Úvod: Nuž, čo povedať na úvod? Som nesmierne rád, že o našom výlete na Ukrajinu môžem teraz písať a nemusím spriadať plány a myslieť na množstvo vecí ohľadom organizácie, ako to bolo posledný mesiac. Na samotnej organizácii sme sa zaiste podieľali všetci, takže organizátor nie je iba jeden. Ako to už u mňa väčšinou býva, vždy na túre, ktorá práve prebieha, mám nejakú tú ideu, kam by sa dalo ísť nabudúce. Inak to nebolo ani na Veľkom Choči, kde som chalanom oznámil svoj nápad. Spočiatku sa všetko zdá byť veľmi ďaleké, ale keď už prichádza na lámanie chleba, vtedy sa ukáže, kto a ako sa chce naozaj angažovať. Mimochodom, teší ma, že som v chalanoch našiel spoločnú krv. Málokedy platí: čo človek sľúbi, to aj dodrží. Tak poďme nato.
1. deň: Prvou našou prioritou samozrejme bude, dostať sa nejakým spôsobom na Ukrajinu. Chodia tam síce aj vlaky, ale trocha mimo našej trasy. Preto sme si zvolíme autobusovú dopravu, konkrétne spoj do Užhorodu. Na ceste do vnútrozemia nám ako jediná možnosť ostane improvizácia, lebo nebolo možné zistiť, ako chodia spoje v menších mestečkách a dedinách. Nejaký ten čas som trávil v kníhkupectvách, kým som nenašiel uspokojujúcu literatúru o turistike na Ukrajine a strávil tam toľko času, koľko bolo treba. Opisovať cestu k Ukrajincom možno nemá až taký význam, keďže predpokladám, že dlhé cesty dopravnými prostriedkami pozná každý z nás. Pár pripomienok však určite bude stáť za to. Vyrážame z Mlynských Nív o 19:30 a cesta by mala trvať okolo 11 hodín. Už na stanici pri autobuse mám pocit, že budeme jedinými Slovákmi v autobuse. Vodič sa pred odjazdom snaží skontrolovať jednej babke tašku s neznámym obsahom, ale ona očividne, naschvál, nechce pochopiť o čo sa jedná, tak ju radšej nechá tak. O jej ďalšom osude nevieme. Za pár hodín zastavujeme vo Zvolene a prekvapujú nás policajti, ktorí vstupujú do autobusu. Berú si jedného pasažiera aj s batožinou. Na nás sa predtým obracajú so slovami: „Nebojte sa, Slovákov nehľadáme."
2. deň: Cesta ubieha plynule, máme asi tri prestávky. Pri hraniciach na colnici však trávime istý čas, robia podrobnú kontrolu pasov, a to tak na slovenskej, ako i na ukrajinskej strane. O chvíľu vstupujeme do Užhorodu. Prvé čo v nás vyvolá dojem inej krajiny sú neuveriteľne zablatené a zničené cesty (netušil som, že návleky budem môcť tak skoro použiť).
Sme tu, to je dobre, ale musíme myslieť na to, čo ďalej. Preto ihneď skúšame zistiť informácie o možnom spojení do mestečka Rachov, kam sa musíme bezpodmienečne dostať. Keď sa pýtam ukrajinskej slečny v okienku kedy ide najbližší spoj, namojveru, nerozumiem jej skoro nič. Čo tu do šľaka robím, pomyslím si. Podídem k chalanom a zahanbene poviem: „Ja nerozumiem, čo hovorí." Naberiem však znova odvahu a spýtam sa jej to ešte raz. Je to trocha lepšie, už rozumiem. Človek sa potrebuje všade aklimatizovať, aj po stránke rečovej.
Spoj nám ušiel pred troma minútami, ďalší ide o tri hodiny. Preto voľný čas využívame na zámenu peňazí. Len tak pre informáciu, v slovenských komerčných bankách v Bratislave nie je možné slovenské koruny zameniť za hrivny (ukrajinská mena), preto si treba peniažky zameniť za doláre alebo eurá a následne v štáte vymeniť za hrivny. Je to tak lepšie, aj keď blízko hraníc s Ukrajinou, či v samotnom Užhorode by nemal byť problém zameniť koruny za hrivny. Mal som šťastie, že minulý týždeň som na burze natrafil na jedného Ukrajinca a ten mi kompletne opísal cestu naprieč jeho rodnou zemou, ako máme ísť a podobne. Bez jeho rady by sme sa trepali až do Mukačeva a tam by sme nastúpili už do plného autobusu smerujúceho do Rachova. Tu sme si mohli pokojne sadnúť a netrápiť sa s batožinou. Nikto však nepredpokladal, že budeme cestovať ešte asi 5 či 6 hodín, únava z cesty sa začala prejavovať, vzhľadom na to, že z Rachova sme museli pokračovať ešte ďalej. Len tak k veci: doprava je tu celkom lacná. Za asi 200 km platíme 27 hrivien. K cenám sa vyjadrovať ešte určite budem.
Na stanici je opäť hrozné blato. Ako prvé, zisťujeme spoje naspäť, aby sme unavení potom nemali problém vrátiť sa späť do Užhorodu. Ide to často, tak sme spokojní. Ostávame v bufete, keďže nejakú tú hodinku opäť budeme čakať na spoj do Luhov, nášmu základnému táboru. Dám si čajík a s chalanmi sa najeme. Mäsko s cestovinami, celkom dobré. Autobus je úplne plný. Vždy však máme to šťastie, že nastupujeme na začiatočnej a vystupujeme na konečnej, inak by som si to s batožinou nevedel predstaviť. Môj batoh má 19 kilo a chalani nesú viac ako 20 kilo. Cestujúci si nás obzerajú. Od Rachova do Luhov častokrát chýba cesta, takže to skáče ostošesť. Vezieme sa ďalšie 2 hodiny a mám toho akurát po krk. Zotmelo sa už dávno, aj keď tu je čas posunutý o hodinu dopredu. Vyťahujem čelovku a zasvietim na malé baby oproti mne. Sú z toho celé bez seba.
V Luhoch vystupujeme a hádajte čo? Blato, strašné blato a veľa smetí. Veru, vyzerá to tu trochu inak ako v rakúskych dedinách, ale o čom by to bolo, keby všetko bolo rovnaké?
S vodičom sa dohadujeme na nocľahu. Doma na povale necháva on a jeho príbuzní (asi príbuzní) prespávať turistov za nejaké tie peniažky. Prvotná domnienka, že nás nocľah stál iba 15 hrivien, ktoré sme dali šoférovi, sa rýchlo pominula. Bolo to iba za cestu.
Naše ubytko v Luhoch
Ponúkajú nás vodkou, ale my sme abstinenti, teda, pivo samozrejme môžeme vždy. Podľa rozprávania vodiča a jedného totálne naliateho Ukrajinca by cesta mala viesť hore dedinou až k značke, takže uvidíme zajtra. Zatiaľ je zima a trocha sneží. Ako sme prišli hore na povalu (útulná s pecou), prišlo mi strašne zle. Netuším z čoho, či z jedla alebo z tej cesty. Rozhodol som sa ísť vyvracať, ale nešlo to. Chalani ma podržali, dali mi živočíšne uhlie a o hodinku mi už bolo celkom fajn. Asi som sa potreboval opäť aklimatizovať.
3. deň: Nastavím si budík na pol siedmu, ale vstávam o siedmej, chalani tiež. Vyzerá, že bude pekne, preto po raňajkách hneď vyrážame. S babuškou sa dohodneme ešte na jednej noci a hor´ sa do hôr. O pár minút narazíme na značku, takže mám opäť pokoj v duši. Príroda je veľmi pekná, typicky karpatská, iba mi prekážajú tie smeti naokolo. O malú chvíľu počujeme zvuk motora. Zastavuje nám voz a vysadá z neho ukrajinský lesník. Za volantom je ešte jeden. Vraj nás pár kilometrov zvezú, ušetria nám cestu a vypíšu povolenie na vstup do parku. Tak teda nastupujeme a nechávame sa zviezť. Je to úžasný zážitok. Cesta hrboľatá, vy sa držíte vzadu a obdivujete krásu okolitej krajiny. Toto by sa vám kdesi v rozvinutej krajine určite nestalo.
ukrajinské húsky
Trocha sme si skrátili výstup
Po asi 10 - tich kilometroch zastavujeme a platíme. Za cestu tri osoby: 30 hrivien, za vstup do národného parku ďalších 30 hriven. Na naše pomery to nie je až také hrozné, aj keď voči poplatkom do prírody som vždy trocha skeptický. Odtiaľto šľapeme po vlastných. Tabule nám oznamujú každých prejdených 100 výškových metrov. Chalani si kontrolujú výšku na svojich superhodinkách. O hodinku - dve zočíme krásny vrchol. Môj predpoklad je nakoniec správny, jedná sa o 2020 metrov vysoký Petros. Je to nádherný vrchol, preto sa uprostred cesty rozhodnem vyjsť aj na neho, ak to čas dovolí.
Peter a v pozadí Petros
Zanedlho sa nám pred očami otvorí vrchol Hoverly. Oblý vrchol nad nami má taktiež svoje čaro a jedno z hlavných, pre ktoré sme sem prišli: je najvyšší na Ukrajine. V novembrovom prekrásnom dni sa jeho krása zdvojnásobila a ja som túžil byť čo najbližšie pri ňom a možno až na samotnom vrchole.
Prichádzame do sedla Sidlovyna (1537m). Na jednej strane stojí Petros, na strane druhej Hoverla. Pred záverečným výstupom obdivujeme drevenú kaplnku stojacu neďaleko, do ktorej sa dá vojsť. Vnútri je prekrásne vyzdobená a ja sa pomodlím za úspešný výstup. Na oplátku si vezmem cukrík, ktorý tam niekto zanechal. Karamelový.
Kaplnka v sedle Sidlovyna
S chalanmi som sa dohodol nad takouto alternatívou: Pôjdem dopredu, vystúpim na Goverlu a skúsim ešte zdolať Petros. Chalani súhlasia, vrchol Hoverly im bude úplne stačiť. Volím rýchle tempo, ale posledné metre ma už trocha vyšťavujú. Snažím sa stúpať obozretne. Na hrebeni je sneh a ľad. Turistke schádzajúcej z vrcholu pomáham rukou, aby sa nešmykla. Fúka poriadne silno, oblečiem si mikinu. Stretám Slovákov z Popradu, vymením si s nimi pár slov a pokračujem.
Som hore. Dosť ľudí sa tam obšmieta. Tak trochu nechápem ako si niekto môže v tom vetre a zime zapáliť cigaretu, ako neďaleko stojaci chlapík (naschvál ho nenazvem turistom) v rifliach. Skúšam sa dovolať domov, ale chýba signál. Je tu pekne, výhľady prekrásne, ale hrozne fúka. Zostupujem radšej dole, kryjem si tvár, oči mám úplne zaslzené. Po pár minútach zostupu zdravím chalanov. Vyzerajú dobre a určite sa tešia na vrchol. Dohadujem sa s nimi ako ďalej. „Pôjdem na Petros a stretneme sa v Luhoch. Zatiaľ si môžete niečo uvariť na mojom variči." Súhlasia. Ako tak schádzam dole, zastaví ma tlupa Ukrajincov hodujúca v tráve. Ponúknu ma alkoholom, chlebom a slaninou. Sú dosť opití a jeden z nich v angličtine rozpráva: „I drink everytime and everywhere." Prehodíme pár slov o politike a pokračujem.
Hoverla
Vrchol
Výhľad
Hrebeň smerujúci na Petros
Ďalší pekný výhľad
Cupi lupi som v sedle. Neskôr sa dozvedám, že som mohol pokračovať i po hrebeni. Vrchol Petrosu však je predsa dosť ďaleko a ešte k tomu mi začína byť znova zle. Už blízko kopca sa rozhodnem vrátiť späť. Rozmýšľam, prečo mi je tak nepríjemne. Možno iba z nedostatku jedla, pomyslím si a v sedle si otvorím konzervu. Predsa mi je lepšie. Zostupujem nižšie a sledujem západ slnka.
Cesta späť je úmorná a zdĺhava, zotmieva sa a čoskoro vyťahujem čelovku. Ešteže viem, kade mám ísť (približne), nebolo by ťažké sa tu stratiť. Prekvapuje ma úplný pokoj a ticho v lese. Niekedy vypnem čelovku, sadnem si a snažím sa aspoň na chvíľu vychutnať tú atmosféru tmy a samoty. Netrvá to dlho, vždy sa mi totiž začne zdať, že medveď striehne hneď za vedľajším stromom.
Po asi dvoch hodinách sa dostávam na obávanú cestu plnú blata. Na tomto mieste nás prevážalo vozidlo, ale po vlastných je to oveľa horšie. Z pokročilej únavy mi už je jedno kam šľapem a som úplne zasvinený od blata. Pri zurčiacej vode si však dávam vždy veľký pozor. K nepríjemným stretom človeka so zvieraťom dochádza často práve tu. Skoro nič nie je počuť a mohol by som nejaké zviera prekvapiť, ale všade je pokoj. Na obzore zbadám vstup do národného parku. Som veľmi blízko. Dva kilometre a som v dedine. Strašne ma bolia nohy. Dávam bacha na psov, tí tu behajú a brešú ako šialení.
Po dvanástich hodinách si konečne môžem strhnúť zablatené návleky a vyzuť vibramy. To je radosť!! Chalanom oznamujem svoj neúspešný pokus o dobytie Petrosa, ale veľmi rád ich vidím. Vymeníme si pár dojmov a chutnám gulášik, ktorí pripravili. Obrovská vďaka im. Netrvá dlho kým zaľahnem a spím ako zabitý. Je mi úplne jedno, že mi celú noc treba čúrať.
4. - 5.deň: Na ďalší deň sa cítim perfektne. Akoby som ani nebol na celodennej túre. Uvedomujem si však, že pred sebou máme veľmi dlhú cestu domov. Autobus už na nás trúbi, keď sa akurát dorovnávame s babuškou. Má trocha zmätky v sumarizovaní cien poskytnutých služieb. Najprv si vypýta 20 hrivien za noc. To znamená, že na troch je to šesťdesiat hrivien. Zaplatím, poďakujem a nastúpim do autobusu. Vzápätí vidím ako sa s ňou chalani ešte dohadujú. Potom mi vysvetlia, že potrebovala zaplatiť za dve noci. „Aha, takže ste jej doplatili ďalších 60 hrivien?" pýtam sa. „Nie, vypýtala si iba 30 hrivien." Čiže, dve noci za tri osoby nás stáli 90 hrivien. Zaujímavé. Už pri nástupe je autobus skoro plný. Pri ďalších zástavkach ani nehovorím. Sedíme traja vedľa seba s batožinou na nohách. Na Maťa sa tlačí nejaká pani s taškou, ktorej obsah nevieme identifikovať, hoci je cítiť prenikavý smrad. Neustále sa do tašky pozerá a niečo kontroluje. Po pol hodine začnú z tašky vychádzať zvuky a usudzujeme, že v nej preváža sliepku. Nastáva výbuch smiechu a nechápavé pohľady blízko stojacich. Počas cesty autobus prejde i kontrolou v uniformách. Nás sa vojak pýta či sme turisti. Odpovedáme: „Áno".
Rachov, kupujem fľaškové pivo do zbierky, chalani do seba ládujú papanicu z bufetu. Autobus ide, aj keď inak ako je napísané. Naozaj netuším ako to majú vodiči a dopravný podnik (ak tu nejaký existuje) zorganizované. Skoro nič tu nechodí podľa predpísaných časov. Asi ani preto sa žiadne informácie o doprave nedali nájsť na internete. Keď nás zbadá vodič aj s našou batožinou, reaguje nepríjemne. Po chvíľke nám však už s ňou pomáha. Cestou do Užhorodu si vedľa nás prisadnú dve baby, také typicky bratislavské pipky, ktoré si z telefónu neustále púšťajú tie isté skladby. Snažím sa s nimi komunikovať, ale nerozumejú mi ani mäkké f.
Konečne Užhorod, prichádzame podvečer a rozhodneme sa ísť trocha obehať mesto a navštíviť nejakú tú reštauráciu. Navrhujem nájsť ľudovú reštauráciu, nech to má atmosféru. Podarí sa, ale ťažko sa s obsluhou dorozumievame na výbere jedál. Nakoniec sa akosi dohodneme a aj nám veru chutí. Dostávame niečo na spôsob boršču a dusený rezeň (asi bravčový) s pyré (pojmu zemiaky nerozumeli). K tomu samozrejme pivko. Všetci traja zaplatíme v prepočte na naše koruny asi 500sk. Slušné.
Užhorod - všimli ste si druhého psa v smetiaku?
V meste si ešte ten večer kupujem dve krabičky cigariet. Ja síce vyfajčím tak tri cigarety za rok, ale za tú cenu! 1.35 hrivny krabička. Asi 6 - 7 korún slovenských. To je aj dôvod, prečo je taká prísna kontrola na hranici. Ukrajincom môže byť jedno, že pašujete heroín, oni idú po cigaretách. Na osobu je pri prejazde totiž povolený iba jeden kartón, a to iba raz za mesiac. Šofér pašoval kartónov šesť, tak sme mu my, cestujúci, dobrovoľne nasilu vzali každý po jednom.
Zisťujeme, že autobus z Užhorodu ide nie o 20:50 ako bolo písané na internete, ale až o 21:50. Prisahám, že pri okienku som sa na čas odchodu pýtal aspoň 4 krát, ale vždy som rozumel 20:50. Medzitým sa zdržiavame na vlakovej stanici. Prisadne si k nám babka v pokročilom veku s vnučkou a rozpráva nám o dôležitosti posolstva Ježiša Krista v našom živote. Bezpochyby nezmazateľná pravda sa v jej ústach mení na citeľný náboženský fanatizmus. Keby ste videli ako sa na nej jej vlastná vnučka smiala, asi by ste pukli od úžasu.
Záver našej finálnej cesty až na spomínané vypomáhanie vodičovi a dlhý pobyt na colnici sa nesie vo veľmi ospalom a nudnom duchu. Bol som unavený ako fras, no v autobuse bolo nemožné sa súvisle vyspať. Nervozita a nechuť ma sprevádzali až do Bratislavy. Vnútri však ešte aj teraz cítim akési zvláštne zadosťučinenie z vydarenej a bezpečnej cesty.
Ďakujem chalanom.
Peter Gregor
