Prenádherná trasa po hrebeni Veľkej Fatry koncom februára mi natoľko učarovala, že som sa rozhodol absolvovať niečo podobné, no opäť na miestach, kde som ešte nebol. Voľba padla na Veľký Kriváň. Nikto z nás na ňom doteraz nestál, preto trebalo všetko perfektne pripraviť. Predpoveď počasia nebola veľmi pozitívna, ale ani zvlášť negatívna a pomerne nízke lavínové nebezpečenstvo (stupeň 2) nás predsa presvedčilo, aby sme vyrazili. Každému, kto chodí v zime do hôr musí byť jasné, že podmienok na úspešný výstup je pomerne veľa (dobré počasie, schodnosť terénu, dostatočná výbava, znalosť trasy aj bez značenia, dostatok vody). Pri ich nesplnení treba rátať s možným neúspechom a predčasným ukončením túry. Som rád, že nás sa to po tentokrát netýkalo a môžem už teraz hovoriť o úspešnom výstupe.
Najväčšia kríza pre nás bola, keď sme nad ránom vystúpili v Šútove a ešte za tmy započali túru. Nepríjemná časť trasy blízko cesty, šialení vodiči a občasný mrazivý vetrík nám nepridával na radosti. Všetky tieto pocity však pominuli pri rozvidnení a prekrásnych pohľadoch na Šútovský vodopád (tak 20 - 25 metrový). Pri tomto pohľade som si spomenul na vodopád Skok vo Vysokých Tatrách minulý rok.
Šútovský vodopád
Od vodopádu vedie poriadny stupák kdesi do sedla pod Mojžišovými prameňmi. Prekonávame zasnežený (až miestami zľadovatený) úsek do tohto sedla. Stojíme pod malofatranskými hrebeňmi a napĺňa ma úžasom, keď si pomyslím, že na niektorom z nich budem stáť (zatiaľ neviem na ktorom). Po krátkom váhaní nachádzame značenie, no nie nadlho. Pri malebných Mojžišových prameňoch je jasné, že značenie na neurčitý čas opustíme a vyskúšame tak svoje dobyvateľské schopnosti. Podľa mapy tušíme, kadiaľ by mala viesť cesta. Vydávame sa k hrebeňu s charakteristickým skalným kopcom (Hromové) priamo po svahu. Sneh je stabilný, niekedy až príliš. Vyťahujem si svoje protisklzáky a Maťo ma nasleduje. Sklon svahu je okolo 40°. Od sedielka vyššie zbadáme tyč s domnienkou, že sme našli značenie. Ide však iba o nejaký iný vytyčovací bod slúžiaci k iným účelom. Peťo ukazuje v diaľke na cestu aj s tyčami. V tomto momente sa rozhodneme vyjsť na hrebeň. Naskytá sa nám impozantný pohľad na zasnežený chrbát pod nami. Svah je omnoho strmší ako ten predtým a musíme si dávať fakt bacha. V najvyššom bode nášho smerovania vidím snehové náveje a poodlamované kusy snehu. Mám pocit, akoby som sa nachádzal v úplne inom svete. Peťo prelieza návej a oznamuje nám svoje zistenie. Dostali sme sa na pekne vychodenú cestu na hrebeni so značením. Radosť, radosť. Po tejto trase si výstup naozaj užívame.
Pohľad zo sedla
Mojžišove pramene
Svahom hore
Pozdraví nás Veľký Rozsutec
Nezabudnuteľný výhľad
Ide sa na hrebeň
Už iba kúsok
Sme na ňom
Konečne sú na dohľad i nejakí tí ľudia. Asi 5 hodín šľapeme bez toho, aby sme niekoho stretli. Aj o tom je ale zimná turistika. Nádherné výhľady nútia človeka neustále zastavovať a vychutnávať si ich. Nás však čaká ešte minimálne hodina a pol na vrchol. Míňame Chleb a neustále buď stúpame alebo schádzame. Oproti Veľkej Fatre dosť veľký rozdiel, čo sa týka celkového profilu trasy.
Veľký Kriváň na dohľad
A ešte bližšie
Snílovské sedlo, veľa lyžiarov a ešte viacej vyšportovaných turistov, ktorí sa sem vyviezli lanovkou (tak do výšky 1500m) a na vrch si vybehnú za pol hoďku. Niečo strašné. Okrem spomínaných lyžiarov a tohoto špeciálneho typu výletníkov si nepamätám, kto by na vrch Veľkého Kriváňa vyšiel tak ako my, ak nevezmem do úvahy jednu skupinku Poliakov a ešte nejakých turistov vracajúcich sa po hrebeni z vrcholu.
Za nejakých 25 minút vystupujeme na vrchol. Ako inak, mimo značenia. Prekrásny pocit a naozaj skvostné výhľady. Ani veľmi nefúka, veľa ľudí tu pobehuje len tak v tričku. Napapáme sa, zrobíme pár vrcholových fotiek a schádzame (skôr utekáme) späť do Snílovského sedla. Tu nám nie je veľmi jasné, ktorou cestou sa vydať dole. Po vytiahnutí mapy je situácia ihneď jasná. Musíme ísť tadiaľ.
Jedna vrcholová
Výhľad
Výhľad 2
Smerom ku Chate pod Chlebom sa Peťo snaží skrátiť cestu, no nakoniec mu to úspešne vyhovoríme ;-)
Z chaty neutekáme, ale doslova letíme dolu svahom. Snehu je tu všade plno, takže sa nám nemá čo stať. Keď zbehneme jeden dlhší úsek, Peťo zisťuje, že sa mu otvoril batoh a pár vecí povypadávalo. Všetky našťastie opäť nachádzame a pokračujeme v spanilej jazde, kým neubudne všetok sneh. Neboli by sme to my, keby sme si časť cesty do Šútova zase neskrátili, stratiť sa tu už nedá.
Posledné pohľady venujeme Veľkému Kriváňu, o niečo ďalej Veľkému Rozsutcu a najďalej Veľkému Choču. Skromne musím prehlásiť, že na všetkých troch kopcoch som už stál.
V Šútove na stanici zažijeme milú príhodu. Keď sedíme na schodoch a odstrojujeme sa, podíde k nám jedna postihnutá žena s prosbou o opravu mobilného telefónu. Peťo sa pýta, čo tomu telefónu vlastne je. Ona vraví, vraj nejde zapnúť. Tak si od nej vypýta pin kód a ďalšia žena (asi jej matka) nám ho nadiktuje. Akoby zázrakom, telefón po vyťukaní pin kódu bezchybne funguje. Milým dámam zjavne naša spoločnosť veľmi vyhovuje, tak sa s nami snažia konverzovať. Akoby toho už na dnes nebolo dosť :-)
Po zostupe na stanici v Šútove
Peter Gregor
