X+
Bolo to v stredu, niekedy poobede, keď ma len ta zrazu napadlo, že si na dva dni, ktoré mám voľné počas sviatkov, vybehnem na Čachtický hrad a spoznám krásy okolitého prostredia. Stalo sa tak.
Ráno vyrážam medzi ôsmou a deviatou k starým dobrým Zlatým pieskom, známemu miestu chudobných stopárov zrodených pre dobrodružstvá. Niečo vyše hodinu ma autá obchádzajú a zanechávajú za sebou iba nepríjemne šľahajúci vietor vznikajúci v dôsledku rýchlosti. Ani snaha o odvoz zadarmo nie je bez obety, zamýšľam sa.
Onedlho sedím v kamióne renomovaných veľkoobchodných sietí TESCO. Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa budem viesť práve u tejto spoločnosti. Nuž, fajn, vodič ide rovno do Nového Mesta nad Váhom. Vyhovujúce.
Snažím sa niečo splietať o počasí a tak. Dozvedám sa, že človek, ktorý mi pomáha je nadšencom výletov do prírody, avšak na motorke.
Som v Novom Meste, nenapadá ma, čo budem robiť celú noc sám v stane. Zrazu ma osvieti, kúpim si nejakú fľašku. V Lidli nič nemajú, ešte ma pritom kontrolujú, či som niečo neukradol. Skúšam šťastie v miestnych potravinách a kupujem ploskačku vodky.
Nachádzam žltú značku a moje kroky sa uberajú smerom k Čachtickému hradu, cieľu mojej cesty. Príroda je prekrásna, počasie parádne, až na ten vetrík, teplúčko. Výhľady, ak nejaké sú, vedia príjemne potešiť. Celkom dobre si viem predstaviť celý ten legendárny príbeh o Bátoryčke v takomto prostredí. Naozaj to sadne.
Je veľmi skoro, niečo okolo štvrtej, mám kopu času a nemám kam ísť. Ostávam na hrade. Chvíľu ležím, čítam, pozorujem ľudí a kráčam sem a tam. Rozhodnem sa, že zájdem k neďalekej skupinke s jedným dobre naliatym metalistom. Kecáme, trochu si z neho robím srandu a potom smerujem dole k neďalekej lúke. Príliš veľa ľudí a strašne rušno. Na lúke prespím. Je tu ohnisko, priestor pre stan, nejaké cesty, ale bez áut. Chvíľu sa prechádzam, slnko pomaly zachádza za obzor. Začnem rozkladať stan. Stále počujem hlasy z hradu. Metalista tam vykrikuje na nejakú babu. Po polhodine mi to začína liezť pekne na nervy.
Konečne ticho, také aké som chcel. Vietor na tento kraj zabudol, hviezdy... Varím si večeru, furt mi vyzváňa telefón. Nič nie je lepšie než pripitý čítať Antológiu novozélandskej poézie. Pijem a počúvam zvuky. Brechanie nejakého túlavého psa a čudné neidentifikovateľné kvílenie (asi bosorka). Skrývam ešus a všetko čo môže vydávať zápach, nôž mám pri sebe a palicu pred stanom. Okolo pol štvrej ráno je pes (alebo líška) bezprostredne blízko, počujem ako vrčí. Neobávam sa, nemá sem prečo prísť.
Krásne ráno, krásny deň, hrad stojí tam kde predtým. Môžem ostať, ale idem, sviatky sú sviatky a rodina rodina.
Prechádzam Čachtice, ďalšie dve dediny a auta nikde. Nakoniec mi zastavuje jeden milý pán a odváža ma do Piešťan. Ako vystupujem, ponúka mi plechovku redbullu. Nadšene poďakujem a rozlúčim sa. Ochota človeka je nezabudnuteľná. A tu, hľa, zázrak! Na diaľnici, kde autá idú tak 100 - 150 km/h, zastavuje malacká značka. Neviem sa spamätať. Na takýchto diaľniciach je úspech, keď stopujete a za dve hodiny vám zastavia. Teraz, hneď. Sadám do auta. Chlapík, okolo tridsiatky, výrečný až až, takže stačí, že iba prikyvujem. Pre istotu zisťujem, či je ženatý, alebo má frajerku. Má, fajn. Hovorí o svojich cestách po Švédsku, robí totiž kamionistu. Moja drzosť si dovoľuje od neho pýtať kontakt. Určite tam raz zájdem.
Bratislava, 13:00. Skvelý čas.
Peter Gregor
