Po svojej, už ôsmej návšteve irackej republiky a po viac ako 10-tich rokoch aktívneho cestovania som si uvedomil, že moje cesty boli vždy tak trochu hľadaním niečoho, čo je nad nami, niečoho, čo dáva vyšší zmysel a niečoho, prečo sa oplatí žiť v tomto svete. Čím viacej však preniknete do tajov krajín, kde politická situácia nie je zrovna najpriaznivejšia, zistíte, že ľudia sú najviac vďační za bezpečnosť, rodinu, prácu a slobodu. V neposlednom rade je to viera, ktorá drží ľudí na nohách a ktorá im každý deň vyčarí úsmev na tvári i v neľahkých, priam zložitých podmienkach.
Irak ako taký (jeho väčšinová časť – arabská časť) sa pre individuálny turizmus začal otvárať iba v marci roku 2021. Dovtedy bol pohyb povolený iba s ozbrojenou ochrankou a agentúrou, ktorá vám zabezpečila absolútne všetko. Naša nedávna návšteva tohto kúsku sveta iba potvrdzovala, že turizmus je tu v plienkach, hoci už poznať a občas aj vidieť, že určité miesta v Iraku, sú plné turistov (predovšetkým domácich, ale už aj zopár zahraničných). Môžete si byť však na betón istý, že v tejto krajine nájdete miesta, kde o turistu niet chýru ani sluchu – napríklad v najväčšej, ale zároveň najmenej ľudnatej oblasti Iraku, provincii Anbar – a to zrovna preto, lebo ten najväčší odpor voči centrálnej vláde smeroval práve z tejto oblasti a mestá ako Ramadi, či Falúdža patrili v minulosti k vojenským bunkám Al-Káidy. Bezpečnosť sa však natoľko zlepšuje, že sa nám bez väčších komplikácii podarilo dostať až sem, a to konkrétne do mesta Ramadi, či Al-Hit.
Pravdupovediac, moje opakované návštevy tejto republiky mali vždy iný cieľ. Raz to bolo mesto Mosul, tesne po otvorení krajiny pre voľný pohyb, druhýkrát dosiahnutie najvyššieho vrcholu v krajine, tretíkrát návšteva Kirkúku (ešte pod vládou Kurdov), štvrtýkrát návšteva starých známych, a tak ďalej, a tak ďalej. Tentoraz to bolo predstavenie krajiny dobrému priateľovi Maťovi a zároveň návšteva spomínanej provincie Anbar a mesta Tikrít, odkiaľ (neďaleko) pochádzal obávaný diktátor Saddám Husajn.
Každopádne, začali sme hlavným mestom – Bagdadom, kde sme prileteli. Najväčšie dobrodružstvo nás čakalo hneď na letisku vo Viedni, kde nás prekvapili veľmi prísne protipandemické opatrenia, ktoré nás trochu zdržali, no s pomocou Božou, sme nakoniec aj odleteli, aj keď to chvíľu vyzeralo tak, že odletím sám.
Bagdad, kedysi známe ako Mesto mieru, je súčasne druhé najväčšie mesto v Arabskom svete (9 miliónov obyvateľov), a keď si za deň naplánujete vidieť viac ako 3 pamiatky, ktoré nie sú pri sebe, viac nezvládnete, verte mi. My sme si naplánovali navštíviť presne 3 miesta a trvalo nám to celý deň. Najprv to bola mešita Al-Kadhmiya, kde nájdete hrobky siedmeho a deviateho imáma v šiitskej vetve Islamu. Ak poznáte miesta ako Nadžaf, či Karbala, atmosférou je to veľmi podobné a cítiť tu silný duchovný náboj. Takéto miesta mám rád, lebo sú plne pokory a pokoja. Pri zisťovaní informácii o tejto mešite ma prekvapili početné bombové útoky, ktoré sa tu odohrali v rokoch 2004 až 2016. Posledný zaznamenaný bol vďaka bláznivým pánom z ISIS, ktorých vláda našťastie úplne skončila a bezpečnosť je z roka na rok lepšia, takže momentálne sa niet čoho obávať. Po mešite sme sa presunuli k takzvanému pamätníku mučeníkov „Al Shaheed Monument“ (alebo Martyr Monument), ktorý bol postavený hlavne kvôli padlým irackým vojakom v iránsko-irackej vojne, ale aj pre mučeníkov, ktorý zahynuli pri iných potýčkach v tejto ťažko skúšanej krajine. Mali sme šťastie. Pri našej návšteve tam akurát oslavovali promócie študenti z rôznych vysokých škôl a odborov, takže tam bolo veľmi živo a o rozhovory nebola vôbec núdza. Iračania sú všeobecne veľmi milí, úctiví a otvorení. Mnoho z nich sa nám prihováralo samých alebo za nami prišli s tým, či sa s nami nemôžu odfotiť. Táto pozornosť človeka poteší – v prvé dni je to vždy tak, potom už iba hľadá miesta, kde sa pred ľuďmi schovať, hlavne, keď ste povahou skôr introvert. Mne sa osobne najviac páčili úsmevy dievčat, ktoré sa vám síce v tejto krajine prihovoria výnimočne, no po týchto rozhovoroch vás ešte dlho šteklí v bruchu. Poslednou zástavkou v Bagdade bola Mustansiriyah school na ľavom brehu rieky Tigris – asi jedna z najvýznamnejších madras v islamskom svete, kde sa okrem náboženstva vyučovala aj matematika, astronómia, medicína, či filozofia. Tu sme stretli ženské osadenstvo turistiek z kurdskej časti krajiny a musím povedať, že to bolo veľmi milé stretnutie. Pravdupovediac, ostal som trocha prekvapený, pretože Kurdi väčšinou Arabov nespomínajú v dobrom a nemajú na nich pekné slová, práve kvôli etnickým čistkám, ktoré sa diali na severe Iraku (ktorý obývajú prevažne Kurdi) počas vlády Saddáma Husajna a predpokladal som, že Kurdi do arabskej časti cestujú iba keď, vyslovene musia. Zdá sa, že aj toto sa začína meniť a som z toho potešený.
Ale prejdime teraz do provincie Anbar, ktorá bola v mojom hľadáčiku už od minulého roka, kedy som v Erbile (v kurdskej časti) mal rozhovor s majiteľom obchodíku, ktorý pochádzal práve z tejto oblasti a ukazoval mi prekrásne vodné mlyny z jeho rodného mesta Al-Hit. Vtedy som si myslel, že návšteva tohto miesta a tejto oblasti je absolútne nereálna. Tento rok, koncom marca, sme tam boli. Nádhera. Posúďte sami z fotografií.
Možno sa niektorí pýtajú, ako sme sa sem dostali. V prvom rade, mali sme platné turistické víza, ktoré nám udelili na letisku v Bagdade za 77 dolárov, potom – list v arabskom jazyku, kto sme, čo sme, prečo sme tu so želaním pevného zdravia (toto mi poradil skúsený cestovateľ Maťo Navrátil a moc mu za to ďakujem) a fotku týchto mlynov. Pustili nás relatívne bez problémov, akurát, po celý čas, čo sme boli v meste, sme mali (nenásilím nútenú) spoločnosť – akéhosi šéfa bezpečnosti v meste, ktorý bol, podľa preukazov a pečiatok v aute, čo nám ukazoval, veľké zviera. Akékoľvek kontrolné stanovište pred mestom, či v meste sme s ním prešli len mávnutím ruky. Tu o slobodnom pohybe môžete stále iba snívať. Mlyny v meste Al-Hit sú podobné ako nájdete v meste Homs v Sýrii. Hoci nájdete podobné, zrekonštruované, či zachované mlyny po celom svete, ich história vraj začala práve v Iraku. Mesto Al-Hit bolo založené už v roku 2300 pred našim letopočtom. Náš nový sprievodca, menom Mahar nás vzal na loďku, a tak sme sa i s domácimi turistami (zahraniční tu už boli, ale môžete ich zrátať na prstoch jednej ruky), plavili po rieke Eufrat. Voda bola taká čistá, že Iračania z nej počas plavby pili. Napadlo ma to tiež, ale radšej som do toho nešiel. S mojim citlivým žalúdkom by som sa určite p….l. Po tejto návšteve sme si dopriali zmrzlinu, ktorá Maťovi vôbec nechutila a musel som ju dojesť ja. Následne sme sa nechali ostrihať v miestnom kaderníctve. Mňa ostrihali na štýl hríbika, čo som vôbec nechcel. Pamätám si, ako dieťa, keď ma takto chcela ostrihať babka, vyslovene som protestoval. Zdalo sa mi to smiešne, keď som s touto frizúrou videl pobehovať deti po vonku. Tak ma to predsa dostihlo – až tu v Iraku.
Noc sme strávili v dusnom zaprášenom meste Ramadi a v hoteli, ktorý stál za starú Blažkovú, ale aspoň sme sa vyspali. Padol aj nápad ísť večer do mesta na kolotoče, ale ja osobne som bol veľmi unavený, tak sme radšej ostali na izbe a hlavnú mešitu si pozreli na ďalší deň ráno.
Po Ramadi naše kroky viedli do Tikrítu, kde sa mal údajne nachádzať najstarší kostol v Iraku. Buď už neexistoval alebo sa z miesta stala vojenská základňa. Takto nám to miestni prezentovali a nemali sme už veľmi chuť to skúmať, pretože sme mali aj iné plány. Vyfotili sme aspoň zničený Saddámov palác (vraj ich mal po krajine niekoľko desiatok) a spravili sme pózu pri tabuľke I love Tikrít. Ináč v meste nič dokopy nie je, tri ulice a „iba“ milí ľudia.
V myšlienkach sme sa už sústredili na Samarru. Ja som sa tešil hlavne na návštevu mešity Al-Askari, jednu z najvýznamnejších šiitskych mešít na svete, ktorá bola postavená v roku 944. Tu nájdete pozostatky 10-teho a 11-eho imáma a takzvaného dvanásteho „skrytého“ imáma Mahdího. Jej kupola je pokrytá 72000 zlatými dlaždicami a žiaľ, bola taktiež priamym svedkom bombových útokov, pretože mešita sa nachádza už v sunnitskej oblasti a vyčíňanie radikálov viackrát poznačilo aj ju – hoci, ako som sa dočítal, aj sunniti túto mešitu veľmi rešpektujú. Vôbec som si nebol istý, či sa tam dostaneme. Ide asi o najprísnejšie stráženú mešitu v celom Iraku a celá bezpečnostná previerka trvala skoro tri hodiny. Videli sme asi dva tucty vojakov, v jednom prípade nás posadili na jedno kontrolné stanovište a nevšimli si, že si tam nechali dva kalašnikovy opreté o stenu – rovno vedľa nás. Po niekoľkých minútach im to doplo a vzali si ich späť k sebe. Počas toho, ako sme na týchto stanovištiach čakali a narástla dôvera medzi nami a vojakmi, vymieňali sme si kontakty na sociálnych sieťach. Niekedy je naozaj vtipné vidieť po zuby ozbrojených chlapov, ako sú vlastne na vás zvedaví a keď opadnú všetky predsudky, zistíte, že sú to úplne normálni ľudia.
Musím sa priznať, nikdy som nevidel krajšie vyzdobenú mešitu. Zaujali ma hlavne lustre nad našimi hlavami. Sprevádzal nás anglicky hovoriaci Iračan a chlapík z bezpečnosti. Ja som si to nevšimol, ale Maťo mi neskôr povedal, že tento „bezpečák“ odo mňa doslova odháňal miestnych, keď sa so mnou pri fotení chceli zoznámiť, či spraviť spoločný záber. Boli sme tam ako nejaká delegácia.
Jedna z najnavštevovanejších pamiatok v Iraku je určite minaret v Samarre (Al-Malwiya) patriaci k palácovému komplexu. Svojho času (okolo roku 850) to bola najväčšia mešita na svete. Na minaret vedú točité schody a keďže nemajú žiadne zábrany po stranách, musíte si dávať veľký pozor, aby ste nespadli, hlavne, keď obchádzate druhých ľudí. Minaret má totiž dobrých 50 metrov. Opäť sme mali šťastie na študentov. Bolo tu veľmi rušno. Čo nás ale prekvapilo, bol veľmi podobný minaret, na ktorý sme narazili už cestou smer Mosul. Bol takmer identický s predošlou pamiatkou, len v menšom a prístup na minaret bol omnoho nebezpečnejší (v záverečnej výstupovej pasáži sme sa doslova opierali o stenu minaretu celým telom, aby sme nespadli). Maťovi sa podarilo zistiť, že ide o minaret Abu Dulaf nachádzajúci sa 15 kilometrov severne od Samarry a týčiaci sa do výšky 30 metrov. Zaručujem vám, že tu skoro nikoho nestretnete. My sme tam zočili iba zopár piknikujúcich chlapíkov, z ktorých sa jeden hral na Jackie Chana a všetky jeho pohyby ma vyzývali urobiť to isté.
Cesta do Mosulu je prašná a veľmi dlhá. Ak sa chcete presúvať po krajine, autobusy tu veľmi nefungujú, iba zdieľané taxíky, ktoré čakajú, kým sa nenaplnia do posledného miesta, alebo si zaplatíte viac, ak chcete ísť sami. Niekto sa možno spýta, či by tu bolo možné stopovať. Nemysliteľné. Iba cestou z Bagdadu do Erbilu máte cca 30 kontrolných stanovíšť a na každom si vás dobre preverujú. Akonáhle by vás niekto zbadal ísť samotného alebo samotnú po krajnici, skončili by ste na výsluchu. Cestovanie v arabskej časti taxíkmi a ubytovanie v hoteloch je reálne. Už aj bez sprievodcu a ozbrojenej stráže. Stopovanie ani prespávanie u náhodných domácich možné nie je. Ihneď by za vami prišla polícia a mali by ste problém. Nesmiete zabúdať, že sa nachádzate v krajine, ktorá je iba nedávno po vojne a vy, ako samotní turisti vzbudzujete podozrenie. Prečo? Pretože mnoho bojovníkov z Islamského štátu prichádzalo aj z Európy a títo ľudia sa najprv vydávali za turistov. Ale úsmevy a pohodová nálada zlomia aj toho najprísnejšieho vojaka. Takže buďte stále uvoľnení a prejdete všade ľahšie. Ešte dôležitejšie je však mať rešpekt a úctu k týmto ľuďom. Potom to pôjde naozaj ako po masle.
Mosul som prvýkrát navštívil v júni roku 2021. Bolo to asi 3 mesiace po tom, čo povolili voľný vstup cudzincov do krajiny. Problém bol v tom, že veľa vojakov o tom nevedelo a centrum mesta bolo pod prísnou kontrolou. Teda som toho času končil na výsluchoch pomerne často. Teraz je to už omnoho uvoľnenejšie, dokopy nás kontroloval iba jeden „tajný“. Prebiehalo to asi takto. Chlapík v civilnom oblečení prišiel za nami: „Zdravím, som od polície, ukážte mi pasy.“ Ja: „Prečo by som ti mal ukazovať svoj pas?“ On: „No, lebo som od polície.“ Ja: „A ako mám vedieť, že si od polície – si normálne oblečený, takto by sa ma to mohol opýtať každý. Ukáž mi ty svoje oprávnenie.“ On: „Čože, ja ti mám ukázať oprávnenie?“ Ja: „Áno, samozrejme, inak ti mi nedáme pasy.“ On: „No dobre.“ Po jeho preukázaní sme následne ukázali svoje pasy a všetko bolo v poriadku. Potom nasmeroval svoju ruku k Maťovej hlave so slovami: „Tu máš odo mňa jeden bozk pre koronu.“ A tým kontrola skončila. Čo ale tomu predchádzalo? Pred týmto „tajným“ na nás kričal voľajaký chlapík na ulici, nech ideme k nemu. Už od začiatku bol veľmi nesympatický a vyzeral agresívne. Ignorovali sme ho a pravdepodobne on na nás zavolal políciu.
Mesto bolo pred inváziou Islamského štátu plné kostolov a kresťanov. Nie mnoho z nich sa vrátilo a začalo kostoly rekonštruovať. Prechádzať sa centrom mesta je však stále smutný pohľad. Vojna spravila svoje. Ľahko sa ničí, ale ťažko dáva znova dokopy. Každopádne, od mojej minulej návštevy sa to zlepšilo. Dokonca i mešitu, kde v roku 2014 Abú Bakr Al Bagdádi vyhlásil Islamský kalifát, začali dávať dokopy. Blýska sa na lepšie časy.
Našou veľkou túžbou bolo vidieť Hatru – staroveké mesto založené v 1. storočí pred Kristom a prvú pamiatku, ktorú si pod krídla v Iraku pripísalo UNESCO. Žiaľ, nemali sme šťastie, chceli od nás nejaké povolenie a to sa nám nepodarilo vybaviť, lebo nikto nevedel, kto nám ho má dať a posielali nás z jedného miesta na druhé. Aj toto je Irak. Tak sa nám podarilo navštíviť aspoň Nimrud – starobylé asýrske mesto, bohužiaľ, Islamským štátom zrovnané so zemou a zakázané fotiť. Maťo sa však odvážil a spravil jednu dobrú fotku, hoci riskoval, že keby sa to na mieste dozvedeli, strážnik, ktorý nás sprevádzal, by prišiel o miesto.
Nedá mi ešte nespomenúť najstarší kláštor na svete Mar Mattai Monastery, zo 4. storočia nášho letopočtu, ktorý sa raz nachádza na území Irackého Kurdistanu a druhýkrát zase na území „Arabského“ Iraku. Každý krát, keď sem prídem, je to inak a zaujímalo by ma, ako sú vlastne tieto dve strany dohodnuté. Fakt je ten, že ide o jednu z najimpozantnejších pamiatok na území Iraku vôbec a s fantastickými výhľadmi na pláne Ninive a okrajové časti Mosulu (iba pri dobrom počasí). Tento náš pobyt máme asi fakt dané stretávať študentov, narazili sme tu opäť na školákov, tentokrát autobusový zájazd s veľkým počtom dievčat. Najviac sa mi páčila dievčina menom Nur, ktorej meno znamená v preklade svetlo. A svetlo je presne to, čo táto krajina potrebuje. Tak jej ho želajme.
Čo v krajine vidieť: Irak má pamiatky staršie a vzácnejšie ako sú tie v Egypte.
Ur: sumerský mestský štát v Južnej Mezopotámii. Rodné mesto praotca všetkých prorokov – Abraháma.
Uruk: taktiež staroveké mesto v Mezopotámii spájané s vznikom klinového písma.
Babylon: počas druhej babylonskej dynastie najväčšie mesto na svete. Stál tu i zikkurat Etemenanki známejší pod názvom Babylonská veža.
Hatra: prvá UNESCO pamiatka v Iraku. Staroveké mesto ležiace medzi riekami Eufrat a Tigris – náboženské a obchodné stredisko. Založené v 1. storočí pred Kristom.
Lagaš: sumerský mestský štát. Jeden z najstarších štátov Sumeru a Babylónie.
Eridu: najstaršie mesto na svete, vzniklo približne v roku 5400 pred Kristom.
Agargouf: chrám zasvätený sumerským bohom.
Ktesifón: rezidencia kráľov a administratívne centrum Predného Východu. 7 storočie pred Kristom.
Samarra: v 9. storočí hlavné mesto Abbásovcov – druhá dynastia arabských kalifov.
Al-Askari mešita: šiítska mešita ukrývajúca pozostatky, 10-teho, 11-eho a 12-eho imáma.
Točitý minaret v Samarre: kedysi súčasť najväčšej mešity sveta (9. stor.), vysoký vyše 50 metrov.
Nippur: všesumerské náboženské stredisko zasvätené bohovi Enlilovi (neskôr Marduk) – bohovi dažďa, vetru a búrky.
Nadžaf: mesto, kde nájdete hrobku prvého imáma šiítskeho islamu – Alího. Nachádza sa tu taktiež najväčší cintorín na svete Wadi As Salam, kde je pochovaných vyše 8 miliónov ľudí.
Karbala: tu sa odohrala bitka, ktorá rozdelila moslimov na sunnitov a šiítov. Nájdete tu hrobky 3-eho a 4-ého imáma (Husajna a Hasana).
Mar Mattai Monastery: najstarší kláštor na svete – 4. storočie.
Bezpečnosť: Čoraz lepšia a lepšia. Ako som spomínal vyššie, na ceste z Bagdadu do Erbilu je zhruba 30 kontrolných stanovíšť a na každom si vás preverujú. Overenie bezpečnostnými silami vás zdrží asi najviac. Bombové útoky sa zredukovali, Mosul nebol nikdy bezpečnejší za posledných 5 rokov. Po večeroch v Bagdade dochádza často k demonštráciám proti centrálnej vláde, ktorá je výrazne šiitska a proamerická – je lepšie sa im vyhnúť. Neodporúča sa zachádzať do oblastí mimo veľkých miest bez sprievodcu.
Ubytovanie: Každé väčšie mesto má minimálne jeden dobrý a slušný hotel. Treba rátať s pravidelnými výpadkami elektriny, keďže verejná elektrická sieť je dostupná v Bagdade iba cca 3 hodiny a všetko potom riešia hlučné benzínové generátory. Je možné platiť aj dolármi. Niektoré hotely je možné rezervovať už aj cez internet.
Jedlo a pitie: Irak nie je krajinou pre vegetariánov. Všade narazíte na reštaurácie, kde podávajú mäso: kuracie, hovädzie, jahňacie. V blízkosti vodných zdrojov sú obľúbené ryby. Iracká kuchyňa nie je pikantná a je relatívne jednoduchá. K mäsu sa väčšinou podáva ryža, arabský chlieb, rôzne omáčky, zelenina, ovocie, jogurty. Alkohol je dostupný na väčšine miest, okrem tých pútnických (Karbala, Nadžaf). Mnohé predajne s alkoholom boli v minulosti vypálené, kvôli nesúhlasu radikálnejšie zmýšľajúceho obyvateľstva. Kávu Iračania veľmi nepijú, skôr čaj.
Praktické info: Vytlačte si papierik v arabskom jazyku, kto ste, kam idete, spolu s fotografiami miest, ktoré chcete navštíviť. S angličtinou tu moc nevyriešite. Nenoste krátke nohavice, nepodávajte ruku ženám, pokiaľ vám sami ruku nepodajú a počas piatkových modlitieb nevstupujte do mešít. Nefoťte si vojenské budovy a s vojakmi sa foťte len vtedy, keď vás sami k tomu vyzvú. Alkohol nepite na verejnosti.
Spísal: Peter Gregor
Vyfotil: Peter Gregor, Martin Ďurikovič, Tomáš Pastierik
