Kremenec (1 221 m.n.m.) je vrchol v Bukovských vrchoch - Poloninách je najvýchodnejším bodom Slovenskej republiky. Nachádza sa v jednom z najvýznamnejších karpatských pralesoch - Stužici, ktorý je od roku 2007 zapísaný v zozname Svetového dedičstva UNESCO. Na vrchole Kremenca je mohutný kamenný hraničný stĺp, ktorý označuje miesto, kde sa stretávajú Slovensko, Poľsko a Ukrajina.
Zdroj: Wikipédia
Úvod: S myšlienkou navštíviť východ a pokochať sa jeho krásami v podobe nejakých tých vrcholov som sa zaoberal už dlhší čas. Z Bratislavy mám síce východné miesta trochu od ruky, no táto skutočnosť ma v konečnom dôsledku neodradila, skôr naopak. Keď už na východ, prečo nie až na samotný koniec Slovenskej republiky - konkrétne na Kremenec? Na uskutočnenie môjho malého výletu nebolo veľa času - jeden víkend. Som však rád, že i napriek vznikajúcim peripetiám s dopravou pri plánovaní, som sa na tento výlet predsa podujal. Stálo to naozaj za to. Viac ale v riadkoch nižšie.
1. deň: Tak dnes sa musím dostať až do Novej Sedlice - poslednej obce na Slovensku. Ak všetky spoje pôjdú presne, mal by som tam doraziť už okolo štvrtej poobede. Bratislava - Košice, Košice - Humenné, Humenné - Snina, Snina - Nová Sedlica. To sú moje prestupové a jedno východiskové miesto. Ešte ďaleko predtým, ako započnem toto nie veľmi jednoduché cestovanie, mi v hlave skrsne zaujímavý nápad. Čo keby som sa do Košíc vybral lietadlom? Bohužiaľ, keď si človek snaží zarezervovať letenku pár dní pred odletom, vyjde ho to pridraho. Škoda, istú chvíľu si myslím, že to možné je.
Trasa ubieha pomerne rýchlo. Ani neviem ako, už sedím v jedálni na autobusovej stanici v Snine a čakám na bus do Novej Sedlice. Počasie nevyzerá najlepšie a vo vzduchu cítiť, že dnes sa niečo preženie. Nakoniec som sa rozhodol prespať v lone prírody. Pôvodnú rezerváciu v penzióne Kremenec v Novej Sedlici plánujem čoskoro zrušiť.
Nová Sedlica. Celkom príjemná a ničím neobyčajná dedinka. Aspoň mne sa na prvý pohľad zdá. Neskôr čítam, že si svojím už prešla. Hlad, bieda, choroby, týfus počas prvých dvoch svetových vojen, totálne zničenie skoro celej dediny. Je úžasné, že i napriek všetkým nástrahám tu ľudia opäť žijú a budovy stoja.
Na konečnej sa dávam do reči s partiou Čechov. Chystajú sa vyraziť po červenej trase k nejakému táborisku. O táborisku po tejto trase neviem, tak pokračujem pôvodnou plánovanou cestou na Čierťaž (1071m). Začína celkom silno pršať. Vyťahovať bundu sa mi pri šľapaní nechce, tak si dám iba dole tričko a kráčam na prírodno. Dážď po chvíli ustane, no dnes to určite nebude posledný výkrik počasia.
Ako z rozprávky
Po strmom výšľape na hrebeň sa čochvíľa ocitnem na rázcestí Čierťaž. Tu už vidieť i poľské turistické značenie. Je niečo okolo šiestej hodiny večer a rozhodujem sa, či nepokračovať až na Kremenec. Bolo by to určite úžasné, dostať sa tam ešte dnes, pomyslím si, no nakoniec sa rozhodujem zložiť v Sedle pod Čierťažou, kde by mala byť útulňa. Nechcem riskovať cestu za tmy.
Útulňa pod Čierťažou. Večer nebudem sám, na táborisku stretám veľmi milých východniarov - Mareka, Mira so synom a Števa, chalaniska patriaci k Marekovi. Ako sa zdá, budeme si celkom dobre rozumieť. Som rád, že im nevadí, že sa zložím blízko pri nich. Strávime spolu naozaj príjemný večer. Bolo by však samozrejme neslušné nepripiť si na zvítanie. No po nejakej dobe sa mi javí, že sa zvítavame akosi často. Celý večer prekecáme alebo skúmame okolie takou tou vecičkou na videnie v tme (ospravedlňujem sa, neviem ako sa tomu nadáva).
Výhľad zo Sedla pod Čierťažou
Marek a Miro
Tajný experiment
Noc je v znamení dažďa. Som v stane a zaspávam pri zvukoch kvapiek dopadajúcich na môj stan. Nastavujem si budík na piatu. Zajtra ma čaká Kremenec a návrat domov.
2. deň: Prší a dážď vôbec neustáva. Obvykle sa v takomto nečase iba čaká. Ja však nemám na výber, musím ísť. Ktovie, kedy sa sem opäť dostanem. Balím stan a ostatné veci, pomaly vyrážam. Úplne sám, akoby na mieste, kde sa zastavil čas. Je to úžasné, musím ale myslieť i na to, že sa môžem stretnúť s nejakou tou zverou. Spievam si, rozprávam sa sám so sebou, vydávam zvuky - nezvuky, až mám pocit, že mi už načisto preskakuje. Je to ale nutné, človek nikdy nevie, čo je na blízku.
Miestami prechádzam cez veľmi úzke chodníčky s množstvom malín. Trochu občerstvenia príde vhod. Asi nemusím spomínať, že premoknutý som už kompletne, no pokračujem ďalej. Pre tento prípad som si vzal aj druhé veci na prezlečenie. Teším sa na moment, keď budem v suchu.
Asi za hodinku a pol prichádzam na Kremenec - najvýchodnejší bod na Slovensku. Vrchol je o čosi vyššie, medzi poľskou a ukrajinskou hranicou, nachádza sa tam i kóta. Nezdržím sa dlho, pozdravím Čechov, ktorý si tu rozložili stan a hybaj dole. Kúsok od vrcholu, ako tak zostupujem po červenej, si všimnem, že i z ukrajinskej strany sem vedie akýsi chodník. Prejsť však na ukrajinskú stranu by som neriskoval. Počul som o ľuďoch, ktorí tak spravili a potom mali veľké problémy s pohraničníkmi.
Kam teraz?
Cesta z Kremenca do Novej Sedlice trvá asi 2 a pol hodinky. Po dlhšom zostupe pokračuje strmým stupákom na Temný vŕšok a odtiaľ je to už iba hodinku do spomínanej obce. Tu už zdravím i nejakých ľudí. Výstup na Kremenec nie je až tak málo frekventovanou trasou. Aj v takomto nečase tu je koho stretnúť.
Le Salamandre
Pralesy
Nová Sedlica. Opúšťam čarovné Bukovské pralesy. Premočený som do nitky, tak sa rozhodnem na zastávke komplet prezliecť. Spoločnosť mi robí asi 80 - ročný dedko, ktorý sa snaží so mnou komunikovať. Veľmi mu nerozumiem, lebo mu chýbajú zuby. Po chvíli už vôbec nereagujem, čo mi rozpráva. Po ceste pobehuje pes a z krčmy sa vracia značne podgurážená dvojica. Je nedeľa.
Cesta domov. Tou istou trasou ako pri ceste sem sa pokúšam navrátiť do môjho rodiska. Aj počas tejto cesty spoznávam viacero osôbok, s ktorými si veľmi dobre pokecám. Musím ale priznať, i napriek tomu, že som sa na tento výlet podujal sám, väčšinu času som bol stále s niekým v kontakte (nieže by mi to nejak vadilo). Môj celkový dojem môžem popísať asi takto: na východe sú ľudia oveľa viac komunikatívnejší a akýsi úprimnejší. Veľké plus vidím hlavne v ich pohostinnosti a záujme o vašu osobu, z čoho by si každý mal brať príklad. Mínus patrí i podstatne výraznej skupine ľudí, ktorí, žiaľ, prepadajú alkoholu čoraz viac.
Peter Gregor
