Na moje prekvapenie, tentokrát sa k nám pridal aj Peťov brat Maťo, to znamená: 2x Slama = ešte viac smiechu a humoru. A opäť je na čo spomínať...
Nad zdolaním známeho a veľkolepého vrchu Veľkého Choča som uvažoval už vo Vysokých Tatrách. Nie nadarmo sa označuje ako najkrajší vyhliadkový vrch Slovenska. Veď prečo nie? Z jeho vrcholu je pri dobrej viditeľnosti možnosť vzhliadnuť nielen Veľkú Fatru, Malú Fatru, Vysoké a Nízke Tatry, Oravu, Váh, ale vraj aj Krakov. Sám som sa o tom chcel presvedčiť na vlastné oči. Žiaľ, počasie nám to neumožnilo, aj keď hlásili zlepšenie.
Zraz je o 9:10 na Hlavnej vlakovej stanici v sobotu. Ako sa patrí, vrúcne sa privítame a s mladým Slamom sa prvýkrát zoznámim. Chalani kupujú časopis s názvom Trnky, brnky, kde je množstvo vtipných textov, takže o zábavu máme po celú cestu postarané. Vlak nám ide o pol desiatej, cieľová zástavka: Ružomberok. Veľmi sa teším, že si cez víkend konečne oddýchnem.
Sme v Ružomberku, zistíme, ako je to so spojmi do Lúčok a potom ideme na kávu a čaj. Je dobré v chladnejšom počasí trocha sa zahriať.
V Lúčkach vystupujeme pri Kúpeľoch. Tabuľa ukazuje čas 3hod 15min na vrchol. „Mali by sme to stihnúť na západ slnka," hovorím chalanom. Jeseň je v plnom prúde a ukrajujeme si z jej krás. Vždy ma uchvacuje tá nezameniteľná pestrosť farieb obohatená štipľavým októbrovým vzduchom. Mám to naozaj rád.
Jeseň
Kráčame a cesta je veľmi príjemná. Spočiatku mi stačia krátke rukávy, no od takých 1300 metrov si dávam mikinu aj s rukavicami. Vyzerá, že na vrchole bude kosa. Chalani si celú cestu tam i naspäť kontrolujú výšku. Sú totiž vybavení superhodinkami s milión funkciami, vrátane výškomeru. Otvára sa pred nami pár veľmi pekných výhľadov, vrchol Choča je však v hmle.
Póza pre fotografa
Po 18-tej hodine sa dostávame do bezprostrednej blízkosti vrchu. Sme v sedle Vráca a slnko dokončieva to, čo cez deň začalo. Fotíme vždy, keď je možnosť. Prenádhera, no začína byť poriadna zima, preto pokračujeme ďalej po hrebeni.
Západ slnka na hrebeni
Sme hore, podarilo sa a bez nejakých komplikácií. Nachádzam dobrý pľac pre stan, asi 10 metrov pod vrcholom. Výhľad stojí za prd, tak dúfam, že zajtra to bude oveľa lepšie. Vyťahujeme čelovky, ešte sa síce úplne nezotmelo, ale zato sadá poriadna hmla. V diaľke počuť akoby niekto chodil po kameňoch. Mladého Slamu straším s tým, že vraj sú to medvede a pod kameňmi si hľadajú potravu. Blbosť!
Ten nápad s jedným dvojmiestnym stanom bola riadna volovina. Nie žeby sme sa nepomestili, no každý mal minimum životného priestoru. Dobrých ľudí sa ale všade veľa zmestí. Rozhodnem sa uvariť si cestovinky. Asi 30 metrov od stanu je fajn miesto, kde si rozkladám vybavenie. Nechápem, odkiaľ môže tak fúkať. Ráno sa presvedčím, že som si varil priamo na hrebeni a varič zakrývalo len pár kríčkov aj so mnou. Fúkalo zospodu a po pol hodine bezvýsledného namáhania som cestoviny zjedol napoly surové. Dofrasa s robotou!
V noci určite mrzne, v stane bez vetrania máme poriadne vlhko. Vždy, keď vybehnem von vykonať bežnú potrebu, kochám sa jasnou nocou a teším sa na pekné výhľady. Spať sa veľmi nedá. Uprostred noci začne Peťo hlasno nadávať. Pokazil sa mu totiž zips na spacáku.
6:20 budíček. Nevstávam, nechce sa mi. Chalani sa však zobudia a s nimi aj ja. Vychádzam a vidím tak akurát na dva metre. Totálna hmla. To človeka nahnevá, keď sa sem trepe práve pre tie výhľady. Čo už, raz sa darí, dvakrát nie. Dokonca začína aj trocha snežiť. Zrazu vidím Maťa ako vybieha zo stanu iba v slipoch, neskôr ho nasleduje i Peťo. Takto bojujú spolu proti zime. Samozrejme, že ich fotím. Ja sa ale nezúčastním, mne stačí tá studená sprcha doma.
Peter na vrchole
Balíme, cestou dole míňame reťaze. Hmla je stále intenzívna a pri pochodovaní po hrebeni majú hory neobyčajnú atmosféru. Všade je ticho a kľud. Je v tom čosi mystické a príjemne si užívam týchto chvíľ. Čarokrásna jeseň. Zbehneme dole na lúku. Na samotnom kraji, v objatí stromov, leží chalúpka ako z rozprávky. Sála z nej dym a do scenérie naokolo to sadne ako riť na šerbeľ. Opäť fotíme.
V mystickom kraji
Po nepríjemnej bahnistej ceste sa ocitáme v Jasenovej. Prišli sme načas, autobus ide o 15 minút. Som akýsi unavený, ale teším sa z úspešného dobytia vrcholu. V Ružomberku sa konečne poriadne najeme. Rezeň so šalátom, zemiakovou kašou a polievkou (dík, Maťo). K tomu ešte pivko a najlepší pocit na svete: po poriadnej túre sa spokojne občerstviť.
Cestou späť ani náhodou nespíme, naši spolucestujúci musia z nás mať radosť. Neustále sa podpichujeme a ako sa hovorí: žijeme naplno. Som gentleman a dievčaťu, ktoré cestuje do Trnavy pomáham s batožinou. Hrdinsky sa sebazapriem a kufor zložím, aj keď bol oveľa ťažší ako môj batoh. To viete, žena vás donúti urobiť nemožné ; ).
Peter Gregor
