Úvod: V zime netreba sedieť doma, čítam v nemenovanom outdoorovom magazíne. A tieto slová si beriem vskutku k srdcu. Aj keď výlety zimného charakteru sú trocha náročnejšie na výstroj a niekedy i na orientáciu, turistika v týchto podmienkach má svoje nezameniteľné čaro, ktoré by mal vyskúšať každý milovník hôr. Preto som nezaháľal a spolu s Maťom, sa vybral pokoriť najvyšší vrch Českej republiky, 1602 metrov vysokú Sněžku. V mojej výzbroji nechýbali práve zakúpené snežnice a fungl nový batoh. Tešil som sa, že ich vyskúšam. Zároveň ma však mrzelo, že tentokrát sme išli bez Peťa, ktorý mal ten týždeň pracovné a iné povinnosti. Nie vždy sa všetko podarí tak, ako by si človek prial.
1. deň: Našu prípravu pred februárovým Gerlachom zahajujeme, ako inak, na autobusovej stanici Mlynské Nivy. Spoje nám idú dobre. Z Blavy do Brna, odtiaľ do Trutnova a z Trutnova do Horní Malé Úpy. Naschvál som sa chcel vyhnúť invázii lyžiarov v Peci pod Sněžkou. Volíme radšej cestu po hrebeni od Horní Malé Úpy.
Autobusy nezradili, no pod Sněžku prichádzame až za tmy. Na informáciach sa pred záverečnou stihneme spýtať na chodník k chate Jelenka, kde by sme mali mať rezervované ubytovanie. (ak si chcete v zime v tomto okolí a ešte k tomu pred Silvestrom zarezervovať ubytovanie, odporúčam urobiť tak minimálne niekoľko týždňov dopredu. My sme mali šťastie, ubytovanie sme zohnali deň predtým)
Vystrojení vyrážame po žltej značke na Jelenku. Žltú v tej tme strácame a nejakým spôsobom sa dostaneme na červenú. Nevadí, k Jelenke vedie aj toto značenie. Večerná obloha je jasná, nie je veľmi zima a ide sa dobre. Spolu s nami putuje na chatu jeden Poliak a dve Češky so psami. Po chvíli nás opúšťajú.
Ak odbočíme trochu viac doprava, sme v Poľsku, ak doľava, ocitneme sa zas v Česku. Ideme priamo po hranici. Náš výstup má preto medzinárodný charakter.
Kúsok cesty križujeme cez les (pozor! na rázcestí pred Sovím sedlom je rázcestie, chodník vedúci ľavou stranou vyzerá prívetivejšie a chata bližšie, je to však slepá ulička), minieme Sovie sedlo a iba kúsok nás delí od chaty. Vrchol Sněžky v diaľke pôsobí pokojným dojmom.
Za 170 kč na noc máme perfektnú izbu. Stačí sa zakryť spacákom a komfort je zaručený. Prichádzame akurát na večeru. Gulášik a k tomu pivečko. Teda dve. Cítim sa tak dobre, že na izbe načnem z vlastných zásob a zjem kapustu a potom koláč. Niet divu, že mi je neskôr zle.
Bezkrký Maťo
Aj po vydarenom dni si je treba dostatočne odpočinúť. Spíme spánkom spravodlivých. Noc ponúka chlad, ale my sme v teplúčku.
2 deň: Sněžka je asi na hodinu a pol cesty od chaty. Vzhľadom na podmienky (ľad, búrlivý vietor) to bude trvať určite dlhšie, hovorím si v duchu. Spravíme pár fotiek vychádzajúceho slnka a hor´sa k vrcholu.
Prebúdzajúce sa slnko
Šľapanie sťažuje naozaj nepríjemne silný vietor. Niekedy sa musím poriadne zaprieť, aby ma nehodilo o zem. Napriek tomu, deň je pekný, skoro bezoblačno a slnko svieti.
Pri záverečnom výstupe je potrebné dávať si väčší pozor, po ľade sa všeobecne nechodí dobre. Posledné metre sťažuje aj značný sklon terénu. My sme však odborníci a zvládneme aj toto bez problémov ; )
Počas výstupu sa treba pokochať
Sněžka
Mám rád pohľady so značkou
Tvárim sa dosť dramaticky?
Aký pekný kopec
Ak si človek odmyslí tú metropolu nachádzajúcu sa na vrchole Sněžky, je tu naozaj nádherne. Najmä výhľady sú parádne. Maťo, už na Sněžke, niekam odbehne a mne sa podarí výsostne vysypať. Až tak, že si natrhnem svoju Milo bundu. Nič to, trocha si zanadávam a je zase dobre. Zahrejeme sa vnútri najvyššie položenej reštaurácie v Čechách a po pár fotkách zostupujeme pomaly dole. Zostup zo Sněžky má trocha dramatický nádych. Terén je miestami komplet pokrytý ľadom a keby som si nenasadil snežnice, asi by som musel ísť po riti. Keď si uvedomím, že miesto najbližšieho zastavenia v prípade pošmyknutia je dosť ďaleko, schádzam veľmi opatrne. Maťo s terénom nemá väčšie problémy. Po pár krokoch so snežnicami zisťujem, že hroty určené na chôdzu po ľade sa mi uvoľňujú a dva z nich strácam. Som nútený dať ich dolu a istiť sa iba teleskopickou palicou.
Ako tak schádzame z vrchu, všimneme si jednu Nemku s malým psíkom. Oproti prichádzajú českí bežkári s pomerne väčším psom. Jeden z nich hovorí: „Hele, jakej zlatej pejsek!" Vzápätí ich pes napadne toho malého a rozzúrený ho chvíľku drží v papuli. Nemka ihneď schytí svojho miláčika a Čech zase svojho. Očividne urazená Nemka sa otočí a pokračuje s ním naspäť dole. Neviem, či to na týchto riadkoch vyznie tak smiešne, ale my sme sa na tom zasmiali perfektne.
Od Růžohorky odbáčame na zelenú smerujúc do Pece. Kupodivu, táto záverečná časť trasy je aj tou najhoršou. Úplne zľadovatený povrch núti chodník obchádzať. Nie vždy je to však dobré riešenie, lebo ani cesta povedľa často nevyzerá najlepšie. Ostáva nám iba dávať si sakramentský pozor. Nebola by ale sranda, keby som sa aspoň párkrát nevysypal. Tri kilometre zostupu nám tak trvajú skoro dve hodiny.
Po tomto sme museli ísť
Pec pod Sněžkou je obrovské turistické centrum. Kopy lyžiarov a dovolenkárov tu trávia čas pred a určite aj na Silvestra. Nemáme najmenší problém dostať sa odtiaľto späť do Trutnova. Až na to, že trocha sklamali snežnice a nepríjemný pád spôsobil menšiu škodu, výstup (zostup veľmi nie) na Sněžku bol úžasným zážitkom. Turistom úprimne odporúčam začať výstup z Horní Malé Úpy. Orientácia je jednoduchá a trasa omnoho krajšia ako z Pece. Prirodzene, keďže idete po hrebeni, treba rátať so silnejším vetrom, to ale neuberá na malebnosti výstupovej trasy a okolia.
Ak cesta sem viedla po diaľniciach a iných cestných komunikáciach, cestu naspäť až do Bratislavy sme strávili vo vlakoch. Z Trutnova do Hradca Králové, z Hradca do Pardubíc a z Pardubíc takzvanou Slovenskou strelou na Hlavnú stanicu v slovenskom hlavnom meste. Ešteže sme si v Trutnove zakúpili hracie karty.
Peter Gregor
