X+
Tak toto musíte počuť, Vážení. Vrchol Veľkej Javoriny aj spolu s cestou z Bratislavy a naspäť sa mi podarilo zdolať za jediný deň. Sám neviem pochopiť, ako sa mi to podarilo, ale som vskutku prekvapený z tohoto výkonu. No pekne poporiadku.
Už týždeň predtým na Maťovej chate mi v hlave skrsol nápad, vypadnúť niekam na víkend. Prinútilo ma k tomu prekrásne prostredie v okolí Štúrova. Myšlienka, byť opäť v bezprostrednej blízkosti prírody, a ešte k tomu sám, sa mi zdala očarujúca, tak som dúfal v dobré počasie i budúci víkend. Splnilo sa. Pripravil som si všetko potrebné na dva dni a ráno vyrazil. Rýchlikom cez Trnavu, Leopoldov, Piešťany, do Nového Mesta nad Váhom. Tu mi mal ísť autobus do Starej Turej až o dve hodiny. No hádajte ako som sa to snažil skompenzovať. Predsa stopom. Za päť minút mi zastavil taký milý mladík. Do Starej Turej išiel za frajerkou, inak bol z Nového Mesta. Trochu sme sa vyprávali, bol to síce krátky rozhovor, ale príjemný. Vysadil ma a ja som sa ihneď pokúšal nájsť značku. Našiel som. Síce viedla cez celé mesto, ale aspoň môžem povedať, že som tam bol.
Ja viem, nepatrí to sem, ale musím to aspoň spomenúť. Hrozne mi bolo treba na záchod. Nedalo sa, lebo som značnú časť trasy išiel po ceste. Nevedel som čo najprv, ťažil ma smäd, hlad a už tento spomínaný problém. Nakoniec som to po čase samozrejme vyriešil, a musím podotknúť, že som sa nikdy lepšie v prírode nevykadil.
Krok sa postupne míňal s krokom. Sledujúc prekrásnu prírodu Bielych Karpát sa moja duša tešila. Bolo síce zamračené a hmlisto, ale aj tak sa dalo kochať siluetami kopcov v diaľke. Milujem ten pocit, byť ďaleko od domova a cítiť sa ako doma.
Čím som stúpal vyššie, tým viac fúkal vietor a bolo čoraz viac hmlisto. Za normálnych okolností by ma táto situácia neznepokojovala, no zlé počasie mi mohlo znemožniť prespanie na vrchole. Dostal som sa na Holubyho chatu. Hmla bola hustá, ale nefúkalo až tak. No keď som vyšiel na hrebeň, situácia sa do bodky zmenila. Tráva i okolité kry boli zamrznuté. Zo studeného vzduchu sa tvorili také ľadové doštičky. Fúkalo tak, že som musel byť asi o 30 stupňov nahnutý doľava, aby ma nesfúklo. Chcel som to hneď otočiť, ale túžba dosiahnuť vrchol bola silnejšia. Dorazil som k veži. To bolo síce fajn, ale hľadal som vrcholovú tabuľu. Našiel som. Skúsil som sa podpísať aj do vrcholovej knihy a po všetkom úsilí otvoriť skrinku, nájsť pero, zatvoriť skrinku, pero aj tak nepísalo. Nič to, bol som tu, ale rýchlo dole. Spať na vrchole by bolo čisté šialenstvo. Nemám nič proti šialenstvu, no tentokrát sa to naozaj nedalo. Ešte k tomu šialenstvu. Z turistov, ktorých som hore stretol, boli všetci Češi!
Čas na mobile ukazoval dve hodiny dopoludnia. Dalo by sa prespať nižšie, to nebol najmenší problém, mne sa však nechcelo tak skoro rozkladať stan. Povedal som si, že vyskúšam, čo je vo mne. Podarí sa mi ešte dnes dostať späť do Blavy?
Z kopca som teda utekal, aby som bol v Starej turej ešte pred zotmením. Takýto pokus, mimochodom, nikomu neodporúčam. Ak máte baterku, vezmite si ju vždy so sebou. Pôjde sa vám kľudnejšie. Tak ako ma boleli nohy by som neprial nikomu. Pred štvrtou ma nohy predsa dovliekli na autobusovú stanicu. Bus mi mal ísť asi o hodinu. Nechcel som zas vymýšľať, tak som si spokojne počkal v blízkom bufete. Objednal som si čajík za 6 korún a prečítal nejaký bulvár.
Cestu do Nového mesta mi celkom spríjemňoval mladý chalan idúci za babou do Lubiny (neďaleká dedina). Bol od začiatku taký otvorený, že som sa ho spýtal, či je to jeho frajerka alebo tak. Povedal na to, že sa jej chce akurát na to spýtať. Ja na to, či nie je nervózny. Po pár argumentoch priznal, že trochu je. Vystúpil a ja som sa sluchom venoval takým starším cestujúcim. Dedko vtipne poznamenal, že všetky drby sa dozvie vždy v krčme. Ja na to, že krčma je asi také kultúrne centrum. Príjemne sme sa zasmiali.
Bol som unavený ako pes. Zanedlho moja ctená kostrba sedela v autobuse do Blavy. Predtým mi ešte zavolala Anička. Som rád, že si spomenula. Doma som bol asi o pol desiatej večer.
Ako by som tento výletík teda ohodnotil? Veľmi pozitívne. Boli to opäť ľudia, ktorí mi v mnohom pomohli a spríjemnili chvíle. Značkovanie trasy bolo na jednotku a so sebou som viac než spokojný. Je neuveriteľné, čo sa dá stihnúť za jeden deň.
Peter Gregor
