Som rád, že máme v zbierke ďalší najvyšší vrchol zahraničnej krajiny, tentokrát Maďarska. Som však ešte radšej, že sa nám podarilo vytvoriť, na naše pomery, celkom početnú zostavu. Okrem bratov Slamových a mojej maličkosti sa zúčastnil aj kamoš Milan, ktorého som veľmi, veľmi dlho nevidel, no spojil nás spoločný koníček - turistika. Výhodou bolo, že Milan bral auto, neviem si totiž predstaviť, aké by bolo zložité dostať sa až na miesto našej výstupovej trasy - obec Parádóhutu železnicami alebo autobusovou dopravou. Veci sa však nakoniec vyvinuli trocha inak, ako som predpokladal. Začalo to už samotnou organizáciou. Na nete som sa pokúšal nájsť čo najviac informácií o výstupe na Kékes. Jediný záchytný bod bol na stránke Rokošportu - cestovky, ktorá takýto výstup organizovala. V katalógu sa písalo, že túra sa dá absolvovať zo spomínanej obce. Táto skutočnosť ma veľmi potešila, pretože predznamenávala predzvesť kvalitnej túry, ktorá, na poli maďarskej pešej turistiky je skôr výnimočnou udalosťou. Taktiež tam bolo spomenuté, že Maďari sú punktičkármi v značkovaní trás. To sa nakoniec aj potvrdilo. Z obce Parádóhuta mal teda smerovať náš výstup. Mapa, žiaľ, ale nebola k dispozícií (aspoň v Blave nie) a v Maďarských turistických sprievodcoch nie je spomenuté ani slovo o turistických výstupoch smerujúcich na Kékes. Namojveru, zohnať informácie o turistike v týchto oblastiach je oveľa ťažšie, ako organizovať zájazd na Ukrajinu. Do auta sme nasadali s malým množstvom poznatkov, a to bola, ako sa neskôr ukázalo, chyba.
Okolo piatej ráno vyrážame z Petržalky v pekne vyzerajúcom Volve staršieho typu (ospravedlňte moju neznalosť, v typových označeniach áut sa vôbec nevyznám). Srdečne sa privítam s Milanom a bratmi Slamovcami a vyrážame na smer Budapešť - Gyöngyös - Parád. Cesta trvá dlhšie ako sme rátali a až po 11 - tej hodine doobeda sa ocitáme v obci Parádóhuta. Pred vstupom do obce skúšame, čo je naše Volvo schopné prejsť ; ).
Vrcholový tím
Naše Volvo
V dedine nie je nikto, koho by sme sa spýtali na cestu. Vstupujeme do krčmy. Máme šťastie, slečna za barom vie po anglicky. Po otázke, či odtiaľto vedie cesta na Kékes dostávame zápornú odpoveď. Som sklamaný, v obci sme síce zočili značky, ale tabuľa vedúca priamo na vrchol chýbala. Keby sme mali mapu, vedeli by sme sa zorientovať. Riskovať výstup bez overených informácií by nás stál priveľa času a my sme boli na návšteve iba na jeden deň. Poučenie do budúcna. V tú chvíľu mi však do reči veľmi nebolo a úprimne povedané, bol som z toho trocha deprimovaný. Ostávalo nám iba sa po kľukatých cestách vrátiť autom do obce Mátraháza a tú hodinku vyšliapať pešo po svahu. Nič moc, aj keď najvyšší bod Maďarskej republiky sme dosiahli. Na kopci stál vysielač, zopár reštaurácií a stánky so suvenírmi. To že nejdeme do Himalájí, sme ale vedeli vopred. Aby to vyzeralo dramatickejšie, chalani na seba nahádzali sneh a zaujali akčné posty, nech každý vie koľko námahy nás výstup stál.
Kékestetó 1014m
A takto to vyzeralo na vrchole naozaj
Veľmi pomaly kráčame dole a treba uznať, že až také zlé to zase nebolo. Príjemne sa zasmejeme, keď sa na miestami zľadovatenom povrchu vysypem. Ruka ma bolí ešte aj deň potom. Pred sebou máme predlhú cestu domov. Rozhodli sme sa pokračovať po diaľnici, aby cesta trvala čo najkratšie. Háčik je však v tom, že musíme zohnať diaľničnú známku a fľašu maďarského originálneho piva, mne na pamiatku. Jedno aj druhé sa nám po menších problémoch podarí získať. Cesta cez večernú Budapešť je nádherná, no môj návrh na chvíľku zastaviť a urobiť pár fotiek u chalanov neuspeje, tak pokračujeme ďalej. Po náročnej ceste (hlavne pre šoféra Milanka, všetka česť za jeho výkon) sa ocitáme v Bratislave. Je okolo siedmej hodiny večernej. Verím, že s chalanmi sa čoskoro vydáme za ďalšími, pre nás neznámymi turistickými oblasťami a, samozrejme, o čosi pripravenejší.
Peter Gregor
