Netrvalo dlho, kým som sa znova vybral na hory. Pred víkendovými Tatrami, ktoré mám na pláne s druhom Martinom Slamom ma zvábil pohľad na masív Schneebergu, ktorý je pri dobrej viditeľnosti dobre pozorovateľný z nášho balkóna. Povedal som si, že skúsim zistiť, ako sa pod kopec najrýchlejšie dostať a či je vôbec reálne to v pohode otočiť za jeden deň (keďže nebolo opäť na výber).
Nasledujúci deň už sedím plne vybavený vo vlaku z BA - Petržalka do Wien Meidling. Spojenie je prekvapivo rýchle a nie je ťažké sa zorientovať. Z Wien Meidling pokračujem do Wiener Neustadt a odtiaľto do obce Puchberg am Schneeberg, odkiaľ to je asi 7 kilometrov k môjmu východiskovému bodu - lyžiarskemu stredisku Losenheim. Tu prichádzam peši busom a okolo desiatej doobeda vyrážam za veľmi pekného zimného počasia k samotnej hore.
Keďže je pre mňa ešte dnes nutnosťou dostať sa späť do Bratislavy, skracujem si cestu popri lanovej dráhe, ktorá začína na parkovisku na konci strediska. V tesnom závese za mnou putuje pár skialpinistov k najbližšiemu svahu. Sneh je miestami veľmi hlboký a môj postup vyzerá dosť komicky.
Čím vyššie sa dostávam, tým je vietor silnejší. Na chate Edelweis hutte sa mi vybavuje trasa, ktorou sme išli pred dvoma rokmi na jar. Konečne som na mieste, ktoré trocha poznám. Turistická cesta prechádza kosodrevinou. Sneh je tu naozaj hlboký a poriadne sa zapotím, kým sa mi opäť podarí dostať na pevnú zem (skalu). Za týmto úsekom už začína pravý vysokohorský terén, kde neraz treba použiť i ruky. V lete to môže byť fajn zábava, no za stále horšiacich sa podmienok, to je viac o vôli, ako o zábave. Skala je všade a iba miestami rozpoznávam chodníčky, ktoré poskytujú trocha opory a oddychu.
Pár metrov za mnou sa pohybuje akýsi poľovník so synom a psom. V silnejúcom vetre stúpajú obozretne a neustále si všímam či ma nasledujú.
Na jednej strane hrebeňa sa mi naskytajú prekrásne výhľady na najvýchodnejšiu časť Álp, na strane druhej sa ku mne ženie nepríjemná šeď, ktorá neveští nič dobrého. Postupujem ďalej v domnienke, že všetko bude v poriadku.
Akonáhle opúšťam pásmo skál, z dohľadu strátím aj spomínanú dvojicu. Na hrebeni začína tyčové značenie vedúce k chate Fischer hutte a k vrcholu. Viditeľnosť nulová a počasie sa čoraz viac kazí. Tyčové značenia sú vyfúkané od snehu a všade navôkol mi krajina pripomína môj minuloročný výstup (prelom jeseň - zima) na Kráľovu hoľu, kde sa takisto počasie v sekunde rapídne zhoršilo.
Od vrcholu ma však delí už iba hodina, maximálne hodina a pol cesty. Poslednýkrát sa osviežim, zakryjem čo najviac celého človeka a vydávam sa naprieč krkolomnému vetru, ktorý môže dosahovať tak 100 kilometrov v hodine.
Zdá sa, že som sa dostal do snehovej búrky. Môj postup je veľmi pomalý a miestami mám čo robiť, aby som aspoň vzhliadol najbližšie tyčové značenie. Vietor mi šľahá priamo do tváre a oči mi slzia až tak, že nevidím ani na päť metrov. Častokrát zastavujem a snažím sa prinavrátiť zrak masírovaním očí. Tieto chvíle sú nekonečné. Stále šliapem a scenéria je rovnaká. Vetrisko, sneh, pískanie a popri tom preberanie zmrznutých rúk k životu.
Konečne vzhliadam chatu. Nepoznávam ju. Akoby tu ani nebola. Celá je zakrytá snehom. Ani sa nezastavujem. Pokračujem ďalej k vrcholu, nech už to mám konečne za sebou. Myslím na zostup. Ak sa počasie nezmení bude to ešte horšie martýrium.
Kríž a akási meteorologická stanica. Som tu. Ihneď sledujem čas. 13:30. Už je dosť neskoro. Pred štvrtou poobede sa bude stmievať. Nezdržím sa dlho, ani fotku ma nenapadne urobiť. Najskôr by mi vietor vyrazil fotoaparát z rúk.
Presúvam sa späť ku chate. Na jednom mieste vietor úplne ustane. Chvíľa pokoja. Ticho, sneh a ja. Je to ako modlitba. Azda iba pre tento moment som sem išiel. Z rozčarovania ma opäť vytrhne silný nárazový vietor a poháňa ma slimáčím krokom dopredu.
Som naspäť pri chate. Skúšam či je otvorená. Zohriať sa by mi prišlo veľmi vhod. Zaškrípajú dvere a vstupujem do chladnej miestnosti, kde môj pohľad zaujme stará lopata opretá o stenu. O kúsok ďalej vidím ďalšie dvere. Aj tie sú otvorené. Stojím pred miestnosťou so stoličkami a stolom, válendou, prepravkami s vypitým pivom a telefónom v prípade núdze. Najradšej by som si teraz ľahol a spal. To by bolo úplne najlepšie. Musím sa však čo najrýchlejšie dostať dole. Rýchlo sa zohrejem, niečo vložím do úst a opäť vstupujem do neskutočného nečasu. Úprimne, ani si nepamätám, kedy som sa do takých zlých podmienok naposledy dostal. Brutálny vietor vial na Snežke, kde som bol s Maťom v zime minulý rok, ale bolo úplne slnečno a krásne. Tu veje snáď ešte brutálnejší vietor a vidno je tak na 7 metrov.
Keď vychádzam z chaty, mám dojem, že počasie sa ešte enormnejšie zhoršilo. Na chvíľu uvažujem, či by nebolo najlepšie ostať predsa na chate a prečkať noc. Nie! Musím zísť dole a dostať sa domov. Rodina by sa o mňa bála a zajtra nastupujem do práce. Veď to nie je až tak zlé, rozprávam sa sám so sebou.
Tou istou cestou pokračujem späť. Uvedomujem si, že zostup bude omnoho náročnejší, no nepripúšťam si to a čo najrýchlejšie sa chcem odtiaľto dostať.
Tyčové značenie skončilo a teraz nasleduje najhorší úsek. Zliezať po namrznutých skalách. To by bolo v pohode, len neviem, kadiaľ cesta pokračuje. Úplne mi zafúkalo stopy a ja teraz neviem kam. Po pár pokusoch a takmer plávaní v snehu sa neustále vraciam k poslednej tyči a nedokážem si spomenúť, odkiaľ som sem vyšiel. Som dosť, s prepáčením, nasraný. Čo mi už úplne šibe? Chcem sa z tohto prekliateho kopca dostať dole do civilizácie. Chápete? Teplý čaj, drzí ľudia, autá, reštaurácie.... Jednoducho, osídlenie. Tu nie je nič. Iba vietor, sneh, mráz, zima a žiadna viditeľná cesta. Do kelu s tým! Začínam celkom vážne uvažovať, že sa vydám naspäť ku chate a ostanem tam cez noc. S hľadaním cesty sa budem zadrbávať zajtra. Predstavujem si, ako volám domov, že dnes neprídem a ako si to zajtra niekto za mňa oddrie v práci. Žeby to predsa nebol taký dobrý nápad, prísť sem? Hory, hory, nikdy vás nepochopím. Neustále sa mi podobné veci preháňajú mysľou.
Nastáva ale zlom. Ja sa tomu nepoddám. Otáčam sa a ešte raz hľadám cestu. Oko mi ihneď padne na blízku štrbinu, ktorá veľmi málo pripomína únikovú cestu. Áno, to je ono! Neverím, to je tá cesta. Ja idiot, ešte, že som si to všimol. Kúsok pod hrebeňom vidím značku. Všade je sneh, akurát na skalke so značkou chýba. Mám šťastie, alebo som to iba nevzdal? Žiadne nocovanie, žiadne stresy, dnes ešte prídem domov. V ošiali doslova utekám po náročnom teréne a túžim sa čo najskôr dostať dole. Za hodinu sa začne stmievať a ja som stále kdesi pod kopcom. Šprintujem, no zároveň dávam sakramentský pozor, aby som sa niekde nevysypal. Netrvá ani dvadsať minút, keď sa dostanem z najhoršieho vonku. Neuveriteľné. Na hrebeň mi to trvalo skoro dve hodiny a dole som za dvadsať minút. Pri chate Edelweis si ľahnem na vyfúkanú zem a chvíľu vstrebávam, čo som za posledné chvíle vydal. Je koniec, som v bezpečí. Ani nevnímam, že dostávam kŕče do pravej nohy. Vstávam a posledný kilometer doslova zbehnem do Losenheimu. Zdravím poľovníka so synom, ktorého som stretol pri ceste hore. Ihneď sa ma pýtajú, či som bol na vrchole. Ulovili kamzíka. Syn ho ťahá po snehu za rohy a na poľovníkovi (možno pytliakovi) si všímam, že na nose má škaredú krvavú ranu. Žeby ho kamzík napadol? Zdravím ich a mierim k zastávke autobusu. Kopec sa zahaľuje do tmy.
Tu pomaly ukončím svoje strohé rozprávanie. Aj keď to bolo pred nedávnom, Schneeberg zanechal vo mne obrovskú skúsenosť, o ktorej verím, že bude časom iba rásť. Na Alpy, nielen za zimného počasia treba hľadieť s veľkým rešpektom. Odteraz, vždy keď budem pripravovať ďalšiu zimnú túru, spomeniem si na Schneeberg a na to, čo som podcenil a čo som mohol zmeniť. Tomu prispôsobím aj svoju prípravu a výstroj. Teším sa, kedy sa sem opäť v budúcnosti vrátim.
Na záver: Do Bratislavy som sa dostal z Losenheimu bez komplikácií. Vo Wien Sudbahnhof som len tak tak stihol spoj do ŽSR Petržalka a už okolo 20:15 som si tam mohol kúpiť cestovný lístok na víkend do Tatier, kde sa chystám s mojím dobrým kamošom Maťom Slamom. Držte palce.
P. S - ospravedlňujem sa za absenciu akýchkoľvek fotiek. Nedostatok času a ani podmienky mi nedovoľovali urobiť čo i len jeden záber.
Pripravil: Peter Gregor
