Úvod: Vystúpiť na legendami opradený Olymp je snom mnohých vysokohorských turistov, ktorí sa každoročne vyberajú do miest pod ním s túžbou zdolať ho. Veľa z nich ale výstup podceňuje, pretože prevýšenie od mestečka Litochora je značné (2600 m) a najrozumnejšie je výstup rozdeliť na dva dni.
Zo sústavy siedmich vrcholov Olympu je najvyšší Mytikas (2918 m). Susedia mu chodecky prístupnejší Skolio (2911 m) a iba horolezecky dostupný Stefani (2909 m). Mojím cieľom bolo vystúpiť na Mytikas, ktorého záverečná časť sa dá zvládnuť aj bez istenia, no v prípade horšieho počasia či nepríjemnejšieho terénu v mimo sezónnom období (sneh, ľad) je už potrebná základná lezecká výzbroj (prilba - aj v lete, lano, mačky a pod.).
Nebudem podrobne opisovať dôvody prečo som išiel sám, no stačí spomenúť skutočnosť, že pôvodný plán mal byť vyraziť vo štvorici s autom, ktorý sa začal postupne rúcať. Pre mňa bol však Olymp priveľkou výzvou na to, aby som od svojich plánov upustil a rozhodol som sa absolvovať celý výstup aj so všetkým ostatným sám. Nerád používam toto slovko - sám, lebo pri mojej ceste som postretal množstvo ľudí, ktorých som mal česť spoznať a s niektorými z nich stráviť i nejakú tú chvíľku.
Čas môjho odchodu sa datuje k 31. 5. 2008, kedy sa zbalený poberám autobusom z Bratislavy do Solúna na bezmála 20 hodinovú cestu cez Maďarsko, Srbsko, Macedónsko až do Grécka. Všetko prebieha bez väčších problémov, akurát na maďarsko - srbskej hranici čakáme o niečo dlhšie. Pri Macedónsku na vlastné oči po prvýkrát vidím mierové vojenské zložky KFOR. 1. 6 prebiehali v Macedónsku parlamentné voľby. Po príchode domov sa dozvedám, že v krajine počas volieb došlo k prestrelke a viacerým násilnostiam spôsobenými macedónskymi Albáncami.
S vodičom sa mi podarí dohodnúť na vysadení pri mestečku Litochoro, za čo som mu nesmierne vďačný. Dokonca ani nechce vziať za to peniaze. Takto príjemne začína môj pobyt v Grécku. Mimochodom, vďačný som všetkým, s ktorými som sa mohol počas cesty spoznať a rozprávať. Veľa z nich v Grécku žilo a dalo mi pár dobrých tipov.
Do Litochora to mám od diaľnice ešte dobrých päť kilometrov, preto sa rozhodnem stopnúť si nejaké to auto. Zastavuje mi Alex, asi 30 - ročný Grék, ktorý mi prisľúbi odvoz až do Prionie (1100m). Veľmi sa teším. Počkám na neho v reštaurácií, kým si povybavuje nejaké veci a zatiaľ sa naobedujem. Poriadna dávka kebabu dokáže zasýtiť a mám šťastie, že mi v tom pomáha jedna grécka mačička. Nerád nechávam veci nedokončené, a to sa týka aj jedla. Prichádza Alex so svojimi dvoma kamarátmi - bežcami, ktorí si idú do Prionie zabehať nevedno kam. Prisadnem si k nim a skúšam konverzovať - anglicky. Našťastie, ani oni nie sú v angličtine až takí zbehlí, čo spôsobí, že si celkom dobre rozumieme J. Počas cesty ich veľmi pobavím, keď poviem pár slov v slovenčine. Grécka reč sa s tou slovenskou naozaj nedá porovnať.
V Prionii mi Alex zisťuje, či je chata otvorená. Jeden z jeho spomínaných kamošov - Vasilij mi dokonca venuje svoju mapu Olympu. Som im nesmierne vďačný za ich ochotu a srdečnosť. Veľmi pekne im poďakujem a pri lúčení ma trocha zamrzí, že ich zrejme už nikdy neuvidím. Aspoň si z Vasilijim vymeníme emailové adresy.
Pohľad z Prionie
Po zistení, že je chata otvorená vyrážam. Až pod samotný Mytikas na vrchol Skaly ma bude sprevádzať cesta s označením E4. Príroda je úchvatná, zatiaľ však nevidím rozdiely v porovnaní s tatranskou flórou. Stretám množstvo turistov, ktorí sa z chaty vracajú a viacero z nich ma utvrdzuje v tom, že miesta bude na chate dosť.
Cestička ku chate
Chata Spilios Agapitos, označovaná na mape aj ako Refuge A, výška 2100 m. Výstup z Prionie na chatu mi trval 2 a pol hodiny. Pekné miesto. Upozorňujem však na požiadavku chatového personálu pri návšteve chaty a jej okolitých priestorov. Ak si chcete hocikde v priestranstve chaty skonzumovať vlastné jedlo, musíte zaplatiť. Samozrejme, ak na chate prespávate, je to v poriadku. Z môjho pohľadu čistý biznis.
Mytikas v opare
Odkrytý Mytikas
Ubytovanie mám vybavené, odložím si veci na izbe, osprchujem sa v ľadovej vode a rozbijem si okuliare. Posledná menovaná skutočnosť ma nie veľmi poteší, lebo sa bojím, že mi to sťaží výstup. Síce som si rozbil iba jedno sklo na okuliaroch, moje videnie je trocha obmedzené, ale dá sa. To som ale nemehlo.
Na izbe sa ku mne pripletú štyria chalani, s ktorými ďalší deň ráno započnem výstup. Jeden je Grék, druhý Francúz, tretí Poliak a štvrtý Litovčan. Ako posledný sa k nim pridávam ja - Slovák. Čudujem sa, ako je možné, že sa chalani takto stretli a spoločne dohodli výstup. Škoda, že ich vysvetleniu nerozumiem. Ono, v podstate celý výstup na Olymp je taký medzinárodný. Vrchol priťahuje množstvo ľudí z celého sveta a človek má možnosť spoznať ľudí rôznych národností. Je to veľmi pestré a príjemné rozprávať sa s ľuďmi, často z úplne iného kúta sveta. Som rád, že som chalanov spoznal, boli naozaj v pohode.
2. 6. 2008 - vrcholový deň. Ráno vstávame pätnásť minút pred šiestou. Pripravíme sa. Pofotím rannú idylku na chate a ľudí, ktorí sa chystajú na Mytikas. Je krásny deň, postupne postupujeme, cesta je príjemná, pomerne strmá a niekedy sa to dosť šmýka (suťovisko).
Mytikas ráno
Atmosféra pred výstupom
Už sa to na Tatry veľmi nepodobá
Skolio
Sadá hmla
Na vrcholku Skaly, medzi vrcholmi Skolio a Mytikas začína stúpať adrenalín. Mytikas je pomerne blízko, no cesta naň sa zdá byť o čosi náročnejšia a neprístupnejšia. Ľudia sa pripravujú, niektorí i naväzujú. Mám silný dojem, že istá skupinka približne pätnástich persón je odkázaná na jedného vodcu. Jedná sa určite o nejakú cestovnú kanceláriu. Chalani zliezajú pod Mytikas, mne sa ide s mojím pätnásťkilovým batohom horšie. Na týchto miestach si je treba dávať veľký pozor, lebo skalný hrebeň je často veľmi vzdušný a cesta nejasná. Pri troche hmly môže dochádzať k veľkým problémom.
Mytikas zo Skaly
Slovinský nadšenec
Posledné úseky
Vrchol. Niečo okolo pol desiatej doobeda stojím na najvyššom bode Olympu. Radosť, radosť, neskonalá radosť. Stojím tu, nemôžem uveriť. Bohovia mi dovolili vystúpiť na toto čarokrásne miesto. Obtelefonúvam koho sa dá, chytám celkom dobrý signál. Chalanom gratulujem, tu sa však naše cesty rozchádzajú. Chcú zostúpiť inou cestou, ja volím rovnakú zostupovú trasu, lebo začína sadať poriadna hmla a ísť v nej po ceste, ktorú nepoznám môže byť nebezpečné. Dúfam, že chalani zostúpili v pohode. Pár fotiek a cupitám dole. Zostup bude omnoho náročnejší než samotný výstup. Chcem zísť až do Litochora.
Výhľad
Hmla sa blíži
Pri zostupe
Vynáška na chatu?
Časom zhodnocujem svoje rozhodnutie ako správne. Počasie sa od vrcholu už iba kazí. Keď sa ocitnem v Prionii prší. Odpútam sa od svojho pokušenia stopnúť si z Prionie do Litochora auto a vyrážam po vlastných. Z tejto časti trasy som prekvapený, nielen peknými miestami ako stvorenými na fotenie, ale aj nezmyselne upraveným terénom zvažujúcim sa dole a potom zas hore, dole - hore, hore - dole...., čo ma rýchlo unaví a utrpenie si zmierňujem počúvaním hudby z mp3 prehrávača.
Posvätné miesto v jaskyni
V diaľke Litochoro
Do Litochora prichádzam večer. Je to mestečko, kde možno naozaj precítiť tú pravú grécku atmosféru. Úzke uličky, reštaurácie, hrajúce sa dietky, také tie ich typické domčeky a množstvo iného. Som riadne unavený, ale spokojný, že sa mi v jeden deň podarilo zostúpiť až 2600 výškových metrov. Tetka na ulici ma osloví, či nehľadám ubytovanie. Odpovedám kladne. V dome majú vyhradených pár izieb pre turistov. Za 15 eur aj so sprchou mi to padne náramne dobre. Po tom, ako sa osviežim a dám trocha do poriadku, navštívim reštauráciu v blízkosti. Keď do nej vstupujem, mám pocit, že som prišiel nevhod, lebo tu posedáva asi 30 ľudí v čiernom. Žeby kar? Nesmelo sa spýtam vedúceho, či je možné sa tu najesť. Vraj, áno. Tak ostávam. Pristúpi ku mne čašník. Snažím sa mu vysvetliť, že som v Grécku po prvýkrát a nepoznám tak dobre grécku kuchyňu. „Do you know recommend me something to eat," pýtam sa. On však nevie ani slovko po anglicky a ukazuje mi v menu nejaké jedlá a šaláty. Beriem to tak, že mi niečo vybral. Medzitým si ku mne prisadne asi 50 - ročný Grék, s ktorým si taktiež veľmi nerozumiem, ale štrnganie s pivovými pohármi nám ide náramne dobre. Dorozumievame sa rukami a nejakými tými medzinárodnými slovíčkami. Grék si neustále pohadzuje v ruke komboloi - pravoslávna obdoba katolíckeho ruženca. Čakám na jedlo už asi trištvrte hodinu. Čašníka napadne zavolať jednu pani, ktorá ovláda vynikajúco angličtinu. Keď pani vysvetľuje čašníkovi, čo som vlastne po ňom chcel, hlboko sa ospravedlňuje.
Konečne mi prinesú jedlo. Rybu v oleji, do ktorej sa namáča chlieb s obrovskou porciou šalátu a krčahom vody. Neviem presne ako sa toto jedlo volá, ale chutilo vynikajúco. Lúčim sa so všetkými a odoberám sa na izbu. Perfektne zakončený deň.
3. 6. 2008 - Z Litochora sa potrebujem dostať do Solúna. Železničná stanica je niekoľko kilometrov od mesta, tak využívam služby miestneho taxikára. Obdivujem na Grékoch, že dokážu stále rozprávať. Týka sa to aj môjho taxikára, ktorý sa s rečnením zastaví až pri stanici. Väčšinu z toho, čo rozprával, som vôbec neregistroval.
Na peknej železničnej stanici čakám približne trištvrte hodinu na vlak. Odtiaľto sa mi ponúka nádherný výhľad na more. Pokúšam sa k nemu dostať, ale jediný možný prístup k moru je cez neudržiavané pole, čo je dosť problematické. Nakoniec si to rozmyslím.
Solún, železničná stanica. Pokúšam sa v predstihu zistiť, odkiaľ mi pôjde autobus zajtra do Bratislavy. Nikde nič nenachádzam, preto volám do nemenovanej autobusovej spoločnosti, ktorá mi má poskytnúť odvoz. Z druhého konca telefónu mi chlapík oznamuje, že autobus príde k železničnej stanici. Na otázku, kde presne (priestory pred stanicou sú veľké), mi chlapík odpovedať nevie. Ostáva mi dúfať, že autobus jednoducho zbadám.
Mám čas, vynahradzujem si celý deň na prieskum Solúna. Pekné mesto, ale na môj vkus priveľa ľudí. Akési grécke čaro sa z tohto veľkomesta akoby dávno stratilo. Nepopierateľne, mesto je kolískou gréckej histórie a určite každý by mal vedieť, že na tomto mieste sa narodili významní vierozvestci a učenci Konštantín a Metod, ktorým vďačíme za prvý kultúrny a cirkevný jazyk Slovanov - staroslovienčinu. Väčšinu chvíľ trávim posedávaním pri mori, túlaním sa v uličkách a pozorovaním života v druhom najväčšom meste Grécka.. Neodpustím si ani kúpu gréckych cigariet a tradičného gréckeho životabudiča s názvom Ouzo.
Trh v Solúne
Nejaká tá pamätihodnosť
Život je hra
More
Nadchádza neskoré popoludnie a hľadanie si ubytovania. S výrazom boarding house u Grékov veľmi nepochodím a okrem hotela mi nevedia odporučiť nič iné. No hotel neznamená ešte hotel. Skúšam si nájsť ubytovanie v dvoch takzvaných hoteloch, ktoré pripomínajú skôr konzervu ako priestory pre strávenie príjemnej noci. Okrem toho, izba v jednom z nich strašne smrdí, preto si poviem dosť a ubytujem sa v serióznom hoteli, nech to stojí, čo to stojí. Mnou vybraný hotel sa nazýva Hotel Alexandria. Izbička s kúpelňou, televízorom a chladničkou, cena: 45 euro. Je mi to jedno, potrebujem sa zregenerovať. Večer trávim pri knižke a snažím sa predĺžiť únavu, aby sa mi čo najlepšie spalo. Invázia komárov však nedá na seba dlho čakať a celá noc je sprevádzaná búchaním po mojej vlastnej hlave so snahou zabiť komáre. Situácia nakoniec dopadne tak, že kým píšem tieto zápisky, stále sa ešte musím škrabať.
4. 6. - 5. 6. 2008 - Cesta domov. Z hotela odchádzam pred dvanástou, trocha sa poflákam, najem a putujem na stanicu. Autobus prichádza presne o štvrtej popoludní a ja som jediným človekom, ktorý v Solúne nastupuje. Z cesty naspäť do Bratislavy spomeniem jednu nepríjemnú udalosť, kedy sa večer prebudím zo spánku, akonáhle sa celý autobus v rýchlosti trhne a na chvíľu vyjde zo svojho smeru. O pár minút pri prestávke na záchode vidím vodiča ako sa pri umývadle iba oplachuje vodou. A ešte tí psy. Okolo hraníc Macedónska a Srbska sa pohybujú. popri autách a autobusoch a pýtajú jedlo. Nezabudnem na ten pohľad ešte cestou do Grécka. Vodič otvorí dvere od autobusu a ako tak pozerám von, zrazu na mňa čumia tri psie hlavy. Príchod niečo medzi ôsmou a deviatou ráno do Bratislavy.
Záver: Som neskutočne šťastný, že som mohol tento výlet absolvovať. Bola to pre mňa jedinečná skúsenosť, ako sa o seba postarať v cudzom kraji. Samozrejme, neteší ma len samotný úspešný výstup, ale i prítomnosť príjemných ľudí v mojej blízkosti a výnimočnosť a krása gréckej prírody a kultúry vôbec. A mimochodom, konečne som bol pri mori.
Peter Gregor
