Ocitol som sa mimo oficiálnych kurdských hraníc a veľmi blízko mestečku Jalula, kde momentálne prebiehajú boje medzi kurdskými milíciami a povstaleckými skupinami z radu ISIL (Islamský štát v Iraku a Levante). V týchto oblastiach radšej nestopujem – nie je to veľmi rozumný nápad, najmä preto, že tu nenájdete presne definované hranice medzi kurdskými a arabskými oblasťami.
Do Khanaqinu cestujem zdieľaným taxíkom s Bakrom, ktorého som ešte „stopol“ na ceste zo Sulaymaniyah do Kalaru. Jeho kamarát sa však odpája, berie auto a pokračuje ďalej do spomínaného mesta Jalula – ešte predtým ma ale varuje, aby som tam nechodil. Určite na neho dám, nemienim zbytočne riskovať život. V Khanaqine sme relatívne rýchlo, na kontrolných stanovištiach o mňa nejavia veľký záujem, akoby bolo úplne bežné, že do týchto končín turisti chodia. Verte mi, bežné to nie je. V meste by som sa rád zdržal aspoň dva dni, hoci tu nie je mnoho k videniu, chcel by som nasať tú exotickú atmosféru.
Podľa informácií môjho nového kamaráta Bakra – sú v meste iba dva hotely – prvý je zavretý, druhý je plne obsadený (trochu sa čudujem), ale majiteľ mi chce ponúknuť nejakú špeciálnu izbu za 80 dolárov, čo pochopiteľne odmietam a po rozlúčke s Bakrom sa vydávam do horúcich a prázdnych ulíc sám.
Vyťahujem fotky pozoruhodností, ktoré sa chystám vzhliadnuť a pýtam sa na cestu ľudí, ktorých v túto dobu nestretnem v meste mnoho. Prvá je na pláne mešita, v čase mojej návštevy v rekonštrukcii, žiaľ, nemožno do nej vstúpiť. K zohnaniu nie je ani miestny imám, takže mi ostáva mešitu iba odfotografovať. Pokračujem teda k symbolu mesta – mostu, ktorý musí byť po rekonštrukcii, pretože pôsobí, akoby ho vybudovali včera. Okolo mesta sa nachádza veľmi pekná (taktiež asi nová) promenáda. Pri promenáde stretnem zopár chalanov. Jeden z nich ma volá, aby som sa k nemu pridal a skočil do rieky ovlažiť sa. Voda však nevyzerá veľmi čisto, zdvorilo radšej odmietam.
Moje ďalšie kroky smerujú ku kinu (tzv. Green Cinema), kde by som si pokojne niečo pozrel. Kino je, ako inak, zavreté, miestny chlapík mi hovorí, že filmy už nepremietajú, ale z času na čas pustia nejaký dobrý futbalový zápas (všetci milujú Barcelonu).
Otáčam sa teda o 180 stupňov a hľadám poslednú pozoruhodnosť a tou je arménsky kostolík, ktorý sa mi podarí nájsť vďaka inému miestnemu. Ten ma ku kostolíku zvezie autom a hoci sa vyjadruje, že je strašne ďaleko, po dvoch minútach už pri ňom stojím. Vyzerá presne, ako na fotke, ktorú som našiel na google maps. Žiadne iné zmienky som na internete o kostolíku nenašiel. Vstupujem dovnútra cez hlavnú bránu, ale zdá sa, že všetko čo uvidím bude akási rodinka na dvore, ktorá sa na mňa začudovane pozerá. Keďže muž nie je doma, veľmi rýchlo sa ospravedlňujem a odchádzam, aby som nespôsobil Fó Pá.
Vraciam sa nakoniec späť k mostu, kde za promenádou zbadám rozsiahly palmový háj. Tu sa zdržím istý čas, páči sa mi tu. Posielam správu domov a cítim sa byť na seba celkom hrdý, že sa mi podarilo dostať až sem – k najjužnejšie položenému mestu s prevažujúcim kurdským obyvateľstvom. Bagdad je od Khanaqinu vzdialený iba dve hodinky autom – tam ale nemôžem.
Ťažko povedať, čo ma presvedčilo, aby som sa rozhodol podniknúť ďalekú cestu od bezpečia kurdských hraníc do tohto mesta. Nie je tu toho veľa, čo by ste mohli fotoaparátom zaznamenať, sú to však príjemné stretnutia, ktoré robia návštevu nezabudnuteľnou. Pri odchode z mesta na mňa napríklad, ktosi začína z diaľky kričať. Otáčam sa a už vidím, ako niekoľko párov rúk lamentuje – volajú ma. Onedlho teda zdravím niekoľko „pracantov“ z jednoduchej autoumývarne. Prehodím s nimi pár slov (veľa si nerozumieme), spravíme nejaké frajerské fotografie a zapálime si. Spoza rohu vzápätí vychádza zákazník a ponúka mi odvoz svojim vozidlom do Kalaru – a opäť zadarmo.
Aj takýto je severný Irak. Plný príjemných a spontánnych ľudí pripravených pomôcť a urobiť deň krajším.
