3. 3. 2012, Dohuk
Včera sme prekročili hranice Iraku. Presnejšie hranice irackého Kurdistanu, známeho aj ako iný Irak. Na rozdiel od toho všeobecne slávneho Iraku poznačeného násilím, je v kurdskej časti pokoj. Nie sú tu rebelovia, nie je nutné sa cez územie presúvať v ozbrojených konvojoch, panuje tu pozitívna nálada a ľudia sú veľmi prívetiví. Skutočnosť, že sa človek nachádza blízko najnebezpečnejších miest na svete, nie je takmer vôbec badateľná. Prirodzene, že nie sme prvými turistami v tejto oblasti, no počas našej trinásť dňovej návštevy nestretneme turistu ani jedného.
Zdržiavame sa v meste Dohuk, počtom obyvateľstva blízke Bratislave. Presunuli sme sa sem z pohraničného mestečka Zakho, kde sa údajne nachádza najstarší most v Mezopotámii - Delal bridge, postavený ručne, bez mechanických strojov. Okrem mosta však nebolo v meste k videniu nič výnimočného, nebolo teda nutné tu ostať viac ako deň.
Náš pobyt v Iraku je prekvapením na každom kroku. Čo i len návšteva obchodu sa tu stáva doslova udalosťou. Takmer každý sa nás pýta, odkiaľ sme a čo nás do týchto miest privádza. Ľudia sú ochotní a nikdy sa nestane, že pri snahe pomôcť nájsť nejaké miesto, či ulicu, nám nie je vyhovené. Dnes sme napríklad hľadali hotel v Dohuku a tak sme sa zastavili v istom obchodíku, kde sa medzi sebou radili asi šiesti, aby nás nebodaj neposlali zlým smerom.
Dohuk
5. 3. 2012, Erbil
Náročný, ale krásny deň. Výlet do Lalishu - posvätného miesta moslimskej sekty Jazídov sa podobal hľadaniu zlatého pokladu. Kým sme sa dopracovali k tomuto inkriminovanému miestu, prešlo veľa času a napadalo mnoho snehu. Samozrejme, nájsť správneho taxikára ochotného nás sem vziať a vydať zo seba všetko úsilie s tým spojené, nie je ľahkou záležitosťou. Nám sa to však podarilo...
Náš obetavý taxikár
Lalish
Nočný Erbil
Denný Erbil
Vnútri Citadely nad Erbilom
8. 3. 2012, Sulaymaniya
Týždeň ubehol, ani nevieme ako. Človek si na ceste uvedomí, že čas, pokiaľ je o zábavu postarané, zvykne plynúť rýchlejšie a príjemnejšie. Včera sme nechcene dorazili do mesta Sulaymaniya. Z Erbilu nešiel na Dokan žiadny autobus a taxík sme kvôli finančnej náročnosti vylúčili. Výpady do najbližšieho okolia budeme teda podnikať z dôležitého ekonomického centra krajiny, kde je omnoho viac možností prespania a potencionálnych aktivít.
Na škodu veci, veľmi málo ľudí tu hovorí anglicky (dokonca aj v lepších hoteloch), čo sťažuje a predlžuje naše spoznávanie. Na internete taktiež nie sú dostupnejšie účelnejšie informácie, ak aj, iba veľmi stručne. Niet divu, oblasť je pre turistov prístupná iba od roku 2007.
Peťo je vynikajúci parťák. Nie je medzi nami problém - dokážeme fungovať ako samostatné jednotky. Keď si od seba potrebujeme oddýchnuť, urobíme si individuálny program podľa vlastného uváženia.
Keď taxikári nemajú zákazníkov...
Peťo a jeho noví priatelia
Včera, cestou do Suleymaniye, sme prechádzali citlivou zónou v okolí mesta Kirkúk, ako aj jeho predmestím. Nálada v autobuse nebola zrovna veselá. Hlavný problém spočíva v tom, že aj mimo oficiálnych kurdských hraníc žije veľa Kurdov. Tí považujú oblasť etnického Kurdistanu za svoju, no Arabi s tým ani zďaleka nesúhlasia. Preto tu z času na čas dochádza k nepríjemných incidentom a nie práve najlepšiemu miestu na dovolenku. My sme však ako turisti nemali najmenší problém a prechod prebehol pokojne, aj keď spočiatku som si myslel, že nás z tohto územia vykážu.
Z pobytu v Sulaymaniyi treba určite vyzdvihnúť návštevu múzea Amna Suraka, ktoré za vlády Saddáma slúžilo ako mučiareň. Teraz sa v objekte nachádzajú fotografie z masakru kurdského obyvateľstva v Halabji a v okolí je možné vzhliadnuť výstavu ťažkých zbraní.
V informačných materiáloch sme mali zaznačenú židovskú štvrť Jewlakan. Miesto nás zaujalo, chytili sme si teda taxíka. Taxikár nás vysadil niekde na okraji mesta s tým, že si bol 100% istý, že sa jedná o židovskú štvrť. Vystúpili sme a v sekunde sa nás ujala dvojica pánov, ktorá nás cez rozvaliny zaviedla do domu rodiny. Prešli sme asi tri izby, kde okrem poludňajšej siesty dievčiny, hral chlapec počítačové hry. Ukázali nám nazeleno namaľovaný strop v poslednej izbe v tvare kupoly a opakovali, že toto je Jewlakan. Samozrejme, nechápali sme a potom, ako sme opustili dom, zmocnil sa ma prenikavý smiech.
Halabja
Rekonštrukcia chemického ataku v Halabji
Príroda v okolí mesta Dokan
10. 3. 2012, Shaklawa
Práve sa nachádzame v dovolenkovej destinácii menom Shaklawa. Jedná sa o malé mesto vzdialené cca 60 - 70 km od Erbilu, kde žije zhruba 50% kresťanov. Nie je sezóna, turistmi sme tu opäť iba my.
Dvoma bláznivými chalanmi (jeden z nich mal dosť vypité) sme sa nechali zlanáriť na ubytovanie opodiaľ centra. Zvonku vyzeralo ubytovanie veľmi luxusne, vedľa seba postavené palácovité domy, no vnútri 80% vecí nefungovalo - vrátane teplej vody. Aspoň sme cenu zjednali o viac ako 100% z pôvodnej sumy a sme takzvane mimo centra diania.
Večer vypadla elektrina v celom dome. Nemali sme kontakt na majiteľa. Musel som teda preliezať cez zamknutú bránu k susedom a poprosiť ich, či by mu nezavolali, aby to spravil. Všetko nakoniec dobre dopadlo, no aj tak som sa nezbavil pocitu zlodeja pri prenikaní na cudzie územie.
Shaklawa a okolie
13. 3. 2012, Diyarbakir
Hotovo. Irak za nami, pred nami ešte zopár dní v Turecku. Prvotné pocity sú veľmi pozitívne, nemali sme jedinú zlú skúsenosť s ľuďmi. Jedlo bolo vynikajúce, doprava mimoriadne lacná, hotelové služby zodpovedali cenám - pre nenáročnejšieho turistu dostačujúce.
Absolvovanie prechodu z Iraku do Turecka je záležitosťou minimálne na pol dňa. Taxík na hranice, autobus do Silopi a doprava do nejakej atraktívnejšej destinácie. Život je ale väčšinou o čakaní - ako sa vyjadril môj cestovateľský partner - a s tým sa treba zmieriť.
Samotný prechod cez hranice bol výnimočný masovým pašeráctvom cigariet. Keďže sú cigarety v Turecku 3x drahšie ako v Iraku, takmer každý pašuje - aj naši drahí dopravcovia, ktorí mi začínali ísť, mierne povedané, na nervy. Cigaretové pakle strkajú takmer všade, kde je trochu miesta - dokonca aj do náhradnej rezervy.
Spočiatku som bol z toho trocha nervózny, lebo som sa bál, že by nás priamo na hranici mohli chytiť, a tak aj nám, nevinným, spôsobiť problémy, no keď sa človek lepšie rozhliadol, videl, že podobný scenár platí aj u iných šoférov.
Vtipná bola príhoda, keď sme cestovali zo Silopi do Mardinu. Autobusár sa tak ponáhľal, že na miestnom odpočívadle zabudol dvoch ľudí. Keď sme sa po nich vrátili, ich rozhorčenie zo situácie bolo značné.
Prašné cesty Mardinu
Chutné, však?
15. 3. 2012, Sanliurfa
Musím priznať, že po dvoch týždňoch cestovanie som dosť vyčerpaný. Včera ma prekvapila intenzívna bolesť brucha, ktorá vyústila v masívne zvracanie. Od miestneho recepčného v hoteli som sa dozvedel, že v meste vládne nejaká viróza, ktorú som pravdepodobne dostal aj ja (ako inak). Zastavil som sa teda v lekárni, kde mi predpísali celkom účinný liek, s ktorým som mohol ako-tak fungovať. Pravidelné návštevy toalety však v najbližších dňoch pokračovali.
Sanliurfa je veľmi pekné a z hľadiska náboženského dôležité mesto. Po Mekke, Medine a Jeruzaleme sa jedná o najposvätnejšie miesto pre kresťanov, židov aj moslimov. Narodil sa tu totiž prorok Abrahám - praotec spomínaných monoteistických náboženstiev.
Fishlake
V čase, keď mi bolo už trocha lepšie, navštívil som malé mestečko Harran pri hraniciach so Sýriou, ktoré bolo v starovekej minulosti hlavným mestom Hornej Mezopotámie. Peťo mi ho odporučil, keďže tam bol deň predo mnou. Ľudia tu žijú v domoch podobných mraveniskám. Človek sa tu cíti ako v minulých dobách. Nie je ale nezvyčajné, že pri týchto starobylých domoch parkujú autá značky BMV.
Záver: Vo všeobecnosti by som rád podotkol, že turecká aj iracká oblasť Kurdistanu je mimoriadne príjemným miestom na cestovanie. Ľudia sú prívetiví, ochotní vždy pomôcť, porozprávať sa. Nie sú dotieraví a pokazení masovým turizmom. Bezpečnosť je na vysokej úrovni, u miestnych sa treba informovať, kde nie je bezpečné chodiť a dodržiavať to!
Želám mnoho príjemných zážitkov z cestovana po Kurdistane!
Spísal a vyfotil: Peter Gregor
