Pokračovanie
Macedónsko - Zem, kde som skoro umrel od smädu
V Macedónsku kulminovali príšerné horúčavy. Niekedy mi prejdenie 500 metrov trvalo aj s prestávkami pol hodinu. Kráčať bolo veľkým utrpením. Autá ani tu veľmi nezastavovali. Kým som sa dostal zo Skopje, trvalo to hodnú chvíľu.
V Skopje - hlavnom meste nie je toho veľa k vzhliadnutiu. Keďže mesto bolo v roku 1963 silno zničené zemetrasením, nájdete tu prevažne iba nové budovy. Za to, je tu možnosť vidieť množstvo umeleckých sôch. Mesto som teda nazval mestom sôch.
Sú to naozaj sochy
Bez Cyrila a Metoda by to nešlo
Taktiež tu nájdete peknú turecký štvrť, kde je počas Ramadánu veľmi ťažké nájsť otvorenú reštauráciu. Ale ak sa rozhodnete kúpiť zlato, ste vítaní vždy. V štvrti je ulica (možno aj viac ulíc), čisto iba s obchodom tohto vzácneho kovu.
V Macedónsku žije iba okolo dva milióny obyvateľov, čiže stopovanie s nízkou frekvenciou áut tu možno ľahko zažiť. Hlavne počas nedele. V jednom prípade, kedy mi ani tá nízka frekvencia áut nezastavovala, som sa ocitol bez vody v obrovskom teple a od najbližšej civilizácie vzdialený 8 kilometrov. Našťastie, narazil som na fabriku a od prvého kamionistu som vyžobral vodu. Ten ma poslal k pracovnému vodovodnému kohútiku, pri ktorom na lavičkách sedela tlupa ďalších kamionistov. Slušne som sa pozdravil a polonahý strčil do vody. S týmito "ostrieľanými" pánmi som si ešte zafajčil a opäť pokračoval ďalej, až mi konečne zastavilo auto! Bol to Albánec, ktorý mi pravdepodobne zachránil život.
Stobi a Saško
Čuduj sa svete, ešte toho dňa sa mi podarilo odteperiť takmer až k Ohridskému jazeru. Keďže sa už schyľovalo k večeru a mal som bližšie Prespanske jazero, zasadol som do najbližšej reštaurácie s tým, že potom si pôjdem hľadať nejaké súkromné miestečko pri jazere. Nečakane si však ku mne v reštaurácii prisadol postarší Rakúšan zvaný Fritz a ponúkol sa mi, že ma odvezie až k Ohridu. Vraj tam má kemp, kde môžem prespať aj ja. Dneska si bol vraj iba zajazdiť na motorke. Vyzeral trocha strelene, ale aj napriek tomu, súhlasil som. Na motorke s mojím batohom som musel vyzerať smiešne.
Po naozaj výnimočne krásnej horskej ceste k Ohridu sme už k večeru dorazili do kempu. Ja som si hneď po príchode a po sviežom kúpeli v jazere šiel rovno ľahnúť. Fritz ma nechal prespať u seba v karavane. Dobrosrdečnosť tomuto chlapíkovi nemožno vyčítať (dokonca mi i všetko platil), no jeho obvzlášť nebezpečná jazda na motorke ma trocha zneisťovala (je pravda, že na motorke som sa viezol po prvýkrát). Obavy som mal i večer pred uložením k spánku, pretože nasledujúceho dňa sme mali ísť z Ohridu až do Tirane v Albánsku opäť na motorke.
Albánsko - Zem európska
Albánsko nemá medzi bežnými ľuďmi dobrú povesť. Aj ma mnohí odrádzali od návštevy tejto krajiny. Vraj je tam mafia, obrovská bieda a prúdi tadiaľ množstvo drog ďalej do Európy. Niečo na tom možno bude aj pravdy, no mne osobne pripadalo Albánsko ako iná, bežná európska krajina. Síce som nenavštívil juh krajiny a naozajstné zapadlé vidiecke oblasti (pre tie hrôzostrašné teploty), strávil som noc a deň v Tirane - hlavnom meste, zaplával si z miestnymi postaršími domácimi v Skaderskom jazere a videl prenádherné, v mnohých prípadoch určite nedotknuté horské prostredie Albánska.
So stopovaním tu nebol najmenší problém, dokonca mi zastavil i autobus, ktorý ma zviezol k Skaderskému jazeru zadarmo. Tu som spoznal Fabiána z Holandska, ktorý cestoval podobne ako ja a vyzeral v tú dobu extrémne unavený. Ponúkol som mu nocľah v mojom stane.
Miesto, kde sme stanovali bolo naozaj malebné. Bolo to rovno pri jazere a popri našom stane sa pásli kravy, prechádzali somáre a psy a kúsok opodiaľ ležala kostra akéhosi živočícha. Malo to naozajstnú atmosféru.
Postarší albánski športovci
Albánsko nie je žiadna zakliata krajina. Hoci tu ľudia zarábajú omnoho menej ako na Slovensku, nie je problém nikde s potravinami, vodou, i bankomaty tu nájdete v každom menšom meste.
Tirana určite stojí na návštevu, aj keď mi tu chýbala taká tá pravá moslimská atmosféru, ktorý som zažil napríklad v Damašku v Sýrii.
Tirana z výšky
Všeobecne, ľudia v Albánsku sú veľmi priateľskí, stalo sa mi tu, že ma akýsi mladý chlapík oslovil z ničoho nič na ulici a pýtal sa či nepotrebujem pomôcť. Nakoniec sme spolu hodnú chvíľu prekecali. Nemal v úmysle nič nekalého, voči ľuďom tu som cítil omnoho väčšiu dôveru.
Krajina má určite veľký turistický potenciál, ale bude lepšie ak sem tých turistov nebude prichádzať toľko, ako napríklad v Chorvátsku (hoci by to krajine ekonomicky pomohlo). Rád sa sem niekedy v budúcnosti vrátim - v inom, na teploty znesiteľnejšom čase.
Najlepšie je stopovať do najbližšieho Baru
Čierna Hora - Zem turistická
Od Čiernej Hory som príliš veľa neočakával. Bolo mi známe, že sa jedná o vychytenú turistickú destináciu. Ale tá príroda, hory a more sa musia pozitívne prihovoriť každému skúsenému cestovateľovi. Viem si tu veľmi dobre predstaviť turistiku v jesennom období. Určite neopakovateľná záležitosť.
Jazyk a vôbec ľudia úzko súvisia so Srbskom, preto človeka prekvapí, že sa jedná o dva samostatné štáty, aj keď miestnym stačí na prechod hraníc iba občiansky preukaz.
Možno to bol iba pocit, no keď som sa rozprával s čiernohorcom, rozumel som mu najlepšie zo všetkých príslušníkov balkánských etník.
Bosna i Hercegovina - Zem divoká
Na návštevu Bosny a Hercegoviny som sa veľmi tešil. Ja osobne som túto krajinu vnímal ako úplne odtrhnutú pred turistmi a turistickým ruchom. Časom môžem iba povedať: Je tomu, aj nie je tomu tak.
Vždy po prekročení hraníc cítim zvláštne napätie. Podobne som vnímal i prekročenie hraníc s Bosnou.
V niektorých oblastiach (napríklad od Trebinje k Mostaru) nenájdete ani "živáčka." Je to tu totálne prázdne, dá sa tu reálne "zaseknúť," čo sa mi skoro aj stalo. Dopravná infraštruktúra žiaľ nie je dobre vyriešená. Autobusy tu chodia veľmi riedko. Od Sarajeva vyššie to už je ale omnoho lepšie.
Keď zozbierate 25 euro, tento chlapík vám v Mostare skočí z mosta (do vody)
V mestečku Trebinje som od miestneho dostal odporúčanie nestopovať. Vraj je málo pravdepodobné, že mi niekto zastaví. Po prvom pokuse som sa začal smiať jeho slovám, no akonáhle ma vodič začal chytať v rozkroku, prehodnotil som znova situáciu. Samozrejme, že som mu veľlmi rýchlo objasnil svoj hlboký nezáujem. Situácia sa vyvinula tak, že ma nechal vystúpiť doslova uprostred ničoho a v hrozitánskom teple.
Po štyroch hodinách stopovania a núteného oddychu v tieni mi znova zastavil autobus a vzal ma k prvej benzínovej stanici. Tu som neváhal a hneď som sa nanominoval prvému vodičovi do auta (tu to musíte robiť týmto spôsobom, ináč vám nezastavia). Ten ma zobral až do Mostaru.
Ešte toho dňa večer moje unavené kroky zastali v pútnickom meste Medžugorje. Zámerne som Medžugorje nazval mestom, už to ani zďaleka nie je tá zapadlá dedinka ako kedysi. Vyrástli tu hotely, penzióny a asi miliarda obchodíkov so suvenírmi. Máte možnosť si tu nakúpiť v početných supermarketoch, zakúpiť sochu Panny Márie v životnej veľkosti a taktiež je k získaniu pálenka s jej podobizňou (i alkoholici budú spasení).
Po príchode do Medžugorje som ostal trocha zmätený. Bolo už dosť neskoro a začal som hľadať miesto na prespanie. Dúfal som, že tu nájdem podobné pútnické domy, ako v Jeruzaleme. Nič. Pýtal som sa i miestneho kňaza na riešenie tejto problematiky, no nepotešil ma. Vraj tu nič podobné nenájdem. Vypomôcť mi chcel ale peniazmi na penzión, čo som s poďakovaním odmietol.
Snaha však opäť priniesla úžitok. Našiel som lacný a dobrý kemp, ešte k tomu so slovenskou rodinkou. To som sa dozvedel ale až nasledujúceho dňa ráno.
Masové spovednice
Kto spovedá koho?
Marián, Stando, Eva, Tadeáš, Miška a Aneta alias Maťo. Zapamätal som si všetky mená členov rodiny od Makova a Moravy. Bolo mi cťou stráviť s nimi istý čas. Pri nich som si opäť spomenul na povestnú slovenskú pohostinnosť.
Do Medžugorje som nemohol prísť v lepší čas. Jedna z vizionárok, Miriam, mala nasledujúcho dňa svoje pravidelné mesačné zjavenia Panny Márie na kopci zjavenia. Zišlo sa tu mnoho ľudí, ktorí sa modlili a čakali na tú chvíľu ticha, kedy to všetko začalo (Miriam začala uprene hľadiť do nebies). Tá chvíľa prišla. Podaktorí sa do nebies uprene dívali tiež v nádeji, či niečo neuvidia aj oni. Ktosi tam potom dokonca odpadol.
Ak už píšem o Bosne i Hercegovine, určite by nemal opomenúť jedno veľmi dôležité miesto zvané Kravice. Sú to obrovské vodopády vzdialené asi 15 kilometrov od Medžugorje. Vďaka už spomínanej minimálnej (alebo žiadnej) dopravnej infraštruktúre som si takmer celú túto vzdialenosť musel odkráčať pešo. Posledné štyri kilometre ma miestny zobral autom. Požehnaná vďaka. (Aj za to pivo)
Na zdravie
Čo dodať ku Kraviciam? Viac prehovoria fotografie:
Návštevu Medžugorje a okolia nemôžem nazvať inak, ako veľmi obohacujúcou. Vládne tu zvláštna atmosféra a odporúčam toto miesto navštíviť veriacim i neveriacim. Neobanujete.
Ďalším neopomenuteľným miestom pre návštevu je Sarajevo. Tomuto hlavnému mestu sa hovorí aj "Malý Jeruzalem" pre svoju koncentráciu rôznorodých religióznych pamiatok v okolí. Nájdete tu pravoslávu cirkev, židovskú synagógu a samozrejme moslimov a mešity. Na Jeruzalem sa síce Sarajevo ani zďaleka nechytá, mesto má svojskú atmosféru a určite sa oplatí navštíviť. Ja som sa dvakrát spýtal miestnych na cestu do starého mesta (Baščaršija) a obidvaja oslovení mi urobili dobrovoľnú polhodinovú exkurziu po meste.
Nič nemôže človeka potešiť viac, ako keď je táto prekrásna katedrála zavretá
Bývalá národná knižnica, kde môžete stále vidieť stopy po guľkách
Sarajevo z výšky
Taktiež som mal to šťašie, že keď som bol v mešite na procesii, akurát tam bol i turecký prezident, ktorý prišiel do Bosny na návštevu.
Tu sa mi podarilo urobiť zopár pekných "duchovných" fotografií."
Na ukážku:
Záver: Môj pobyt na Balkáne sa pomaly chýlil ku koncu. Od Sarajeva hore som opäť stopoval a celkom sa mi darilo. Dokonca i pomerne problematický prechod cez Chorvátsko do Maďarska som s veľkou dávkou šťastia prešiel za jediný deň. Vstup do Maďarska sa už ale potom podobal na čoraz väčšie utrpenie. Počasie sa začalo kaziť a napriek tom, že začiatkom septembra sa teplomer v Bosne vyšplhal ešte na 35°C, Maďarsko ponúkalo iba dážď a chlad. Vďaka tomu som musel upustiť od svojho posledného plánu - návštevy Balatonu. A to už bolo po druhý raz.
Spísal a fotil: Peter Gregor
