Ďumbier - najvyšší vrch Nízkych Tatier skrýva v sebe neobyčajné kúzlo. Ohromuje najmä svojou majestátnosťou. Človek má pocit, akoby stúpal na vrchol oveľa vyšší. Nie je to samozrejme iba o výške. Prostredie v okolí Ďumbiera a najmä za pekného zimného dňa je vskutku čarokrásne. A ja som rád, že sa nám po dlhšej dobe podarilo vyraziť do hôr, kedy samotný výstup nebol ohrozený víchricou, snežením, krupobitím či hustou hmlou, ako tomu bolo zväčša pri posledných túrach.
Oblasť, ktorú sme sa rozhodli navštíviť je viac ako populárna. Týka sa to najmä severnej strany v blízkosti Chopku. Množstvo lyžiarov, vlekov a chát. Južná strana je o niečo menej navštevovanejšia, no za priaznivých podmienok tu možno stretnúť hŕbu skialpinistov. My sme opäť nezapreli svoje individuality a vydali sa na túru so snežnicami. Nás, menej pohodlných tu bolo ale značne pomenej. Spolu s nami sa tu dokopy na snežniciach vyskytovala asi tak pätica ľudí.
Situácia na horách nevyzerá až tak priaznivo. Hlásia síce na sobotu pekný deň, no množstvo snehu (v Tatrách aj viac ako tri metre) dáva predpoklad na vznik lavín (lavínozný stupeň č. 4). Preto si vyberáme jednoduchšiu trasu k Ďumbieru - od Trangošky (1120m).
Trasa prechádza vysokým lesom a od Jaskyne mŕtvych netopierov otvoreným terénom. Na týchto miestach vyťahujeme snežnice. Sú viac ako potrebné.
K Jaskyni mŕtvych netopierov
Nasleduje strmák až ku Štefáničke. Nezídeme však úplne k nej, ale postupujeme priamo k masívu Ďumbiera. O malú chvíľku nám prichádzajúce mračná zahalia jedinečné výhľady a pri známom dvojkríži zastavujeme už na slnko chudobnom čase. Obavy z dlhotrvajúceho statusu počasia sa rýchlo rozplynú, ako sa rozplynú aj mraky. Prekrásny deň. Na vrchole trávime skoro hodinku a máme z neho množstvo prekrásnych záberov. Mňa osobne fascinujú strmé severné zrázy, ktoré vyzerajú naozaj hrozivo.
Chopok
Vrch Ďumbiera
Strmé severné žľaby
Pri zostupe sa znova zatiahne. Zdá sa, že tieto zmeny počasia sú na Ďumbieri bežné. Našťastie, stopa (najmä skialpinistická) je dobre viditeľná a zablúdiť nie je kde.
K Rovnej holi
Ešte bližšie k Rovnej holi
Keď sa opäť vyčasí, napadne ma myšlienka vystúpiť poprípade aj na nejaký iný kopec. Ubytovanie máme na chate zarezervované a deň ešte ani zďaleka neskončil. Svoje rozhodnutie oznamujem chalanom až späť pri chate. Sprvu sa netvária nadšene, no nakoniec privolia. Predsa, času máme kopec a deň (až na občasné výkyvy) je ako stvorený na horské podnikanie.
Vystupujeme na blízku Králičku (1807m) a vzápätí aj na Rovnú hoľu (1723m), ktorá, napriek tomu, že je z absolvovaných kopcov najnižšia, sa nám aj najviac páči. Určite to bude aj minimom ľudí, ktorých po trase stretneme. Jej svah je zľadovatelý a pri zostupe spolu s Maťom použijem mačky. Peťo si vystačí so snežnicami. Dôkazom o správnosti nášho rozhodnutia je pár turistov, ktorí pri zostupe majú problém udržať sa na vlastných nohách. Nakoniec sa im s veľkým úsilím podarí v zdraví zísť.
Králička
Zasnežený kotol Štiavnice
Impozantný pohľad
Na Rovnej holi
Na chatu prichádzame okolo piatej, keď ostré slnko pomaly dokončieva svoju krutovládu. Moje héliovary (okuliare) sú tak tmavé, že pri vstupe do miestnosti nevidím absolútne nič. Po okamžitom občerstvení a uložení na izbe trávime časť večera v centrále chaty - tam, kde sa je a pije. Nálada je výborná a napriek tomu, že som v porovnaní s ostatným osadenstvom chaty nepil takmer nič, chalanom sa ma podarí tak rozosmiať, až musím normálne vyjsť z miestnosti a predýchať to. No namôjveru, parádny večer.
Štefánička
Na izbe nie sme sami. Štyria páni českej národnosti zdieľajú s nami lože. Jeden z nich nám rozpráva adrenalínový príbeh, ako vyšli na hrebeň Ďumbiera zo severnej strany bez snežníc. Vraj im to trvalo štyri hodiny a brodili sa po pás. Čo k tomu dodať? Každý si domyslí.
Ráno je znova pekný deň. S tým rozdielom, že vonku fučí ostošesť. Snáď víchrica... Už si pomaly aj zvykáme. Chalani i tentoraz po vyčerpávajúcej diskusii privolia na môj plán vystúpať ešte dnes na Veľký Gápeľ (1776m), ktorý je od chaty maximálne na hodinku a pol pohodlnej chôdze. Oblečieme teda na seba všetko čo máme - kukly, dvojo rukavíc, mikiny... a chystáme sa na kopec, akoby sme boli na nejakej expedícii. Podídeme však asi desať metrov od chaty smerom na hrebeň a zisťujeme, že v tom vetre sa pomaly nedá ani ísť. Ako to bude vyzerať potom na otvorenom hrebeni? Po položení tejto otázky radšej ihneď zostupujeme z chaty späť k Trangoške. Netreba to siliť, počkáme si na vhodnejšie podmienky.
Veľký Gápeľ
Rýchlym zostupom do dolinky sa snažíme popohnať čas. Nie je ho veľa a určite nemienime zmeškať autobus. Dole si to šinieme už bez snežníc. Pri neďalekom potôčiku si fotíme dôkaz o tom, koľko snehu tu naozaj je.
Trangoška. Opäť končí jeden z našich prekrásnych víkendov v horách. Prežitok bol jedinečný a som vďačný tomu nad nami, že nás po celý čas strážil a mali sme dopriate vychutnať si turistiku bez akejkoľvek vypätej situácie. Azda by som v našom prípade mohol vysloviť i jedno známe príslovie: Šťastie praje pripraveným...
Foto: Peter Slama, Martin Slama, Peter Gregor
Spísal: Peter Gregor
