X+
Začiatok septembra roku 2007 sprevádzalo prevažne daždivé počasie. Môj plán navštíviť Kremnické vrchy s najvyšším vrcholom Flochovej (1318m), sa ešte večer predtým zdal na spadnutie. Výdatne pršalo celý deň a nevyzeralo to dobre. Okolo pol desiatej však dážď ustal a ja som sa rozhodol, že ak ani ďalší deň ráno pršať nebude, vydám sa na túru. Nepršalo, tak som to skúsil.
O 7:05 odchádza autobus z Blavy do Žiaru nad Hronom aj so mnou. Odtiaľ musím ísť ešte do Kremnice a nakoniec do obce zvanej Turček. V Kremnici nestíham spoj do Turčeka. Odvážam sa teda do Kremnických baní, odkiaľ idem pešo do spomínanej obce. Keď už som tam, popletú ma dvaja chalani, ktorí vravia, že značka po ktorej sa chcem vydať už neexistuje, vraj, kvôli vodnej nádrži postavenej neďaleko. Posielajú ma niekam do paže, no nakoniec nič z toho. Vraciam sa do dediny a čo nevidím? Modrú značku. Presne tú, ktorú hľadám. Radšej sa nikoho nebudem pýtať na cestu, pomyslím si. Pre istotu chcem zistiť spoje naspäť a hľadám železničnú stanicu. Je asi 13:00. Pýtam sa nejakých chlapov v krčme, kde nájdem železnicu. Neuveríte, ale títo chlapi sú takí ochotní, že ma autom vezmú z Turčeka až k chate Bartoška pri Čremošnom. Som im nehorázne vďačný. Odtiaľ to vôbec nie je ďaleko. Bez nich by som to asi nestihol naspäť domov ešte v ten istý deň. Jeden z chlapov mi nadiktuje telefónne číslo. Nech dám vedieť, keď prídem naspäť do Bratislavy. Slušné, nie?
Idem. Prekvapuje ma značenie. Stromy vyrúbané, ťažká orientácia, niekedy to trvá hodnú chvíľu, kým nájdem značku. Veľa stresu, zajtra musím ísť totiž na návštevu, inak by som ostal aj ďalší deň. Starí rodičia majú narodeniny a bolo by nepekné neprísť.
Pokračujem. Celkom svižným tempom sa dostanem do sedla. Na vrchol je to už iba po hrebeni a potom nemám kam stúpať. Asi po dvadsiatich minútach zrazu začína prudké klesanie a dole zisťujem, že som vrchol musel minúť alebo ho, skrátka, prehliadnuť. Nikde som totiž nevidel značku smerujúcu na vrch, takže naozaj neviem. Tak či tak, nemohlo to byť ďaleko, možno až príliš blízko, takže za úspešné zdolanie vrcholu to rátam. Ale aj tak mi to nedá a veľmi by ma zaujímalo, kde som chybil alebo či som vôbec chybil. Jedno je však isté, nie je dobré sa priveľmi náhliť. Človek si túru neužije a môže sa mu stať niečo podobné. Nabudúce to poriešim inak. Nechám si viac času a poprípade sa vrátim.
Po medveďoch ani stopy, aj keď veľa ľudí spomínalo, že tu v okolí ich je hojne. Nemal som šťastie, žiadneho som nevidel.
Prichádzam k ceste. Odbíja približne pol šiestej podvečer a som stále niekde na strednom Slovensku. Skúšam stopovať. Na jednom smere do Martina, na druhom do Zvolena. Raz stopujem na tej strane, raz na druhej. Len aby som sa dostal niekde do väčšieho mesta a stihol spoj smerom do Blavy. Podarilo sa. Mladý chalan ma berie do Zvolena. Kecáme, maximálny pohoďák. Ďakujem mu za pomoc. Zo Zvolena ide bus priamo do BA asi za hodinku. Mám čas, konečne sa poriadne najem.
Asi o 22:00 už znova straším v Blave. Doma ma čaká príjemný kúpeľ a spánok. Predtým ešte napíšem chlapom, ktorí ma v Turčeku vzali autom, že som už naspäť a, samozrejme, poďakujem im.
Záver: Som veľmi rád, že sa mi podarilo absolvovať túto túru za tak krátky čas. Opäť som mal aj kus šťastia, keď to boli práve ľudia, ktorí mi pomohli. Na druhú stranu, je lepšie si celkovú trasu rozvrhnúť na dlhšiu dobu, aby to človek stíhal a v prípade nečakaného vývoja situácie mal rezervu.
Peter Gregor
