Na sólo tripe v arabskej časti Iraku

Na sólo tripe v arabskej časti Iraku
Písmo: A- | A+

Medzi piatou a šiestou hodinou rannou sa začína rozvidnievať. Otváram rozlepené oči a všímam si tabuľku s názvom mesta Tikrít - tu kdesi blízko leží rodná dedina neslávne známeho diktátora Saddáma Husajna.

Práve prechádzam oblasťami, ktoré v rokoch 2014 až 2017 ovládala radikálna organizácia Islamský štát. Sedím v zdieľanom taxíku spolu s ďalšími dvoma spolucestujúcimi, ktorých som spolu so šoférom presvedčil, že som turista. Turista v Iraku? Áno, to som ja a cestujem do Mosulu – do mesta, ktoré oči turistu nevideli možno aj 20 rokov. Začína pravé dobrodružstvo.

Za bránami Ninive

Do motela, miesta, kde zložím hlavu na dve noci prichádzam veľmi skoro, okolo deviatej. Nemajú pre mňa ešte pripravenú izbu, tak ma majiteľ berie na malú exkurziu okolo brán Ninive. Žiaľ, z pamätihodnosti už veľa neostalo. Všetky zachovalé brány zničil „Daš“, čo je akronym pre Islamský štát. „Zobrali veľké bagre a jednoducho to zbúrali“, objasňuje majiteľ motela Saed. V „príjemných 40-tich“ stupňoch obchádzame ruiny tohto starovekého mesta.

Moja príprava na cestu je jednoduchá, vytlačím si na papier miesta, pamätihodnosti, ktoré chcem navštíviť a ukazujem ich taxikárom. Tu, v Mosule, vždy vedia, kde to je. Cesta taxíkom je lacná, jedna cesta v rámci mesta stojí 2 doláre, teda 3000 irackých dinárov. Taxikár ma privedie do múzea, ktoré, žiaľ, až na pár hrobiek vnútri, vyzerá pusto. 90% artefaktov bolo ukradnutých, zničených alebo sa predali na čiernom trhu. V krajine, kde vládne vojna, sa nikto pamiatkami nezaoberá a to využívajú ľudia, ktorí vedia, že na tom môžu niečo „trhnúť.“ Taká je krutá pravda. V múzeu sa teda nezdržím dlho a pokračujem do starého mesta. Zaujíma ma zrúcanina hradu Bash Tapia z 12.storočia. Aj tento hrad čiastočne zničil Islamský štát a to v roku 2015. Vlastne, je málo toho čo Islamský štát v meste nezničil, hneď neďaleko nachádzam kostol, ktorý je v dezolátnom stave. Chýba kríž na veži, všade sú stopy po guľkách a kupola je vyhodená do vzduchu. Je to strašný pohľad. Avšak aj mešita oproti kostolu je riadne dokaličená – asi sa z nej bojovalo, napadne mi. Smútok z katastrofy však veľmi rýchlo prehlučí hŕstka robotníkov, ktorá opravuje priľahlú budovu. Chcú sa fotiť. Splním im prianie a vzniknú veľmi milé zábery. Ako sa tak prechádzam starým mestom, ktoré je vlastne jednou veľkou ruinou, uvidím chlapíka v tradičnom irackom oblečení. Vyzerá, že nalieva čaj, ale nie je to tak. To čo onedlho ochutnám je soz – nápoj, ktorý je na prvú chuť hrozný, ale má zázračné liečivé a antioxidačné účinky. Pijú ho tu veľa a ja si tento nápoj po čase tiež obľúbim a keď už uvidím niekoho tento nápoj nalievať, pristavím sa, vypijem a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre moje zdravie. Princíp prípravy tohto nápoja spočíva v tom, že sa zo zeme vytrhne sladké drievko, ktoré rastie pri rieke, doma ho očistíte, necháte vo vode 24 až 48 hodín, zase očistíte a výťažok vypijete. Je to mimoriadne dobré na očistenie obličiek.

Pozostatky hradu Bash Tapia (Mosul)
Pozostatky hradu Bash Tapia (Mosul) 
Vojne neunikla ani táto mešita (Mosul)
Vojne neunikla ani táto mešita (Mosul) 

Kovboji a biely Apač (Mosul)
Kovboji a biely Apač (Mosul) 

Vojaci všade

Vraciam sa do centra, kde sú vojenské hliadky rozmiestnené zhruba každých 200 – 300 metrov. Veľa vojakov ma nerieši, no niektorí ma zastavujú, sú udivení, kto som a prečo tu chodím sám. Kontrolujú ma, volajú na veliteľstvo, no vždy ma nakoniec pustia. Nevedia totiž, že voľný pohyb turistu je v rámci celej krajiny už povolený. Predtým to šlo iba s cestovnou agentúrou a ozbrojenou strážou. Povolenie síce trvá iba 5 mesiacov, no väčšina vojakov o tom netuší, tak veľakrát „skysnem“ na stanovištiach aj dobrých 20 – 30 minút, kým sa konečne môžem posunúť aspoň o 300 metrov ďalej. Fascinujú ma obyčajní ľudia, sú veľmi prívetiví a priateľskí, nepokrikujú na vás z diaľky, no vážia si vašu návštevu. Hocičo chcem kúpiť, či v obchode alebo na trhu, chcú mi dať zadarmo. Cítim sa tu ako hosť, z ktorého majú radosť. Nevidím tu jediného opusteného, či žobrajúceho človeka. Iračania sú silní a nezlomní a napriek tomu, čím všetkým si v poslednej dobe prešli, sú stále hrdí. Som tým doslova šokovaný a už teraz si hovorím, že sem prídem znova. V samotnom centre zbadám ďalší rozbitý kostol. Tento nie je v tak dezolátnom stave, ale opäť chýba kríž na veži a všade sú stopy po streľbe. Miestni policajt mi hovorí, že vežu volajú „clockwatch“ a v minulosti azda ukazoval aj správny čas. Ten na návštevu Mosulu ešte nenastal, každopádne, v mojom vnútri pretrvávala túžba mesto vidieť, zažiť a počuť príbehy ľudí, ktorí žili pod Islamským štátom. Jeden starší pán sa rozhovorí: „Vieš Peťo, tí ktorí tu za Islamského štátu ostali, sa báli ísť čo i len do obchodu. Zo začiatku sa všetci bojovníci správali milo, no potom nastal teror. Žiť celé dva roky v strachu je riadne ťažké.“ Nadobúdam pocit, že niektorí ľudia si už „lockdown“ prežili dávno pred nami.

Rozstrieľaná kostolná veža (Mosul)
Rozstrieľaná kostolná veža (Mosul) 

Prechádzka bazárom (Mosul)
Prechádzka bazárom (Mosul) 

Strážca mesta (Mosul)
Strážca mesta (Mosul) 

Prázdne múzeum (Mosul)
Prázdne múzeum (Mosul) 

Mohutná Saddámova mešita (Mosul)
Mohutná Saddámova mešita (Mosul) 

Stopy po krutovláde Islamského štátu (Mosul)
Stopy po krutovláde Islamského štátu (Mosul) 

Na svätej spovedi

Mosul mám pobehaný, rozhodujem sa navštíviť najväčšie iracké kresťanské mesto Karakoš, ktoré bolo takisto pod kontrolou Islamského štátu, ale v októbri 2016 bolo oslobodené. V mestečku sa nachádza aj Kostol Nepoškvrneného počatia, ktorý je tu zároveň aj najväčším kostolom. Keď vstúpim dovnútra, je kostol plný detí a kňaz im čosi rozpráva. Žeby príprava na prvé sväté prijímanie? Tu sa nezdržím tak dlho ako v inom kostole v mestečku. Dám sa do reči s kňazom, otcom Ronim, ktorého som zastihol pred spoveďou dvoch domácich. Veru tak, i ja by som to mal absolvovať, je tam čosi, čo ma ťaží na srdci. Tak využijem čas a absolvujem prvú spoveď na Blízkom Východe. Niekedy mám pocit, že tie naše cesty sú vopred určené, vy nie?

Za kresťanmi do Iraku (Karakoš)
Za kresťanmi do Iraku (Karakoš) 

Spomienka na návštevu pápeža v marci (Karakoš)
Spomienka na návštevu pápeža v marci (Karakoš) 

Útek zo Sindžáru

Dostať sa kamkoľvek v Iraku nie je jednoduché, to že má človek platné víza ešte nič neznamená. Nachádzame sa totiž v krajine, ktorá je krátko po vojne a ľudia tu nie sú zvyknutí na voľný pohyb cudzincov. Aj preto tu nečakajte úplne uvoľnenú atmosféru ako v irackom Kurdistane, kde je turizmus predsa viac rozvinutý. Mám ešte dostatok času, rozhodnem sa teda navštíviť kamaráta Mohameda v Duhoku – meste, ktoré sa nachádza práve v irackom Kurdistane. Do Mosulu sa mu za mnou moc nechce, hoci tu vyrastal. Rozumiem prečo. Nie som si však istý, či sa do Duhoku dostanem, pretože kurdská i arabská časť vydávajú rozličný typ víz a veľmi (alebo vôbec) medzi sebou nespolupracujú, no nakoniec sa mi do mesta po asi 5-tich veľmi dôsledných kontrolách podarí dostať. Ako tak čakám na Mohameda a prechádzam sa bazárom, natrafím na Aliho, ktorý mi pomôže nájsť miesto, kde si môžem dobiť kredit do mobilu. Je to milý 24-ročný pánko - Jezíd, ktorý pochádza z mesta Sindžár, no momentálne žije aj s rodinou v utečeneckom tábore neďaleko mestečka Shekhan. Pracuje pre Pešmergu – kurdské vojenské sily a keď má nejaké to voľno, pofľakuje sa po uliciach Duhoku alebo Erbilu. Pozývam ho (a nakoniec som aj tak pozvaný) na vodnú fajku. Ali sa rozhovorí: „Peťo, priznám sa ti, prestal som veriť v Boha. Keď sme s rodinou utekali zo Sindžáru pred Islamským štátom, bol august a veľmi teplo. Utekali sme do Sýrie cez horu. Videl som niekoľko ľudí zomrieť, vrátane ženy s dieťaťom. Odvtedy, ako som videl na vlastné oči toľko utrpenia, na Boha som zatrpkol.“ Viem, že priznať sa s týmto postojom cudzincovi je pre Aliho ľahšie ako o tom hovoriť medzi svojimi. Tu, ak niekto neverí, je nepochopený. Vážim si jeho dôveru, no je veľmi ťažké pre mňa počúvať tieto príbehy. Ale aj preto som sa vydal na túto cestu, aby som sa dozvedel… pravdu.

V srdci bazáru narazíte na takýto pekný minaret (Duhok)
V srdci bazáru narazíte na takýto pekný minaret (Duhok) 

Iračan v Číne

Onedlho prichádza Mohamed a téma sa rázom mení. Tento milý a drobný pánko je mojim priateľom už od roku 2014, kedy ma tu v Duhoku našiel postávať s cigaretkou pred hotelom. Spýtal sa ma, či nepotrebujem s niečím pomôcť. Nepotreboval som, no dovolil som si ho pozvať (a bol som opäť pozvaný) na čaj. V tom čase som prežil malú traumu v mestečku Kalar, kedy som sa v miestnom hoteli vymkol v sprche a musel som okno na dverách rozbiť lakťom, aby som sa mohol dostať von. Celá situácia vyzerala veľmi krvavo, no prežil som. Odvtedy sa začalo naše priateľstvo a trvá dodnes. Vážim si ho. Mohamed je skromný a pokorný človek so skvelým zmyslom pre humor. Mám ho rád a chodím ho pravidelne navštevovať. Už poznám takmer celú jeho rodinu. Vždy sa dobre zasmejem na jeho historkách z Číny, kde učil angličtinu. Jedna z nich je dokonalá. Mohamed sa vezie metrom v Šanghaji a zrazu vidí ako vedľa neho odpadne človek. Nikto sa tým nezaoberá, jedine Mohamed mu pomôže. Vyvedie ho z vozňa, privedie pomoc a ten istý večer vidí v hlavných správach reportáž o tom ako cudzinec pomohol v Číne neznámemu. Takýto je Mohamed, nikdy nemyslí iba na seba.

Mohamed a Ali - klub šťastných 27 (Duhok)
Mohamed a Ali - klub šťastných 27 (Duhok) 

Prostoreký sprievodca

Kam ďalej, hovorím si, ďalšia moja cesta vedie do Bagdadu. Bol som tu síce už s cestovnou agentúrou v roku 2017, ale chcem vidieť Imada, môjho ďalšieho priateľa, ktorý zároveň robí aj turistického sprievodcu. Po pol dni snaženia, dostať sa k nejakým pamiatkám, nie moc úspešne, mu volám: „Imad, priateľu drahý, nesprevádzaš náhodou dnes niekoho?“ „Áno Peťo, jasné, akurát čakám na hoteli na Rusov, chceš sa pridať?“ „Jasné“, okamžite súhlasím. Bez miestneho sprievodcu je veľmi ťažké dostať sa kamkoľvek. Všade sú stráže a niekedy nepomôžu ani moje psie oči, proste vás dovnútra nepustia. Vojenský štát. Prichádzam do hotelovej lobby a sadám si vedľa Imada. Prichádzajú aj Rusi, každému podávam ruku. Od začiatku je jasné, že títo páni (a jedna dáma) nemajú veľmi zmysel pre humor a tvária sa veľmi chladne. Imad sa ku mne nenápadne otáča a potichu sa pýta: „Myslíš, že sú to sráči?“ Prakticky hneď vybuchnem od smiechu. Tohto chlapíka mám veľmi veľmi rád, uvedomím si.

Spoločne navštevujeme viacero pamiatok. Jedna z nich je Mustansiriya school, významná moslimská medresa, ktorá vznikla v 13. storočí a vyučovala sa tu, okrem náboženstva, aj matematika, astronómia, medicína či filozofia. Je to jedna z najvýznamnejších pamiatok v meste. Pokračujeme k takzvanej Šejk Maarov Karkhi Mosque s rozsiahlym cintorínom – mešite, ktorá patrí islamským mystikom, ktorí sa hlásia k sufizmu. Prívrženci tohto náboženského smeru sa snažia dostať bližšie k Bohu pomocou rôznych metód dýchania spojených so spevom alebo tancom. Neďaleko mešity sa nachádza aj najstarší minaret v Bagdade zvaný Sitt Zubeida, ktorého súčasťou je i mauzóleum. Bol postavený za čias vlády Abbásovcov a má veľmi zvláštny, nezvyčajný tvar. Na tomto mieste to strašne zapácha, zatiaľ čo v sufiskej mešite to bolo príjemne navoňané. Pribehnú k nám milé deti zo sídliska hneď pri minarete, z čoho vzniká milý snímok. Neskôr sa všetci spoločne ocitneme na miestnom bazári, kde sa mi podarí získať staré iracké pohľadnice z 80-tych a 90-tych rokov. Je možné tu nájsť aj turistických sprievodcov o Bagdade zo spomínaných rokoch. Vtedy sa do Iraku veselo chodilo, dnes je to skôr raritou. Asi 30 kilometrov južne od Bagdadu sa nachádza pamiatka zvaná Ktésiphon – ide o staroveké mesto v mestečku Madain. V časoch Partov a Sásánovcov bol Ktésifon rezidenciou kráľov a administratívnym centrom Predného východu. Prichádzam sem na poludnie a zdá sa, že vojakov vyruším pri sieste. Ako obvykle, nechcú ma dovnútra pustiť – iba, ak im dám 15 dolárov úplatok. Nahnevaný odchádzam a obchádzam pamiatku zozadu. Nakoniec sa mi podarí urobiť jeden veľmi pekný snímok.

Mustansiriya School - významná medresa (Bagdad)
Mustansiriya School - významná medresa (Bagdad) 

Šejk Maarov Charki Mosque vje mešita s rozsiahlym cintorínom patriaca Islamským mystikom, ktoríá sa hlásia k sufizmu (Bagdad)
Šejk Maarov Charki Mosque vje mešita s rozsiahlym cintorínom patriaca Islamským mystikom, ktoríá sa hlásia k sufizmu (Bagdad) 

Čistota a nevinnosť irackých detí (Bagdad)
Čistota a nevinnosť irackých detí (Bagdad) 

Minaret a mauzóleum Sitt Zubeida (Bagdad)
Minaret a mauzóleum Sitt Zubeida (Bagdad) 

Priateľskí vojaci na námestí Tahrir (Bagdad)
Priateľskí vojaci na námestí Tahrir (Bagdad) 
Asi 30 kilometrov južne od Bagdadu sa nachádza pamiatka zvaná Ktésiphon - staroveké miesto na ľavom brehu Tigridu (Madain)
Asi 30 kilometrov južne od Bagdadu sa nachádza pamiatka zvaná Ktésiphon - staroveké miesto na ľavom brehu Tigridu (Madain) 

Na dosah neba

V Bagdade sa lúčim s Rusmi aj Imadom a smerujem do ďalšieho sveta – tentokrát spirituálneho, mesta Nadžaf, kde nájdete najväčší cintorín na svete s viac ako 5 miliónov pochovaných ľudí. Legenda hovorí, že toto miesto, kedysi patrilo Abrahámovi – praotcovi všetkých prorokov a preto ho ľudia považujú za kus neba na zemi. Už som sa tu raz prechádzal, no nie za takého tepla. Je možno aj 50 stupňov, nikde nikoho a ja začínam chradnúť. Toto je veľa aj na mňa, hovorím si, odchádzam radšej do prítmia k hrobke Alího – bratranca proroka Mohameda. Toto miesto je jedným z najvýznamnejších pútnických miest pre šíitov, vrátane Karbaly v Iraku, Mashadu, či Qomu v Iráne. Fascinuje ma ako prichádzajú rodinní príslušníci so zomrelými, ktorí sú už v truhle a pred tým než ich uložia do hrobiek, krúžia okolo hrobky Alího a potom sa modlia na nádvorí. Má to neskutočne silnú atmosféru.

Najväčší cintorín na svete Vádi as Salam (Nadžaf)
Najväčší cintorín na svete Vádi as Salam (Nadžaf) 

Hrobka imáma Alího okolo ktorej stále krúžia ľudia (Nadžaf)
Hrobka imáma Alího okolo ktorej stále krúžia ľudia (Nadžaf) 
Pozostalí si prichádzajú uctiť pamiatku zosnulého (Nadžaf)
Pozostalí si prichádzajú uctiť pamiatku zosnulého (Nadžaf) 

Na Iraku ma všeobecne fascinuje rôznorodosť prostredia. Od hôr po púšť, cez oblasti atakované vojnou až po silno duchovne založené miesta. Ani moja siedma návšteva tejto krajiny (tentokrát iba na týždeň) neostala bez intenzívnych zážitkov. A ten úpal, ktorý som si priniesol domov, stál tiež za to.

INFO OKIENKO - IRAK:

Oficiálny názov: Iracká republika (Džumhuríjat al-Irák)

Hlavné mesto: Bagdad

Úradné jazyky: arabčina, kurdčina, asýrsky jazyk – prevládajúci u kresťanskej populácie

Vláda: konštitučná federálna parlamentná republika

Členenie (na provincie): Bagdad, Saláh ad-Dín, Dijálá, Wásit, Majsán, Al-Basra, Dí Kár, Al-Mutanná, Al-Kádisíja, Babylon-Bábil, Karbalá, An-Nadžaf, Al-Anbár, Ninive, Dahúk, Arbíl, Karkúk, As-Sulajmáníja

Náboženstvo: islam 98 %, kresťanstvo 1-2% , zvyšok Jezidizmus, Mandaeizmus

Rozloha: 438 317 km2

Populácia: 30 - 40 mil.

Najvyšší vrch: Čicha Dar / Cheekha Dar (Čierny Stan), výška 3611m.

Prírodné zdroje: ropa, zemný plyn, fosfáty a síra

Najvhodnejšie obdobie na návštevu: určite nie od júna do septembra

Text: Peter Gregor

Fotografie: Peter Gregor


Skryť Zatvoriť reklamu