Možno si poviete, že to nie je veľmi múdry nápad, pokúsiť sa prejsť takúto vzdialenosť a ešte k tomu v období, keď je plno snehu. Rátal som s tým, že trasu budem poznať, veď napokon, na každom spomínanom mieste som už predsa mnohokrát bol. Príroda však skrýva mnoho prekvapení a môj celkový dojem je opäť iný, ako som predpokladal.
Vyrážam zo zástavky Krče v Záhorskej Bystrici SAD - čkom smerom do Borinky. Je 7:15. Vyzerá, že bude pekný deň, aj keď kvôli námraze na cestách vodič mešká a jazdí sa trocha horšie. Celkom sa teším a hovorím si, že dnes to musí byť poriadna makačka, lebo viac ako týždeň budem bez výraznejšieho pohybu (škola, Maťova oslava a pod.). Keď som si tak doma nahrubo preratúval dĺžku trasy a časový rozvrh celkového plánu, zistil som, že za denného svetla je nemožné finálne zakončenie trasy dosiahnuť, aj keby som sa neviem ako ponáhľal. Preto v mojej výbave nesmela chýbať čelovka. Počítal som tak s 9 až 11 hodinami pravidelnej chôdze. Nakoniec to trvalo 10 hodín, i s početnými orientačnými zaváhaniami.
O 7:45 už kráčam smerom k Pajštúnu. Pod hradom vyťahujem svoje teleskopické palice, ale jedna z nich mi zlyháva a stáva sa nepoužiteľnou. Pokusom o opravu strácam bezmála 10 minút. Idem teda bez pomôcok. Cestu k hradu by som bol schopný nájsť aj poslepiačky. Bol som tu už najmenej 500-krát a to v každom ročnom období. Išiel som tadeto aj v noci. Tu, na Pajštúne, prebiehal môj turistický krst.
Čochvíľa stojím hore a kochám sa prekrásnymi výhľadmi. Mám však málo času a preto postupujem rýchlo k rázcestiu pod Dračím hrádkom. Snehu je veľa a je potrebné, aby môj krok bol istý. Šmyknúť sa nie je problém.
Trasy od Dračieho hrádku som sa trocha bál, pretože je to trasa, kde treba dávať pozor na značenie, pretože sa tu pretína mnoho ciest. To by nebol problém, ale je koniec novembra a všade plno snehu, to je problém. Značenie môže byť zaviate a tak stratím veľa času, napadne ma. A taká je aj skutočnosť.
Od rázcestia pokračujem po modrej smerom na Raču. Pomerne strmé stúpanie a množstvo snehu. Vyťahujem jedinú funkčnú palicu a cítim sa istejšie. Bez nej by som to normálne nezvládol. Hneď na začiatku trasy strácam značku a teperím sa k blízkym stromom, aby som palicou zakaždým zlikvidoval sneh a odkryl značenie. Našťastie, po dlhšej dobe sa mi to vždy podarí, no cestu si zjavne predĺžim. Nemôžem sledovať ani nikoho iného stopy, lebo teraz tadiaľto asi nikto nechodí!
Dostávam sa z tohoto nepríjemného serpentínovitého terénu a pokračujem k Pánovej lúke. Blízko nej sa kdesi stráca modrá značka a žltou sa dostávam hore. Odtiaľto zasa modrá pokračuje. Na lúke niet jedinej duše. Slnko je ostré, ale nemám vôbec pocit, že mi je zima. Iba keď si prezerám mapu, cítim ako mi mrznú ruky. Nezdržím sa dlho a rozhodnem sa opustiť modré značenie a pokračovať po žltej na Zbojničku. Podľa mapy by som sa konečne mal dostať na magistrálu a zbaviť sa starostí s orientáciou. No nebolo by dobrodružstvo bez prekvapení!
Pajštún, Slavín, Devínska Kobyla
Po čase sa ocitnem na Kolibe, aspoň tu nachádzam nejakých ľudí. Pri veži Kamzík sa magistrála niekam stráca a ja neviem, čo ďalej. Mapa hovorí, že po červenej vedie cesta až k Slavínu, ale červená vedie iba k veži. Niekoľkokrát to celé prebehnem a nenachádzam smer. Možno to bude mapou, ktorá je z roku 1981. Ľudí, ktorých sa pýtam, nevedia tiež. Rozhodnem sa teda zísť na konečnú zástavky trolejbusov a odtiaľ prejsť na Slavín bez značenia. To sa mi aj podarí, ale opäť s istým časovým slkzom. Keď už stojím pri tomto pomníku padlým vojakom, sú asi tri hodiny popoludní. O štvrtej sa stmieva a mňa čakajú ešte asi dve a pol hodinky na Devínsku Kobylu. V diaľke sa zbiehajú mračná a ja mám opäť ťažkosti nájsť značenie. Viem, že zo Slavína sa musím dostať na Slávičie údolie a priznávam, že aj keď som Bratislavčan, bez značky nie som schopný túto cestu nájsť. Pokúsim sa ísť inštinktívne a uvidím. Po chvíli zbadám značenie a som šťastný - prešťastný. Pomaly sa začína najdobrodružnejšia časť tejto trasy.
Kus cesty prechádzam cez mesto. Až za Karlovou Vsou sa dostávam znova do lesa. Zisťujem, že v lese sa cítim omnoho istejšie a bezpečnejšie ako v meste. Postupne slnko zhasína, ale viditeľnosť je do takej pol piatej dobrá. Pri Dúbravskej Hlavici vyťahujem čelovku. Tu sa začínajú menšie problémy. Cez deň nebol problém nájsť cestu, hoci značenie bolo zaviate, iba to trvalo dlhšie. Teraz je tma a značky často nie je vidno. Chodím, ako keby som mal šatku na očiach. Mám to šťastie, že kus cesty vidím stopy, no aj tie sa po čase strácajú. Odbočím teda na najviditeľnejšiu cestu a dúfam, že idem správne. Nakoniec je táto cesta správna a dostávam sa k tabuli na rázcestí. Znova nachádzam stopy a som si istý, že sa už nestratím. Odtiaľto iba hore. Postupujem pomaly, po deviatich hodinách chôdze bez výraznejšej prestávky sa mi veľmi nechce. Najvyšší a posledný cieľ Malokarpatského triptychu v zimných podmienkach som práve dosiahol. Ako odmenu dostávam tichý, nenásilný vánok s výhľadom na osvetlené Rakúsko a Bratislavu za najjasnejšej tmy. Poézia. Občerstvím sa vodičkou a zostupujem do Devínskej Novej Vsi. Volím prvé možné cesty a dostávam sa do akéhosi výmoľa. Bez viditeľných ľudských stôp by som mal pocit, že som zablúdil. Som však presvedčený, že v Malých Karpatoch sa zablúdiť nedá, aj keď viackrát som už na pochybách bol.
Po zostupe som nesmierne šťastný, že sa mi táto trasa podarila. Samozrejme, čo sa týka výškovej stránky a možno i celkovej dĺžky trasy, nejedná sa o nič prevratného, ale som rád a spokojný, že sa mi do cieľa, aj napriek niekoľkým nepríjemnostiam podarilo dostať a absolvovať Pajštún, Slavín a Devínsku Kobylu v jeden príjemný zasnežený deň naraz. Je 18:05. Do čítania.
P. S: Tento nápad bude použitý ako námet na maturitnú prácu s témou Pohyb pre radosť.
Peter Gregor
