Hneď na letisku dostanem pozvanie od Ayata. Bude pre ňho cťou, ak budem hosťom u neho v dome. Neodmietam, nemám najmenšie pochybnosti o jeho dobrých úmysloch. Sám som teda nečakal, že sa dostanem až tak blízko k ľuďom, som maximálne potešený. Ayat je hrdý, že má nového kamaráta z Európy, najprv sa zvítame s rodinou, potom nakopneme motocykel a poukazuje ma svojim priateľom. Ani neviem, koľko času ubehlo, no stihli sme toho dosť. Čo ma zvlášť zaujalo, je výstup na neďaleký kopec (na motocykli), kde sa zraky človeka uberajú až kdesi k provincii Farah - zakázanému územiu pre cestovanie. Prežívam čosi zvláštne, nedá sa to opísať.
Jediný problém na tomto exotickom mieste sú povolenia. Kamkoľvek chcem ísť, pýtajú povolenie. Otrava. Posielajú ma na hento a tamto minsterstvo - kým sa dorozumieme a vôbec tie miesta nájdem, trvá to. Nakoniec stačí zopár telefonátov, nič nepodpisujem a neplatím. Asi iba aby o mne ľudia vedeli...
Návšteva citadely a múzea džihádu je neopakovateľným zážitkom. Po citadele sa prechádzam hodiny sám a v múzeu sa mi dostatočne povenujú miestny strážcovia - ani na chvíľu ma nenechajú samého. Každopádne, som rád, že tu som, zo začiatku to vyzeralo, že ma ani sem nevpustia.
Pri múzeu džihádu
Mojim ďalším sprievodcom sa stane Aref - taxikár, ktorého stretneme pri hrobke Jamiho - známeho perzského básnika. Hoci sú miestne rikše lacnejšie ako taxíky, Aref je istotou a dobrým partnerom. Keď som lenivý, zavolám jemu.
Vraciam sa späť k Ayatovi. Jeho sestry si ma hanblivo prezerajú a jeho susedka na mňa kričí, že ma miluje. Zasadáme k večeri a Ayatov otec je zvedavý, ako sa u nás na Slovensku žije - či máme prácu a či sú u nás čestní politici. Nuž, vyjadril som svoj osobný názor a tak trochu všetkých prekvapuje, že ani u nás sa nežije rúžovo. Najväčší problém v Herate je s prácou, nie je jej veľa, mnoho ľudí žobre alebo žije z rezérv. Chýbajú investície, v nestabilnej oblasti sa obchoduje ťažko, hoci ľudia sa snažia, zakladajú si malé živnosti a žijú zo dňa na deň. Tak si pomyslím, keď sa dá v Afganistane robiť biznis, na Slovensku to musí byť stokrát lepšie. Keď sa starší pominú, ostávam z mladšími a pokračujeme v konverzácii. Zverujú sa mi so svojimi snami, kto koho ľúbi a tak ďalej. Veľmi príjemný a milý večer.
Ďalší deň sa cítim akosi asociálne, len tak sa prechádzam po meste a jeho okraji, nasávam atmosféru, fotím si cintorín. Pri Musalla complexe vzbudím opäť trochu pozornosti, behám si tam jak turista s foťákom a príručkou o Afganistane - asi to nevidia veľmi často. Ak sa na istých miestach nezdržím dlho a tvárim sa nenápadne, doprajem si chvíľu samoty, akonáhle si však sadnem kdesi v parku, je to tak maximálne na desať minúť - už si ku mne sadajú miestny a neustále si ma obzerajú, hlavne deti, tie sú na mňa schopné civieť v kuse aj desať minúť a nepovedať nič.
Týpci
Čo sa to zrazu stalo?! Veľký tresk, akoby niečo buchlo. To nič, iba autá sa zrazili - všetci sa zbiehajú, aby to videli.
Ayata som už prestal obťažovať, vrátil sa z Kábulu, kde slúžil vo vojsku a rodinu pol roka nevidel. Taktne som sa ospravedlnil a išiel bývať do hotela, aby rodina mala na seba viac času. Na recepcii v hoteli bol srandovný týpek, stále sa chcel fotiť, akoby bol majiteľ hotela. Už ma to prestalo baviť, požičal som mu foťák, nech sa fotí, koľko chce. Potom som si asi polhodinu vymazával nepotrebné fotky.
Po niekoľkých dňoch sa mi opať začalo cnieť za Kábulom, opúšťam Herat a vraciam sa k starým známym. Dovidenia Ayat, dovidenia Aref a dovidenia všetkým, z ktorými som mal tú česť...
Popoludnie v Herate
Pripravil: Peter Gregor
