Dolomity (taliansky Dolomiti) sú jedným z horských masívov v Talianských Alpách. Rozkladajú sa v severnej časti Talianska, na východ od Bolzanskej kotliny. Pohorie nemá jednoliaty hrebeň, skladá sa z mnohých menších, často veľmi rozličných horských skupín. Oblasť charakterizujú typické dolomitické prvky ako stolový povrch niektorých masívov, strmé steny, vežovité vrcholy, rozoklané skalné hrebene a bizarné tvary niektorých štítov. Na území Dolomitov nájdete azda všetky typy horskej krajiny - od horských lúk po skalné masívy s ľadovcami. Nemenej známe sú pre svoju históriu. Počas prvej svetovej vojny sa Dolomity stali dejiskom tvrdých bojov medzi talianskou horskou pechotou a rakúskymi cisárskymi horskými strelcami. Vojaci si na tomto území, často úplne nedostupnom, budovali bunkre, šachty a rôzne hradiská. Paradoxne, väčšina vojakov nezahynula pri bojoch, ale pri silných mrazoch a lavínach, keďže sa tu zdržiavali aj počas zimy. S históriou súvisí aj vznik populárnych ferát. Pre neprístupnosť terénu bolo nutné budovanie zaistených ciest v podobe vstupov, rebríkov a lán, čo vojakom umožnilo bezpečnejší pohyb.
Zdroj: internet
Do tohto kraja neprístupných ciest a jedinečnej horskej prírody som sa rozhodol zavítať aj ja. Prvotným popudom bola pre mňa skutočnosť, že sa tam chystal aj môj dobrý kamarát Maťo Slama s rodinkou a známymi. Poprosil som ho teda o možnosť ubytovania sa a prípadného odvozu z Talianska naspäť do Blavy. Všetko sa v krátkej dobe veľmi rýchlo zariadilo a mne ostávalo už iba vybavenie pár dní voľna a samotná cesta do známeho centra Dolomitov, mestečka Cortina d´Ampezzo.
1. deň: Lístok mám, zbalený som. Hádam som si nič nezabudol. Vyrážam skoro. O 5:47 mi ide vlak smerom na Wien Meidling, potom prestupujem na vlak do Lienzu a odtiaľ, Pán Boh vie. Snáď si so svojim príchodom do Talianska nejak poradím. Rodinka Slamovcov sa tam zdržuje od minulého týždňa, tak dúfam v ich očakávanie.
Cesta až do Lienzu prebieha úplne v pohode. Nemám problémy s prestupom a zdá sa, že aj počasie sa smerom od Bratislavy zlepšuje. Ešte vo vlaku zisťujem, že z Lienzu môžem prestúpiť na vlak, ktorý ma odvezie až do San Candida/Innichenu, čo už je iba nejakých slabých 40 km do Cortiny. Pozitívne. Zaujímave je, že moja obľúbená stránka cp.sk mi tento spoj vôbec nevyhľadala.
San Candido. Ďalšie vlakové či autobusové spoje sa mi nejak nechce riešiť, preto vyťahujem svoju tabuľku a stopujem smerom na Cortinu. Začínam pri benzínovej pumpe a na moje prekvapenie, asi za päť minúť mi zastavuje príjemný manželský taliansky párik, ktorý ma vyhodí v blízkom Toblachu. Dorozumievanie prebieha na veľmi spornej úrovni. Ja neviem po taliansky a oni zase ani slovko po anglicky. Dôležité ale je, že sú mi veľmi nápomocní.
Z Toblachu sa musím ešte dostať do Cortiny. Na ďalšie moje prekvapenie, ani tu pri stopovaní nečakám veľmi dlho. Zastavuje mi chlapík z talianskej horskej služby. S ním je konverzácia o niečo menej zložitejšia, aj keď sa často zasmejeme na tom, ako si navzájom nerozumieme. Trocha ma vystraší svojou odpoveďou na moju otázku: Aké má byť zajtra počasie? Vraj má pršať. Pevne dúfam, že sa tak nestane.
Cortina d´Ampezzo. Hodinky ukazujú veľmi dobrý čas. Som tu už okolo pol štvrtej dopoludnia. To som teda nečakal. S Maťom sa mi nejak nedarí skontaktovať, ešteže mi do sms-ky napísal číslo domu a ulicu, kde budú všetci bývať. Jedná sa o pekný rodinný dom s názvom Vila Bruno. Mimochodom, tých víl je tu po Cortine naozaj veľa. Domáci je doma. Volá sa Dino a je to príjemný chlapík. Medzi nami existuje taktiež rečová bariéra, našťastie sa mi podarí dorozumieť s dievčinou, ktorá je pravdepodobne jeho známou (po zdĺhavom zistení, sme nadobudli poznatok, že jeho dcérou nie je). Dozvedám sa o nej, že moji chlebodarci sú práve niekde na výlete a prídu okolo piatej. Fajn. Zatiaľ mám čas, tak sa idem trocha porozhliadnuť po mestečku.
Masív Tofany
Medzičasom si nakúpim nejaký ten proviant, niečo pofotím a pokúšam sa zistiť, ktorou cestou sa vydať zajtra na túru. Musím priznať, veľmi sa mi tu páči. Naozaj cítiť, že sa pohybujete v Taliansku. Všetko je tu akosi napratané na seba. Úzke uličky, cesty, ani chodníky tu popri cestách veľmi nenájdete. Ešte sa tu k tomu preháňajú nadšenci áut Ferrari. Turistov v tomto období už nie je tak veľa.
Okolo piatej sa vraciam naspäť k vile. Ešte tu zo známych nikto nie je, tak sa posadím vonku na lavičke. Dino tam okolo mňa pobehuje. Nečakám dlho a už sa na bicykli objavuje Maťo. Som veľmi rád, že ho vidím. Zanedlho sa objavujú aj ostatní prichádzajúci na autách (nie Ferrari). Zoznamujem sa so všetkými a som im veľmi vďačný za milé privítanie.
Unavený po ceste mi vskutku dobre padne vynikajúca večera a pivko. Všetci sú veľmi milí a zdá sa, že i môj najbližší pobyt tu v Cortine bude príjemným relaxom. Zajtra nás však čaká nie veľmi ľahká vysokohorská turistika. Výstup na Tofanu di Dentro (3238m).
2. deň: Celú noc nepršalo a masív Tofany je i za skorého rána na dohľad. Želáme si, aby to vyšlo. Peter Slama starší nás odvezie až na parkovisko Rist. Pié Tofana (1675m), odkiaľ sa vytrepeme okolo štvrť na osem a započneme túru. Strmý lesný chodník onedlho vystrieda nepríjemné suťovisko. Chodník je miestami ťažko rozoznateľný, no približne vieme, akým smerom sa vydať. Prekonávame serpentíny v sedle pod lanovkou Forc. Ra Valles. Na tomto mieste sa nejak zozimí a povyťahujeme si z batohov rukavice i čiapky. Zatiaľ to na slnečný deň nevyzerá.
Mystické Antelao
Nachádzame sa na území Parco Naturale delle Dolomity d´Ampezzo. Na oko sa nezdá, že by sme od nášho cieľa boli ďaleko, no ešte tri hodinky od vrcholu budeme mať určite čo robiť.
Monte Cristallo v oblaku
Cortina pod nami
Cesta je úzka a často vedie veľmi otvoreným terénom. Na jednom takom mieste zbadám, ako sa smerom na Maťa rúti menšia spŕška kamenia. Maťo však pohotovo zareaguje a snaží sa prípadnej kolízii vyhnúť. Našťastie úspešne.
Z minulých čias
Pokračujeme ďalej. Niekoľko metrov lán nám uľahčí cestu až na hrebeň. Otvárajú sa pred nami neskutočné výhľady. Ak by sme mali fotiť všetku tú nádheru strávime tu minimálne dva dni, sústredíme sa preto viacej na výstup.
Na hrebeň
Čo sa to na nás rúti?
Aj táto pasáž je pre Maťa brnkačka
Biv. Baracca (2922m). Takto sme si bivak teda nepredstavovali, ale sme prekvapení útulnosťou tohto miesta. Akoby v skale vybudovaná drevená chatka s troma posteľami a s možnosťou na zakúrenie. Predstavujem si, aké by to bolo, usalašiť sa tu v zime.
Dentro je na blízku, aj keď až tak veľmi zase nie. Horská pyramída nás bude stáť ešte bezmála hodinu a pol chôdze. Čím bližšie k vrcholu, tým viacej snehu. Hrebeň je niekedy priúzky, tam, kde je to ale naozaj zlé, dopomôže lano.
Horská pyramída
Úprimne, nečakal som, že už tu budem pociťovať výšku. Viackrát som už bol nad 3000 metrov, no väčšinou som prespal niekde na chate pod vrcholom. Ten výšľap od 1600 metrov je cítiť.
Sme blízko
A sme hore, a zase nečapujú. Pamätná veta z úst jedného môjho kamoša. Používam ju aj ja. Častokrát sa ma ľudia pýtajú, prečo chodím do kopcov, čo z toho mám. Ťažko to popísať a horskí zanietenci určite vedia o čom hovorím. Je to výzva, je to pocit, pocit zadosťučinenia, odmena za neľahký výstup. Byť na vrchole, vidieť tú panorámu, existovať chvíľu na mieste, kde sú podmienky nezlučiteľné zo životom. Všetky veci sú akési nepodstatné, to ticho...... Je toho veľa, no s krásou je spojené i nebezpečenstvo, a tomu sa treba vo svojom vlastnom záujme vyhnúť.
On the top of the world
Bizarné Mezzo
Tofana di Roses
Marmolada (3342m) - najvyšší vrch Dolomitov a jediný ľadovec v oblasti
12:56. Čas kedy stojíme na vrchole. Bizarné Mezzo máme ako na dlani. Medzi Dentrom a Mezzom vedie ferata. Čo som počul, vcelku ťažká. Zdá sa, že máme spoločnosť. Našu prítomnosť si všimne dvojica havranov, ktoré sú pravdepodobne na častejšie návštevy turistov počas leta zvyknuté. Podelíme sa teda s nimi skromne o náš obed.
A predsa sme neboli sami
Cesta hore bola celkom vyčerpávajúca, no to čo nám zo síl ostalo, určite vyčerpáme pri zostupe. Rád by som zišiel z vrcholu až dole do Cortiny, aby sa nepovedalo.
Slnko nepríjemne pečie, ale aspoň dodáva pocit tepla. Znova sa natierame. Takýto krásny deň je pre nás prekvapením.
Zostupujeme tou istou trasou, časom však netreba plytvať. Tie pohľady na krátke zastavenie a pofotenie za to stoja.
Kde sa tu vzal Kriváň?
Najhoršou pasážou pri výstupe ako aj pri zostupe je určite suťovisko. Najmä pri zostupe je to zaberák na kĺby. Ešteže sme vybavení u turistov čoraz obľúbenejšími turistickými palicami. Bez nich by som si to v tomto teréne ani nevedel predstaviť.
Akonáhle zídeme zo suťoviska, zvalíme sa na trávu a vyzujeme pohorky. Tento relax je nevyhnutný, máme toho akurát tak dosť.
Pochod ešte nekončí a nás od Cortiny delí aspoň 10 kilometrov. Od parkoviska, z ktorého sme vychádzali pokračujeme po asfaltke. Maťo vždy vidí niekde skratku, takže nám cesta nakoniec netrvá až tak dlho.
Vila Bruno večer. Opäť doma. Zisťujeme, že dom je prázdny. Sme unavení, hladní, nie zrovna najčistejší, ale vnútorne obohatení o prekrásny zážitok z dnešného dňa. Čakáme na ostatných a pritom sledujeme hrajúce sa talianske ratolesti.
O chvíľu už nie sme sami. Dozvedáme sa, že naši zablúdenci boli s Dinom na poháriku. Pozýval. Škoda, to sme prešvihli.
Ako sa tak už v izbe vybalujeme, Dino nám spod balkóna oznamuje (prekladá Peter Slama starší), že nás o 13:00 videl s ďalekohľadom na vrchole. Nikto iný to byť nemohol, pretože okrem nás bolo na kopci totálne prázdno.
3. deň: Dnešný plán: lanovkou na Monte Cristallo a cesta naspäť do Bratislavy. Konečne zbalení vyrážame medzi desiatou a jedenástou dopoludnia ku Cristallu (3221m). Po zistení, že lanovka nejde až na vrchol, ale iba do sedla pod ním, nastáva mierne rozhorčenie. Pocit narastá pri vzhliadnutí ceny lanovky tam a späť. Rovných 20 eur. Rôzne iné alternatívy by nám zabrali viac času, preto sa od pôvodného plánu upúšťa. Náhradný program: výletik k jazeru Misurina s pohľadom na dva zuby z troch - Tre Cime. Priznám sa, tajne som dúfal, že tento prírodný skvost uvidím na vlastné oči. Dôkaz na fotke.
Tre Cime (tretí zub vytŕča úplne napravo za zalesneným hrebeňom)
Opúšťame Dolomity. Nezdržal som sa tu síce dlho, no môj pobyt určite stál za to. Dolomity sú nádherné miesto, na ktoré sa naozaj oplatí vrátiť. A ďalší cieľ? Nechajte sa prekvapiť.
Peter Gregor
