Vrchol Heukuppe v rakúskych Alpách (časť Rax Alpe) nás (mňa a Peťa) už pred dvoma rokmi obstojne preskúšal. Pokúšali sme sa na neho vyjsť v máji a vďaka kope snehu na ferate sa nám nepodarilo spočinúť až na jeho najvyššom bode. Úprimne, v tom čase a pri našich skúsenostiach sme kopec podcenili a pokus zdolať ho za každú cenu mi s odstupom času príde skôr ako nebezpečná samopaš než najmenší rešpekt pred horou. Nič to, poučení sme, tak sa o to pokúsime znova. Tentoraz nie v máji, ale vo februári!
Vypožičaným autom z Bratislavy prichádzame na parkovisko Preiner Gscheid, kde sa nachádzajú i informačné tabule a mapa oblasti. Zdá sa, že spolu s nami poputuje i hŕstka nadšených skialpinistov. Počasie nám podľa predpovedí nesľubuje nič dobré a máme pocit, že skutočnosť bude rovnaká. Sem tam ešte slnko vykukne spoza oblakov.
Nad rázcestníkom pod Waxriegel Haus je celkom jasné, že snežnice neostanú len na batohu. Postupujeme príkrym žľabom smer Karl Ludwig Haus. Hmla je čoraz silnejšia, no orientácia je vďaka množstve ľudí a reťaziach vo vyšších partiách jednoduchá. Snežnice dostávajú zabrať. Výstup vedieme po priamej línií hore. Sme čiastočne obmedzení vykonávať klasický serpentínovitý pohyb ako naši druhovia - skialpinisti. Sneh nie je natoľko sypký a uspôsobený na taký typ chôdze. Pomerne rýchlo stúpame do najvyšších polôh žľabu. Na mieste, kde sme nútení zložiť naše veľké chodúle dôjde takmer k tragédií. Ako sa tak odstrojujeme, všimnem si, že dolu svahom niečo letí. Vyzerá to ako spací vak. Preboha! Veď to je Maťov spací vak! Presnejšie povedané, to je vypožičaný spací vak od môjho dobrého kamoša, ktorý sa nadzvukovou rýchlosťou rúti dole kamsi do doliny. A sme nahratí. Bez spacieho vaku Maťo nemôže ostať na plánovanom pobyte vo winterraume. Pevne veríme, že nejaký skialpinistický dobrák ho niekde dolu zachytil a ponesie ho hore. Veríme, no zároveň veľmi pochybujeme.....
Žľabom hore
Zázrak!!!! O dvadsať minút neskôr sme svedkami, ako dvaja turisti nesú našu poslednú nádej. Jeden z nich spací vak predsa zachytil a poniesol ho až sem. Milujem Rakúsko a milujem Rakúšanov! Pán Boh nech im to oplatí na deťoch. Ani nevedia, ako nám pomohli.
Po vrúcnom poďakovaní postupujeme teda ďalej. Sme iba pár metrov od chaty Karl Ludwig Haus, ktorá je nezvyčajne, na toto obdobie, zatvorená. Od chlapíka z outdoorfóra som čítal, že majiteľ sa rozhodol chatu zatvoriť, vraj nejdú kšefty. Nevadí, my odskúšame našu odolnosť nasledujúcu noc vo winterraume v blízkosti samotnej chaty.
Karl Ludwig Haus
Winterraum
Máme kopu času. Aj napriek silnému vetru a priam žalostnej viditeľnosti sa rozhodneme postupovať až na vrchol. Sme od neho vzdialení niečo málo cez dvesto výškových metrov. Vyzerá to ale tak, že i tentoraz je nás tento kopček pripravený riadne preskúšať. Tak ľahko sa nevzdáme!
Správny smer trasy poznať podľa tyčového značenia. Na naše prekvapenie, hmla je taká silná, že nevidíme poriadne ani od tyči k tyči. Preto niekoľkokrát musíme meniť smer. Výstupom na samotný vrcholový hrebeň sa prudko zdvihne vietor. V jednom momente sa musím doslova skrčiť, aby ma minimálne o pár metrov neodfúklo.
Konečne, vrchol. Spoznáme ho podľa kompletne zasneženého a vetrom vyšľahaného pomníka. Ešteže tu je. Aspoň nám poskytne čiastočnú ochranu pred vetrom.
Priateľstvo na horách
Naše pôsobenie na tomto kopci nezaberie veľa času. Spravíme pár veselých fotiek a hybaj rýchlo na chatu. Podstatné je, aby sme čo najskôr zišli z hrebeňa, kde je dnes jasným pánom vietor. Istotne v tejto dobe nebolo na vrchole veľa ľudí.
Sme opäť pri winterraume. Ľudí ubúda. Väčšina si vyšla len na chatu a odtiaľ zjazdí žľabom dole. Na noc ostávame tu. Prakticky by sme mali dosť času na zostup a návrat k autu, no chceme si vyskúšať, ako znesieme nie celkom komfortné podmienky. K spokojnosti však človek v skutočnosti až tak veľa nepotrebuje. Varič máme, spacáky sú pomerne teplé (ale vonku a takto vysoko by som sa v nich neodvážil prečkať noc) a hreje nás predovšetkým silný duch priateľstva (nechutné poznámky si nechajte pre seba).
Čas ubúda pomalšie, vymýšľame teda postranné aktivity. Rozhodli sme sa preskúmať okolie a vnútrajšok chaty. Lezieme všade, kde by sme nemali a objavujeme tajné zákutia týchto priestorov. Medzi naše najväčšie objavy v tento večer patrí nádrž na vodu a odložené bicie nástroje, ku ktorým sa ale nedostaneme. Rabovať nie je našou prioritou.
Noc je pokojná. Niekedy nad ránom začína snežiť. Vietor pomaly ustáva, niekedy sa ešte stihne silnejšie zaprieť do okeníc. Okolo tretej sa prebudím na to, že mi je chladno. Hodím na seba mikinu, trochu si zabehám okolo chaty a niečo pojem. Ihneď cítim pozitívny účinok. Zaspávam ako mláďa.
O šiestej ráno vyzváňajú naraz všetky tri mobily. Budíček! Nikomu sa však nechce z postele. Peťove nechutné zvonenie nás z tých spacákov nakoniec vyženie von.
Príprava
Balíme veci a strojíme sa do ešte väčšieho nečasu, aký sme mali včera. Nielen hmla a silný vietor nás vrhnú opäť do nepriaznivých podmienok, ale i sneženie a hlboký sneh spomalia naše tempo. Našťastie až do žľabu vedú reťaze, takže aj keby viditeľnosť bola na nulovom bode, nemáme takmer žiadnu šancu sa stratiť (nikdy nehovor nikdy).
Zostup je na množstve úsekov nutný absolvovať v mačkách. Bez nich by to bol veľký risk. Cestou dole v tomto nečase stretáme i jeden pár skialpinistov. Navzájom si zamávame. Dúfam, že sa vrátili domov živí a zdraví.
Brothers mountaineers
Späť na parkovisku Preiner Gscheid si môžeme vydýchnúť. Síce sme počasie mali naozaj mizerné, mám dobrý pocit zo zvládnutia trasy. Myslím, že sme boli dostatočne pripravení a neniesli so sebou nič nazvyš. Som úprimne vďačný chalanom aj za ich bystrý zrak vo vrcholových partiách Heukuppe. Ja nosím okuliare a ošľahaný vetrom som miestami takmer nič nevidel.
Spísal: Peter Gregor
