Mangart je vrchol, ktorý sa nachádza na pomedzí slovinsko - talianskych hraníc a patrí mu tretia najvyššia priečka v Julských Alpách (po Škrlatici a Triglave). Na rozdiel od posledných menovaných vyniká najmä jedinečnou atraktívnosťou v podobe akejsi oblej pyramídy hlavného vrcholu. Spojenie krásy a hodnotného výstupu mi v poslednej dobe imponuje omnoho viacej, ako iba vyhľadávanie hodnotných výstupov. Okrem toho, celé Julské Alpy sú nesmierne sympatické a odlišné od známych miest v Alpách. Už pred dvoma rokmi, pri obliehaní Triglavu ma toto horstvo vskutku zaujalo.
Dostať sa k strmej západnej stene Mangartu nie je veľký problém. Až do výšky okolo 2000 metrov vedie cesta pre motorové vozidlá a samotný výstup je doménou zvačša pohodlných a život riskujúcich turistov, ktorí si neuvedomujú potencionálne nebezpečenstvá exponovaného a zaisteného terénu. Technická obtiažnosť síce nie je veľmi vysoká, no vydať sa na trasu bez prilieb a patričnej nutnej výzbroje (feratový set) považujem za risk.
Na druhú stranu, jeden z ďalších potencionálných výstupov ponúka zdĺhavá cesta z Doliny Koritnica. Táto trasa je oveľa menej frekventovaná, práve kvôli dlhému nástupu na hrebeň a prekonáva prevýšenie minimálne 2000 metrov. My sme považovali za samozrejmé, vystúpať na kopec touto variantou, no spolu so zostupom v ten istý deň to bol nadmieru smelý a trochu nepremyslený plán (hodnotím s odstupom času). Túru sme začali okolo pol šiestej ráno a späť sme boli pred jedenástou v neskorých večerných hodinách. Tento fakt v súčasnosti nehodnotím veľmi pozitívne a som presvedčený, že by bolo lepšie si celú trasu rozdeliť do dvoch dní. Ako to ale na horách býva, nie všetko si možno naplánovať do detailov.
V Logu pod Mangartom sme z Bratislavy autom asi o šesť hodín. Pre informáciu skúšame zistiť, ako je to s ubytovaním v tejto malebnej obci, hlavne čo sa týka finančnej stránky veci. Napriek celkom priaznivým sumám za ubytovanie (asi 20 eur na osobu) sa nakoniec rozhodujeme prespať vo voľnej prírode, keďže máme so sebou i stan. Problémom je, že sa nachádzame v Triglavskom národnom parku a svojvoľné kempovanie nie je povolené. Máme však šťastie. Neďaleko Logu majú postavený kemp horolezci a sú nám ochotní poskytnúť dostatočný priestor na noc. Srdečná vďaka im.

Výhľad na Mangart neďaleko Logu
Medzi štvrtou a pol piatou hodinou rannou máme budíček. Veľa sme toho nenaspali, do hôr sa ale neoplatí vyrážať o desiatej doobeda, to akiste nemusím pripomínať. Najprv mierne stúpame dolinou popri potoku Koritnica. Ešte v nižších partiách doliny zle zabočíme a musíme sa vracať. Strata času nie je veľká.

Salaš

Dolina Koritnica
Pod bivakom Tarvisio začína ľahká ferata, kde sa už pre istotu navliekame do úväzov potrebných pre zaistenie feratového setu. Na týchto miestach nie sme pred slnkom chránení a aj keď je pomerne skoro, jeho lúče sa do nás nepríjemne opierajú.



Výhľad do doliny

Hrôzostrašný Jalovec
Nasleduje strmý výstup pod nebezpečné steny Malého Mangartu (prilba!!) a následný traverz smerom k hlavnému vrcholu (výrazné klesanie). Ten z veľkej časti obídeme a postupujeme trávnatým svahom až k záverečnej hrebeňovej skalnej pasáži. Na niektorých úsekoch sú zaistené cesty a jedna špeciálne vedená vo vertikálnej línii v úzkej lávke (viď foto). Dlhšiu dobu, najmä na otvorených miestach, povieva silný vietor a prináša so sebou nepríjemné mračná, vďaka ktorým musíme niekedy čakať, kým bude opäť dostatočne vidno na cestu.



Najťažší úsek počas výstupu

Stratení v hmle
Asi sto výškových metrov pod vrcholom pochytím krízu, pravdepodobne z veľkého prevýšenia a príde mi zle. O malú chvíľu pocit pominie a záverečné metre sa doslova vznášam.
Po deviatich hodinách namáhavého výstupu sa objímame na vrchole. Sme tu úplne sami, až pravda na niekoľko vtákov - asi havrani, ktorí sú zvyknutí na maškrtné milodary od turistov.

Ako z filmu - zrazu sa vyjasní a značne oteplí. Napriek tomu, že vietor veľmi neutícha, pocit je veľmi príjemný a môžeme si užívať ďalekých výhľadov.



Po počiatočnom nadšení si vyhliadneme závetrie a doplníme potrebnú energiu. Výstup nás stál viac času, ako sme predpokladali, preto netrvá dlho, kým sa vydáme na zdĺhavý zostup. Najoptimálnejšou možnosťou by bolo zísť na chatu a tam prespať, no nechceme vnášať strach medzi kempujúcich horolezcov v doline - nechali sme si tam totiž stan a prisľúbili, že sa v rovnaký deň aj vrátime.
Zostup vedieme po slovinskej strane, napojením na taliansku variantu by sme sa museli o kus vracať, a to sa nám naozaj nechce.
Ešte blízko vrcholu zdravíme pár odvážlivcov, ktorí si sem vyšli akoby na výlet. Jeden z nich je dokonca bez batohu a v krátkych rukávoch. Tento typ turistov ma nikdy neprestane udivovať.

Asfaltka vedúca do Mangartského sedla


Zdá sa, že cesta do Mangartského sedla nebude trvať dlho. Zdanie klame, zaistené cesty, hlavne počas zostupu, zaberú dostatok času, ktorý my nemáme. Na niekoľkých úsekoch musíme dlho čakať, aby sme nezosúvali kamene a sutinu na protiidúcich turistov. Ich ležérne tempo nás preto mierne hnevá.

Koča na Mangartskom sedle. Chata zíva prázdnotou. Jedno pivko pre každého príde viac ako vhod, no nezdržíme sa dlho, je už okolo pol siedmej večer.


Ozrutná západná stena Mangartu
Pokračujeme asfaltkou, neskôr si cestu skracujeme cez les (značenie). Naše nohy sa už ledva lopotia, sme unavení. Vo chvíli, keď sa zotmie zostupujeme už iba asfaltkou, prípadné skracovanie cesty za tmy by nebolo zrovna najrozumnejším riešením. Moje zranenie nohy z tohtoročnej zimy sa začne znova ozývať a trocha podlieham stresu. Po príchode do spiaceho základného táboru sa chalani osviežia v potoku a ja po výdatnej večeri ihneď zaspávam.
Zvyšný deň sa nesie v znamení relaxu pri mori a v hlavnom meste Slovinska - Ľubľane.
Zhrnutie: Návšteva vrcholu Mangartu stojí naozaj za to. Je to impozantné miesto ostrého vysokohorského charakteru. Pre náročnejších turistov, ktorí zavrhnú krátky (ale exponovaný) výstup z chaty odporúčam vyraziť z Doliny Koritnica na vrchol a na chatu, tam prespať a ďalší deň zostup späť do doliny. Dá sa to zvládnuť aj za deň, no ak nie ste vytrvalí športovci, bude vám to trvať určite viac ako 15 hodín. Ďalšou možnosťou je via feratta z Bivouac Nogara - ide však o veľmi náročnú istenú cestu pre skúsených vysokohorských turistov a horolezcov. Z talianskej strany je možný prístup z Laghi di Fusine.
Mapa: freytag & berndt WK 5141 National park Triglav - Kranjska Gora - Planica - Bled
Foto: Ondrej Zvara, Peter Slama, Peter Gregor
Spísal: Peter Gregor