Sústava Dinárskych hôr sa tiahne zo Slovinska, cez Chorvátsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu a končí v Albánsku. Zo severozápadu nadväzuje na Južné Alpy, zo severovýchodu na Srbské Karpaty. Najvyšším vrcholom je Troglav (1913m), ktorý leží v Bosne a Hercegovine. Ide o atraktívnu oblasť, kde masový turizmus ešte nestihol zďaleka preniknúť. Príčinou môže byť aj vojnový konflikt medzi Srbmi a Chorvátmi, ktorý prebiehal v rokoch 1990 až 1995. Jedným z miest, kde tento konflikt zasahoval je aj mesto Knin s okolitými obcami. Preto táto oblasť značne kontrastuje s pomerne bohatým pobrežím Chorvátska. Rozbité, vypálené a opustené domy, nie veľa ľudí, voľne pobehujúci vychudnutí psy a úzkostlivé ticho dotvárajú krutú atmosféru drsných bojov a etnických čistiek, ktorých bola Európa ešte prednedávnom svedkom. Nič to ale nemení na fakte, že príroda je tu nádherná a v zimnom období opustená ako tie domy. Našim cieľom sa stal vrchol Dinara (1831m) - najvyšší v Chorvátsku. A ako inak, príroda nás opäť prekvapila.
Pripravení sme dôkladne. Snežnice, spacáky, varič, mapy, peniaze, lístky na vlak..... Deň pred odchodom bratia Slamovci oznamujú, že máme možnosť vycestovať autom z požičovne. Súhlasím. Ušetrí nám to sily a predovšetkým drahocenný čas. Vraciame teda lístky naspäť. Mimochodom, na železničnej stanici v Petržalke máme dočinenia s naozaj kvalifikovaným personálom. V čase, keď iba kupujeme lístky, sme pre nich tvrdý oriešok. Trvá bezmála polhodinu, kým sa im podarí nám lístky vydať. Tak to prebieha i pri navrátení lístkov. S chalanmi si kladieme otázku: To do zahraničia preboha vlakmi už dnes nikto necestuje?
Z Bratislavy vyrážame v piatok skoro ráno. V Knine sme medzi treťou a štvrtou dopoludnia. My však pokračujeme do okolitých obcí pozisťovať, ako je to s výstupovou trasou na Dinaru. Kúsok pred vstupom do osady Glavaš zočíme značenie, ktoré oznamuje, že samotný vrch Dinary je vzdialený 4 hodiny. Čas letný. V zime to bude o čosi viac.
Ubytovanie nám poskytuje útulný penzión - hotel situovaný priamo na ceste vedúcej do mesta a z mesta. Demokraticky sa zhodujeme na tom, že zajtra vynecháme pôvodný plán, prespanie na útulni Martinova košara. Ja som tak trocha za kripla. Zase ma bolí hrdlo a stráviť noc v útulni pri veľmi nízkej teplote sa mi nejaví ako dobrý nápad. Aby to vyzeralo demokraticky, Maťo so mnou súhlasí tiež. Peťo by na tej útulni veľmi rád ostal, no na druhú stranu, značne ochorelý je aj on. A aby na tej útulni nakoniec ostal, za dobrý nápad nepovažujem zase ja :). Okrem toho, na izbe zisťujeme, že varič nám aj tak zlyháva (resp. náplň). Odporúčanie: do variča istej značky kupujte bombu od toho istého výrobcu. Bez tepla to teda nepôjde už vôbec. Hneď ako slnko zavelí, budeme pripravení. Dokonalý alpinizmus: rýchlo hore a ešte rýchlejšie dole.
Po pokojnej noci (podaktorí zaľahli už o ôsmej večer) sa cítime kompletne oddýchnutí pred veľkým výkonom, ktorý bude od nás hora určite požadovať. Vystrojení sme do ukrutnej alpskej zimy. Dnes to však vyzerá na deň bez dlhých rukávov.
Panoráma Dinary
Glavaš ráno. Na túru sa k nám pridávajú i dvaja psy s mačkou. Pri zrúcanine hradu Glavaš zo 14. storočia s nami ostáva už iba jeden. Nazývame ho Blcho. Stále sa škriabe. Je veľmi mladý a preto i značne hlúpy. Myslí si, že ideme na krátku prechádzku. To je ale veľký omyl. Ešte ani my sami nevieme, čo všetko je pred nami.
Glavaš
Kohože tu máme?
Utvrda Glavaš
Blcho
Od asi 1000 metrov prichádza čas na nazúvanie snežníc. Dole v obci nebol sneh vôbec, no tu o 500 metrov vyššie je ho už pomerne veľa. To som nespomenul omnoho vyššie polohy.
Strojenie
Po približne polhodine sa dostávame na obrovskú planinu, ktorú obklopuje množstvo vrcholov. Tipujeme, ktorý z nich by mal byť ten "náš". Pod kopcami je aj pár domov, väčšina z nich už ale domovom určite nie je. O kúsok vyššie sa nám naskytá úžasný pohľad na celú obrovskú plochu planiny.
Na tejto trase je už orientácia o dosť problematickejšia. Značenie síce občas vzhliadneme, no od istej chvíle ho už nevidíme vôbec. Snehu je stále viac a viac a niekedy i so snežnicami je problém nezabárať sa. Taktiež na Blchovi je vidno, že má toho už akurát tak dosť a neustále sa pletie do cesty a zdržuje. Úprimne, sme už na neho dosť nahnevaný. Nikto z nás si ale nemyslel, že vyjde s nami až sem.
Smerujeme na hrebeň s výrazným zasneženým vrcholom v domnienke, že to bude konečne náš kopec. Tak trochu rozčarovaný zabúdam na oddych a šliapem pomerne výdatne, kým mi sily stačia. O to horší je pocit, keď nakoniec zisťujeme, že "náš kopec" to nie je, ale iba jeden z mnohých vrcholov, ktorý možno nemá ani názov. Je viac ako zjavné, že s časom sme to už aj tak prepískli. 4 hodiny ubehli dávno a to, že sa za dve hodiny bude stmievať si nikto z nás nepripúšťa. Vrátiť sa ale bez vrcholu je jednoducho neprípustné! Trepali sme sa sem príliš dlho a zistenie, že vrchol je kdesi inde ma poriadne nasiera.
Naša fiktívna Dinara
Postupujeme ešte asi polhodinu po hrebeni až nakoniec po vyše siedmich hodinách chôdze bez výraznejšej prestávky uvidíme kríž a kamenným kužeľ opodiaľ na kulminačnom bode trasy. Chvíľu pochybujeme, či je to naozaj ten kopec, no nakoniec logicky usúdime, že iný kopec to byť nemôže. Jednu vec ale spraviť musíme, aj keď je to činnosť veľmi nepríjemná - pozrieť sa na hodinky. Presne 14:30 - veľmi zlé. Vrchol je vzdialený minimálne na hodinu cesty + zostup zo samotného vrcholu = tma vo výške 1800 metrov a minimálne 5 hodín chôdze v nepríjemnom prašane späť do civilizácie. V prvotnom momente sa chcem rozbehnúť na vrchol a byť tam čo najskôr. Nakoniec ale všetci musíme priznať, že sme na mieste, kde sme už vôbec nemali byť. Cesta naspäť bude aj tak problematická. Otáčame sa a hneď! Treba si skrátka priznať, že to nie je iba o vrcholoch. Nešli sme celkom správne, no to bola vec, ktorú sme opäť nemohli veľmi ovplyvniť. V zime sem nikto pravdepodobne nechodí. Cestu sme si kompletne vyšliapavali sami v naozaj nechutnom snehu. To pridalo na trase minimálne o dvojnásobok viac. Teda nie 4 hodiny, ale 8 hodín! To pri týchto krátkych dňoch jednoducho neprichádza do úvahy.
Pravý vrchol
Pri zostupe asi každý rozmýšľa, kde sme urobili chybu. Napadá ma milión variánt, čo sme mohli urobiť inak. No nakoniec mi prichádza na um jediná vec. Čo ak sme chybu nespravili? Čo ak to boli zase len podmienky, ktoré nás prekvapili a zároveň preverili? Veď táto trasa nám vlastne ponúkla to najviac, čo mohla. Dostali sme sa tam, kde sme nemali ani byť. Išli sme, aj keď sme vedeli, že už je neskoro. Neurobili sme omnoho viac, ako bolo v našich silách? Nie, ako prehru to neberiem. Beriem to ako skúsenosť, výzvu. Veď napokon, koľko ľudí sa odváži v zime navštíviť turisticky takmer nepoznanú oblasť? Takto zmierený sám so sebou cítim zadosťučinenie z tejto turistiky a už v týchto chvíľach viem, že sa sem ešte v blízkej budúcnosti určite vrátime.
Rýchlo dole
Dosť bolo však rozmýšľania, čaká nás ešte dlhá cesta dole. Chceme sa aspoň na planinu dostať ešte za svetla. Z hora je cesta celkom jasná a sami sa čudujeme, ako sme ju mohli prehliadnuť. Ešte pri výstupe hore sme sa na jednom mieste otočili vo viere, že to správna cesta nemohla byť. Prd makový! To bola tá cesta. Výšľap hore po tejto trase by bol však čistým mučením. Toľko snehu som v živote nevidel! Na vrchol by sme sa isto v rozumnom čase nedostali, hoci by sme išli správne.
Pohľad na Peručko Jezero
Miestami už cítim značnú nervozitu. Som unavený, hladný a smädný. Je zaujímavé, že v tomto stave začne človek horu doslova neznášať. Nadáva na ňu, pýta sa sám seba načo sem išiel, obviňuje sa. Neradno podľahnúť, môže to znamenať zlý koniec. S Peťom si vymeníme pár netaktností a pokračujeme čo najnižšie. Na mieste, kde vieme, že už sa nestratíme si konečne dávame prvú veľkú prestávku. Niečo vopcháme do gágora, napijeme sa a dáme dole snežnice, ktoré nás už privádzajú do šialenstva.
Po tejto pätnásťminútovej prestávke sa cítim ako znovuzrodený. Aj by som behal, ale nebude to asi najrozumnejší nápad. Na planine sme už takmer za tmy. Treba uznať, že je to čarovný večer. Pri tom žiarivom mesiaci, obklopení horami a svetle čelovky mám pocit, ako by sme schádzali kdesi z Mont Blancu. Samozrejme, aj na tomto "orientačne nenáročnom mieste" strácame vlastné stopy a cestu. Trvá hodnú chvíľu, kým sa dohodneme, ktorým smerom sa vydať. Nakoniec traverzujeme po strmom obvode svahu do doliny za žiariacimi lampami. Dole nachádzame značenie. Úľava a odľahčenie. Čím sme nižšie, tým je trasa schodnejšia a hlavne bez snehu. Všetci toho máme už akurát dosť. Pravdupovediac, očakával som chvíľu, keď Peťo tradične začne nahlas nadávať na všetko čo mu príde do cesty. P........é kamene, s........ý chodník, nech už sme v p..i dole. Únava je únava a u každého sa prejavuje inak.
Pri aute dostáva Blcho odmenu za zvládnutú trasu. Celý kus salámy. Vrtí chvostom jak šialený. Pri odchode sledujeme iba jeho smutný pohľad. Bol to dobrý spoločník, aj keď sme ho miestami riadne pokarhali.
Chalani sa rozhodli, že vyrazíme rovno naspäť do Bratislavy. Nezdá sa mi to ako dobrý nápad. Po vyše 11 hodinovej náročnej trase sa mi vidí viac než rozumné ostať ešte na jednu noc v Knine a vrátiť sa zajtra. U nás vládne ale demokracia, a tak víťazí hlas väčšiny. Ideme domov.
Všetká česť a sláva Maťovi. Celú trasu autom (10 hodín) odriadi sám. Po takej výdatnej túre je to naozaj obdivuhodný výkon. No priznám sa, trocha som sa bál, že počas jazdy zaspí a niekde sa vykýblime. Nestalo sa. Je to borec.
Pripravil: Peter Gregor
Foto: Peter Gregor, Bratia Slamovci
