamiatky, nech na to radšej zabudne. Afganistan je hlavne o stretnutiach a o rozhovoroch.
Ďalší deň máme vynahradený na spoznávanie Kandaháru, ktorý založil dobyvateľ Alexander Veľký v 4. storočí pred Kristom. Vtedy sa mesto nazývalo Alexandria. V roku 1748, Ahmad Šáh Durráni, zakladateľ Durranskej ríše, ustanovil Kandahár hlavným mestom, ktorý ale v moderných dejinách vystriedal Kábul. V súčasnosti ide o centrum Talibanu a všeobecne Paštúnov, ktorí tvoria polovicu obyvateľov Afganistanu. Medzi ďalšie etniká patria Tadžici, Uzbeci, Kirgizi, či Hazari. Čo možno v meste navštíviť? Je toho pomerne mnoho. Jedno z najnavštevovanejších miest je mešita, kde sa údajne nachádza vlas Mohameda. Proroka, ktorý založil Islam. Vlas sme nevideli, je totiž uložený za bránou v akejsi krabici a nedá sa k nemu dostať. Mešita je ale hojne navštevovaná a zjavom sme boli samozrejme aj tu. Afgánci sú veľmi religiózni národ a ctia si sväté miesta. Náboženstvo ako i česť sú pre nich na prvých miestach. A samozrejme, i rodina.
Presúvame sa k miestu nazývané „40 steps“ s úžasným výhľadom na celé mesto. Schody vás zavedú k skalnému výbežku, kde je svätyňa, ktorú strážia dva kamenné levy. Sochy vyrezal Babur, zakladateľ Mughalskej ríše v Indii, ktorý v 16. storočí obsadil Kandahár. Vo vnútri svätyne sa nachádza perzský nápis vzdávajúci hold Báburovi. Náš sprievodca Sayeed, ktorého sme premenovali na Karola, čaká na nás dole. Šliapať hore po schodoch sa mu vôbec nechce, za to, esemeskovať áno.
Čo by to však bolo, keby sme navštívili Kandahár a nenavštívili hrobku zakladateľa moderného Afgánskeho štátu, už spomínaného Ahmada Šáha Durraniho, ktorého prezývajú aj „Otec Afganistanu.“ V hrobke nájdete aj nápis vyzdvihujúci cnosti tohto, vtedajšieho cisára:
Kráľ vysokej hodnosti, Ahmad Šáh Durrani,
Bol rovný Kisrovi v riadení záležitostí svojej vlády.
Vo svojej dobe, z bázne nad jeho slávou a veľkosťou,
Levica kŕmila jeleňa mliekom.
Zo všetkých strán prichádzali do uší jeho nepriateľov
Tisícky výčitiek z jazyka jeho dýky.
Dátum jeho odchodu do domu smrti Bol rok hidžry 1186 (1772 n. l.).
S pištolníkom na pamiatku
O juhu Afganistanu sa všeobecne hovorí, že ide o najstriktnejšiu moslimskú spoločnosť na svete. Tú úplne najstriktnejšiu však nenájdete v Kandaháre, ale v meste a okolí Laškar Gah. Kdežto v prvom spomínanom meste ešte nájdete nejakých ľudí, ktorí sú „otvorenej mysle“, v Laškar Gah vôbec a cítili sme to aj na ľuďoch, ktorí boli voči nám trochu viac zdržanlivejší ako v iných provinciách. Po prelomení predsudkov, sme však opäť zacítili to teplo, ktoré vychádzalo z ich sŕdc a neskutočnú pohostinnosť. Tu, v týchto krajoch je úplne bežné, keď ste napríklad v reštaurácii, že zaplatí niekto za vás a vy niekedy ani neviete, kto to bol. Asi 10 – 15 kilometrov od mesta je neskutočne obrovská a rozľahlá citadela s hlbokými vnútornými priestormi. Bola postavená ešte v predislamskych dobách a je známa svojou oblúkovitou bránou, ktorá je zobrazená aj na jednej z afgánskych bankoviek. Reštauračné práce na tejto pamiatke začali roku 2020. Ak by ste videli celý komplex hradu aj s okolitými priestormi, boli by ste presvedčení, že pamiatka musí raz spadať pod správu UNESCO. Keďže sme ďalej za mesto, ako býva v tejto krajine bežné, dostali sme aj osobnú stráž. S Maťom sme týchto pánov nazývali „pištoľníkmi,“ ktorí dbali ešte viac o našu bezpečnosť. Pištolník v tejto oblasti bol ochotný sa aj vyfotiť. Dokonca sme mali pocit, že tá pozornosť sa mu páči.
Hard rock a Afgánci
Po Laškar Gah smerujeme ešte do zabudnutejšej provincie, provincie Farah. Naša návšteva z provincie do provincie je vždy sprevádzaná návštevou miestneho úradu, kde si vybavujeme povolenia navyše. Povolenie musíte mať nielen na pobyt v určitej provincii, ale aj na návštevu pamiatok. Väčšinou ide všetko hladko. Usádzame sa do kresiel a nastáva krátky rozhovor o tom, kto sme, čo sme a prečo sme práve tu. Nasleduje otázka jedného z úradníkov, čím sa živím. Nachádzame sa totiž v krajine, kde je zakázaná hudba a mojou profesiou je predaj hudobných LP a CD, tak sa trochu obávam, či to môžem povedať. Odvážim sa a v sekunde vyslovím, čím sa teda zaoberám a čakám na reakciu úradníka, ktorý na moju odpoveď reaguje: „Aha, tak ty sa živíš hudbou? A myslíš, že my máme radi hudbu?“ Trochu nesmelo odpovedám: „Áno, máte.“ Za chvíľu úradník vyťahuje telefón, voľačo tam nakliká a už si aj pospevuje melódie afgánskych „šlágrov.“ Tak to tu je s hudbou. Vraj len tí „najreligióznejší“ sú proti tomu. Čas, ktorý máte, by ste mali venovať modlitbe a nie zábave, v praxi to ale funguje inak. Väčšina Afgáncov hudbu rado má. Akurát, keď som im ja púšťal nejaký svižný hard rock v podobe Black Sabbath, tak pre to nemali pochopenie. Vždy počúvajú len „svoju“ hudbu, výnimočne niečo iné.
Keď už sa teda tak družíme, hovorím si, obzerám si plagát venovaný tejto provincii na úrade a zbadám fotky zaujímavých miest v okolí. Samozrejme, že na internete nenájdete o týchto miestach prakticky žiadne informácie. Len informácie o vojnách. Ukazujem na mape, na niektoré miesta, ktoré by sme radi videli a úradník hovorí: „Jasné, poďme, ideme sa tam pozrieť.“ Plní nadšenia vyrážame na miesta, na ktoré sa počas dlhých rokov bojov úplne zabudlo a musíme povedať, že si to užívame.
Asi 20 minút cesty od mesta sa nachádzajú ruiny hradu uprostred skál. Nikto nevedel poriadne vysvetliť, aký je hrad starý a na aké účely slúžil. Užívali sme si na ňom prenádherný západ slnka. Jeden z najsilnejších zážitkov v Afganistane, ktorý som kedy mal. Cestou dole sme stretli skupinu domácich, s ktorými sme sa vyfotili. Každý v tejto provincii bol nadmieru prekvapený, keď tu videl cudzincov. Sem skrátka nechodia. Na úrade nám povedali, že od roku 2021 sme tu boli iba tretí turisti z Európy. Bol tu už jeden Francúz, Maďar, ale nie Slováci. Ak áno, tak cez túto oblasť iba prechádzali. My sme tu dokonca aj prespali. Neplánovane, jednu noc navyše. Hneď sa dozviete prečo.
Okrem hradu nájdete v meste Farah aj ďalšiu citadelu. Mne osobne sa zdala ešte väčšia ako tá neďaleko Laškar Gah. Nazýva sa aj Citadela Alexandrova. Tak isto ako aj v meste Herat. Tá v Herate je však kompletne zachovalá. Hovorí sa, že ju postavil samotný Alexander, niektoré pramene tvrdia, že bola postavená zoroastrijskými bojovníkmi v čase Dária Veľkého, ktorý tu vládol. Vnútri citadely nájdete opäť ruské vojenské vozidlá. Miestni využívajú vnútorné priestory k piknikom. Niečo ako vstupné do pamiatky naozaj nečakajte.
V čase otrasov
Čo nás však motivovalo prespať v meste Farah o jednu noc navyše? Možno si niektorí na začiatku článku spojili Afganistan s mesiacom október. Áno, zemetrasenie. V čase našej návštevy bolo epicentrum zemetrasenia asi 30 kilometrov od mesta Herat, kde sme mali naplánované ísť a mali sme odtiaľ objednaný odlet do Kábulu. Keď prišli prvé otrasy a dopočuli sme sa to niektorý večer, rozhodli sme sa, že do mesta nevstúpime a vrátime sa po tej istej ceste naspäť. Ako sa však hovorí, ráno múdrejšie večera, nechcelo sa nám vracať tou istou cestou naspäť lebo bola zdĺhavá a ťažká a ešte k tomu sme mali odlet, ktorý sa nezrušil. Rozhodli sme sa teda do Heratu ísť a známe porekadlo asi neplatí vždy, lebo sa stalo presne to, čo sa stalo. Zažili sme v meste druhé otrasy. Prebiehalo to tak, že sme do mesta vstúpili, ubytovali sa a ráno okolo piatej sme sa zobudili ako sa s nami trasie celý hotel. Maťo okamžite vybehol a stratil sa v útrobách hotela, ja som prečkal otrasy v zárubni, obliekol sa a vyšiel von za ostatnými, ktorí čakali pred hotelom. Rovnaký deň nahlásili magnitúdu 6,3 stupňa, čo ale nebolo priamo v meste, ale za mestom. Pri prvých otrasoch zomrelo viac ako 1000 ľudí a to hlavne preto, lebo žili na dedinách vo veľmi jednoduchých a nestabilných príbytkoch. Zatiaľ čo muži pracovali na poli, ženy s deťmi boli vnútri a všetko sa na nich zvalilo. V očakávaní druhých otrasov sa ľudia už presídlili von, nezdržiavali sa vnútri, a preto pri druhých otrasoch zomrel už iba jeden človek. Úprimne, nečakal som, že ďalšie otrasy nastanú, ale stalo sa. Ten deň sme vyšli von a dokumentovali sme život na ulici a pamiatky, ktoré boli zemetrasením poškodené. Za každú cenu som však ja osobne nechcel ostávať ďalšiu noc na hoteli, preto sme sa nakoniec rozhodli vrátiť do mesta Farah vzdialeného cca 260 kilometrov južne a prečkať jednu noc navyše tam, ďalší deň sa do Heratu vrátiť a iba odletieť.
Herat je čarovné mesto, asi najkrajšie v Afganistane. Návšteva pamiatok bola však poznačená prítomnosťou ľudí, ktorí radšej prespávali vonku ako vnútri. Zdržiavali sa práve v okolí pamiatok a parkov, kde bol dostatočne veľký voľný priestor. Väčšinou v stanoch, no niektorí boli len tak prikrytí na zemi. Asi 2 – 3 dni čo sme z mesta odišli, prišli posledné, tretie otrasy. Keď sme sa tak prechádzali okolo Alexandrovej citadely – najkrajšej pamiatky v Herate a možno aj v celom Afganistane, ktorej základy boli položené v 4-tom storočí pred Kristom, prišiel k nám jeden starší pán a spýtal sa nás, či neexistuje nejaká aplikácia v mobile, ktorá dokáže predpovedať zemetrasenie. S naozajstnou ľútosťou som pánovi odpovedal, že nič také neexistuje a predpoveď zemetrasenia sa nedá v krátkej dobe identifikovať.
Fotka s dievčatami
Z Heratu sme bezpečne odleteli a strávili posledné poobedie a večer v Kábule. Najviac na nás zapôsobila návšteva svätyne, ktorú nazývajú „Sakhi Shrine“ a ide o šiitsku mešitu. Moslimský svet je rozdelený na šiitsky a sunnitský, pričom sunnitov je viac. V Afganistane je prítomných zhruba 7% šiitov podľa oficiálnych údajov, podľa neoficiálnych až 35% v porovnaní so sunnitmi. Svätyňa sa nachádza na úpätí vrchu Asamayi, kde bol prinesený plášť Mohameda a kam takisto zavítal jeho zať a bratranec Alí, ktorý je podľa šiitskeho islamu prvý z dvanástich imámov a jeho hrobku nájdete v irackom Nadžafe.
Ako tak meditujeme a sledujeme mešitu pri západe slnka, všimneme si tri mladé moslimky ako po nás hádžu očkom. V prísnom islamskom svete, kde je život žien a mužov oddelený, ide o veľmi netradičný, ale príjemný výjav. Podídem k dievčatám a spýtam sa ich: „Chcete sa s nami vyfotiť?“ Oni na to: „Áno, radi by sme.“ Jedna z prítomných dám vyťahuje telefón, urobí rýchlo fotografiu a ako rýchlo sme sa spoznali, tak rýchlo sa aj lúčime.
Afganistan nesklamal. Prišli sme, odišli sme a odniesli si z tejto návštevy do života toľko, o čom by sa dalo ešte veľa písať. Že by som sa sem vrátil aj po tretí raz? Inšálláh.
O krajine:
Islamský Emirát Afganistan bol vyhlásený 19.8.2021. Ide o teokratický režim založený na práve šaría. Po vyhlásení Emirátu sa mnoho vodcov z predošlej vlády (1996 – 2001), vrátilo späť do krajiny. Taliban okrem militantnej zložky pokrýva obnovu infraštruktúry, školstva, či obchodu. Najvyšším veliteľom Talibanu je mulla Hajbatulláh Áchundzáda. Hnutie sa snaží nadviazať diplomatické styky s inými krajinami. Nedávno otvorili čínsku ambasádu v Kábule a snažia sa posilniť vzťahy s Ruskom.
Obyvateľstvo: cca 40 miliónov
Hlavné mesto: Kábul (cca 5 miliónov)
Jazyky: Paštčina, Dárí
Mena: Afgáni
Náboženstvo: Islam (Sunniti a Šiiti)
Praktické informácie:
Územie Afganistanu bolo v minulosti súčasťou hodvábnej cesty, takže je čo v krajine obdivovať – na návštevu pamiatok ako i provincií treba špeciálne povolenie, ktoré za vás vybaví lokálny sprievodca. V krajine existuje zopár agentúr, ktoré vám zabezpečia plynulý prechod po krajine. Taliban síce víta turistov, no potrebuje byť o vašom pohybe informovaný. To znamená, že sa nemôžete po krajine pohybovať individuálne a bez itinerára. V jednotlivých povoleniach je vždy napísané, kto je za vás zodpovedný. Víza vybavíte na ambasáde v Pešaváre (Pakistan) za cca jednu hodinu a stoja 100 dolárov na osobu. Zoberte si so sebou fotografie pasového formátu, pozývací list a licenciu agentúry, ktorá bude zastrešovať váš pobyt. Prechod do Afganistanu bez sprievodcu a zodpovednej osoby by bol s najväčšou pravdepodobnosťou zamietnutý alebo by ste sa dostali do veľkých problémov, takže na nápady typu, idem si tam zabicyklovať, budem po ceste stopovať a prespávať u miestnych alebo si tam urobím sólo výstupy na kopce, rovno zabudnite. Afganistan nie je krajina pre tých, ktorí riešia svoje egá.
Všetko v Afganistane funguje na báze hotovosti. Platobnú kartu môžete nechať pokojne doma.
Alkohol je tu striktne zakázaný. Taliban zakázal aj hašiš i ópium. Cigarety sa zatiaľ fajčiť môžu, ale i to sa Taliban chystá zakázať, ak už to medzičasom nezakázal. Vodné fajky sú tiež zakázané. S hudbou opatrne. Ak ju počúvate v rádiu v aute, pri kontrolných stanovištiach radšej rádio stíšte.
Nie je dovolené bez povolenia fotiť nielen ženy, ale i mužov. Vždy pristupujte k fotografiám opatrne a keď fotíte ľudí spýtajte sa svojho sprievodcu, či priamo človeka, ktorého chcete fotiť, či môžete. Nefoťte vojenské objekty a kontrolné stanovištia, nevyjadrujte sa zle na adresu Talibanu.
Nerozprávajte sa so ženami na ulici bez prítomnosti muža. Pre cudzinca, ako aj cudzieho muža, je žena tabu. Mali by ste sa vyvarovať dotýkaniu žien, napríklad pri prechode na hranici, kde sú ľudia na seba natlačení.
V krajine je zakázaná pornografia. Vymažte si z telefónov hocičo, čo by mohlo nasvedčovať tomu, že ju sledujete.
Rozumnou vecou je, nechať si ušiť lokálne oblečenie. Lepšie zapadnete a ľudia si budú veľmi ceniť, že rešpektujete ich kultúru.
Pri jedle sa zdržte hlasných prejavov (grganie, smrkanie). V tejto krajine sa to nepatrí. Patrí to do kúpeľne.
Pred vstupom do svätých miest, reštaurácii, ale i domov a kancelárii, je treba sa vyzuť.
Afganistan môžu navštíviť aj ženy, ktoré nemusia byť úplne zahalené. Stačí mať dlhé šaty a šatku cez hlavu. Môžu ísť aj samé s oficiálnym sprievodcom.
Dôležité info: Akokoľvek sa vám môžu byť niektoré z pravidiel šialené, uvedomte si, že ste v krajine, ktorá má úplne inú kultúru, históriu a neblahé skúsenosti so „Západným Svetom.“ Pre Afgáncov je najdôležitejšia česť, nie peniaze a to je hlavný rozdiel medzi „nami“ a „nimi.“ To čo sa pre nás javí radikálne, je pre nich úplne normálne a vysvetliteľné. Ak už teraz viete, že by ste tento svet nedokázali rešpektovať, na návštevu krajiny radšej ani nepomyslite.
Text: Peter Gregor
Foto: Peter Gregor, Martin Ďurikovič
