X+
Môj plán, dobyť Poľanu, súčasne aj s cestou stopom za jeden deň, vyšiel. Na začiatku to tak ale nevyzeralo. V Blave som stopoval asi hodinu a pol, v Nitre dve a pol hodiny. Pôvodná trasa mala viesť cez Detvu, miestny mi však poradili vyraziť z Hriňovej, vraj by to malo byť kratšie a menej náročné. Vzhľadom k časovému sklzu (asi o štvrtej poobede som začal túru) to bola pre mňa prijateľnejšia možnosť. Nakoniec sa táto možnosť stala veľmi užitočnou (ak idete cez Hriňovú, uvidíte prekrásne vodopády!). Musím poďakovať ľuďom spod Poľany. Veľmi mi pomohli a poradili akou cestou je to najkratšie. Sú to úžasní ľudia, ktorých hory naučili prijímať to, čo je naozaj vzácne. Čas sa tu, akoby, zastavil. Je paradoxné, aké rozdiely môže človek badať v navzájom si blízkych častiach, v podstate, malého Slovenska.
K chate som dorazil tak podvečer. Tam som sa pýtal, či v okolí neexistuje nejaký turistický prístrešok alebo niečo podobné (so sto korunami v peňaženke, nemôžte žiadať na chate o nocľah). Žiaľ neexistovalo, tak som sa teda rozhodol, že noc strávim na vrchu. Vedomie toho, že na Poľane sa okrema medveďa nachádza i rys, vlk, či diviak, nadobúdalo na sile pri postupne začínajúcom sa večere. Čo mi ostávalo iné, než na ceste hore vydávať rôzne zvuky - nezvuky, aby som odplašil, čo sa dá.
Akurát, keď začalo zapadať slnko, som dorazil na vrch. Celkom fajn miesto, bez rozsiahleho výhľadu, ale s dobrým miestom pre stan (len tak pre informáciu, stanovať sa tu, samozrejme, nesmie). Zvečerilo sa, a ja, unavený, som spočinul v spacáku s pivkom v ruke. Noc bola jasná a pomerne pokojná, sem tam v diaľke zahučali nejaké diviaky a medvede. Spočiatku som sa bál, ale neskôr si človek na tie zvuky zvykne. Čo ma však, naozaj vystrašilo, bol jeden podarený český turista, ktorého prezradilo odplašujúce tlieskanie. Vraj si to zle vyrátal a potreboval sa dostať rýchlo na chatu. Mal šťastie, že bola jasná noc. Chvíľu sme pokecali, dokonca si ráno dohodli aj rande s tým, že sa mrkneme na vodopády, no nejak mi to časovo nevyšlo. Niečo som aj pospal, ale často ma vyrušil môj mechúr (to to pivo), nechcelo sa mi však zo stanu, tak som sa iba vystrčil a hodil to rovno pred neho.
Ráno bolo chladné, takisto ako noc. Za užitočné mi padlo rozhodnutie, zísť až dole do Detvy, síce dlhá cesta, ale dobré východisko pre stop. Videl som dve srnky a veveričku. Neviem či sa mi to len zdalo, no tá veverička bola celá čierna. V živote som také niečo nevidel.
Z Detvy to bol najrýchlejší stop v mojom živote. Asi za tri minútky mi zastavil jeden príjemný chlapík. Za Zvolenom to však ide vždy ťažko. Každé tretie auto ide smerom do Blavy, no „blaváci" ani za svet nezastavia. Nakoniec ma vzala jedna mamička s dvoma deťmi. Čudujem sa, že sa nebála. Vyhodila ma pri Novej Bani a potom som mal namierené už iba do Nitry. Odtiaľ moja cesta viedla busom, stopovania ten deň už bolo dosť. Tam mi to taktiež veľmi nevychádzalo, (nebolo dosť peňazí na bus), ale nakoniec sa, predsa, podarilo. Šoférovi som nenahlásil batožinu a hral som sa, že mám zľavnenku na cestovné. Takže za 50.
Okolo večera som spočinul v Blave. Spokojný, aj keď na plánovanú rodinnú oslavu o tretej mi to nevyšlo, som sa z dobrým pocitom užitočne stráveného víkendu ocitol v teple domova.
P.S: Cestou na Poľanu do Nitry mi zastavili Poliaci. Chceli ma presvedčiť, že Poľské pivo je najlepšie. Blázni!!!
Peter Gregor
