Úvod: Tak mi opäť dlho nedalo a aj počas príprav na maturitu a s trochou prechladnutia (ktorému túra zjavne neprospela) som musel vybehnúť na kopce. Voľba padla na najvyšší vrch Starohorských vrchov - Kozí chrbát a na Veľkú Chochuľu nachádzajú sa na hrebeni Nízkych Tatier. Nič bližšie (kde som ešte nebol) sa za deň aj s cestou z Bratislavy nedalo zvládnuť. Samozrejme, že to vôbec neľutujem a trasa bola ako obyčajne neobyčajná.
Aj tentoraz cestujem v noci. Ešteže ma autobus uspáva, takže miestami si aj pospím, čo koniec - koncov vďaka prerušovanému spánku nemá veľmi pozitívny efekt, skôr naopak. Páni šoféri sa rozprávajú o tom, že by najradšej zrušili spoje idúce cez noc. Hlboko s nimi nesúhlasím.
Do Banskej Bystrice prichádzam o vyše trištvrte hodinu skôr ako mal byť pôvodný plán. Čakám na autobus do Donovalov, ktorý mi má ísť až o 2 hodiny. Zatiaľ sa poflakujem a dokonca sa aj niečo naučím (využívam každú voľnú chvíľu) na tie matury. Neviem sa už dočkať na prvé okamžiky vstupu do hôr.
Rekreačná oblasť Donovaly. Vhodný čas na začatie túry (okolo pol ôsmej). Už z diaľky vidím, kam sa dnes vyberiem. Bude to kvalitný výstup, hovorím si v duchu.
A tam dnes pôjdem
Postupujem ku Koziemu chrbtu. Cestou stretám milé dievča so svojim rakúskym priateľom, ktorí plánujú prechod Nízkych Tatier. Súhra okolností spôsobí, že časť cesty trocha poblúdime. A hádajte, kvôli komu?
Kozí chrbát
Kozí chrbát, pekné miesto. Celkom sa hore ponáhľam, nechcem na vrchu žiadnych turistov, tak sa pokúšam ostatných predbehnúť. Na vrchole preto doslova lapám po dychu. Pár foto a znova o kus ďalej.
Hiadeľské sedlo. Zostup z Kozieho chrbta sem je trocha strmší. Dám si tu menšiu pauzu, upijem z čajíku. Odtiaľto postupujem už miernejším tempom, no výstup na hrebeň je veľmi zdĺhavý. So snehom sa stretám častejšie v kosodrevine než na rozľahlých pláňach. Je ho tu miestami pomerne ešte dosť.
Cestou na hrebeň
The ridge
Konečne hrebeň, nádherné výhľady. Neodpustím si niekoľko fotiek. Na hrebeni je zvláštna klíma. Raz mi je normálne zima, obliekam sa do flísky a dávam čapicu. O chvíľu sa musím zase vyzliekať. Chladný vietor sa strieda s nejakým teplým frontom alebo čo. Aspoň, že po hrebeni kráčam úplne sám.
Za siedmimi horami, za siedmimi dolami
Vrchol. Z Donovalov mi výstup trvá vyše 5 hodín. Neviem, či je to dobrý čas, no som spokojný, že sa mi sem podarilo dostať. Dokonca vidím aj nejakú tú panorámu Vysokých Tatier. Zaujme ma umiestnenie orientačných tabúľ na zemi (viď foto). Opäť sa dlho nezdržím a zostupujem do Brusna. Neviem, čím to je, že v poslednej dobe si vyberám zostupové trasy, kde ide skôr rôzne presekávanie a prebrodzovanie než o zostup. Táto cesta je taká istá. Rozsiahle snehové polia, kde sa zaborím poriadne hlboko a divoká kosodrevina, ktorá mi miestami úplne zahatáva prístup ku značkovanej trase. Častokrát sa vraciam a hľadám správny smer. Našťastie sa mi to vždy podarí. O adrenalín ale nie je núdza ani po tentokrát.
Vrchol
A jedna vrcholová
Po nejakej dobe sa ocitnem v Sopotnickej doline cez ktorú preteká malebný potok. Väčšinu trasy až do Brusna postupujem po asfaltovej a monotónne zdĺhavej ceste, ktorú sem - tam obzvláštnia pekné výhľady.
Sopotnica
V Brusne zažijem najadrenalínovejší zážitok dnešného dňa. Nechýbalo veľa a skoro ma zrazilo auto. Šofér - tupec si nevšimol, že som na prechode a utekám na druhú stranu cesty, kde už stojí autobus. Len tak zaflekuje. Vymieňame si medzi sebou nejaké zdvorilostné frázy a keby som nemusel ísť na bus, tak ho asi.... Krásu tohto dňa ale nenaruší žiadny negatívny moment, ani skutočnosť, že som mohol minimálne ležať v nemocnici ;-)
Peter Gregor
