X+
Hneď na úvod musím podotknúť, že som veľmi rád, pretože som našiel človeka, ktorý mal taký istý cieľ ako ja. Ešte k tomu človek, ktorého spoločnosť bola veľmi príjemná. Pevne dúfam, že nás čaká veľa príjemných chvíľ strávených v prírode.
Malé Karpaty som chcel už zdolať dávnejšie. Ja ako Bratislavčan majúci rád prírodu, som si nemohol dovoliť nepoznať okolité lesy do podrobna. Preto táto motivácia, preto tento cieľ.
Prvý deň trasy mal viesť od bratislavskej Koliby až po Pezinskú babu. Cesta dlhá viac ako 30 kilometrov (na úvod akurát). Náš plán však bol: prejsť naviac Čmelok a Skalnatú a potom sa zložiť na Čermáku (lúka, kde sa dá stanovať). Cieľ prvého dňa sme do bodky splnili, iba počas cesty sa vyskytli nejaké nepríjemnosti (stratil som spacák, ktorý som ani po úpenlivom hľadaní nenašiel. Budúci majiteľ bude mať určite z neho radosť). Keď sme si urobili pauzu na obed, tak po tom čo sme si ho pripravili na variči, sa nám polovica z neho vysypala. A hneď na začiatku trasy sme stratili značku, čím sme si zase predĺžili túru). Cestu bezmála dlhú asi 40 km nám však obzvláštňoval alternatívny študent výtvarného umenia Vlado. Jeho slovám o novovzniknutom umeleckom smere Fujart, sme sa veľmi pobavili. Podľa jeho charakteristiky, je to umenie, ktoré je až také hnusné, až je pekné. Zaujímavé, však? Myslím, že je zbytočné vysvetlovať. Vedia iba zainteresovaní ;-).
Priznám sa, druhého dňa som sa trochu bál, po včerajšej celkom príjemnej trase nás čakal veľmi členitý povrch, plus to, že sme sa rozhodli z Hubalovej odbočiť modrou ešte na Vysokú (aby sme súčasne pokorili aj tri najvyššie vrchy). Po 40 - tich kilometroch v nohách to ide veľmi ťažko. Počas cesty som mal niekoľkokrát pocit, že to zabalím. Snažil som sa ho nevnímať, ale aj to išlo veľmi ťažko, najmä vtedy keď sme sa opäť stratili zo značky: tentoraz na Vápennú a išli priamo cez les hore. Chvalabohu, že tam bol vtedy, samozrejme, prítomný Maňo. Naozaj ma podržal a ubezpečoval, že na vrch v pohode vyjdeme, ešte skôr ako sme plánovali. Čo sa naozaj aj splnilo (pozitívom tohto zablúdenia bol aj fakt, že sa nám podarilo vzhliadnuť stádo srniek). To som už vedel, že to najhoršie máme za sebou, ale aj tak mi na zostupe nebolo všetko jedno, bol som veľmi unavený a chcel som to čo najskôr ukončiť. Psychická vôla a fyzická sila sú však dve prekvapujúce dámy a ich zásluhou sme sa dostali až na Mon Repos. Bývala horáreň, kde sme rozložili stan a pod prístreškom pripravili jedlo. Opäť musím pochváliť Maňa, ktorý sa starostlivo staral o udržiavanie ohňa a o jedlo. Česť jeho charakteru. V noci poriadne spŕchlo, ale ďalší deň bol opäť teplý.
Tretí deň mal byť ten najľahší, aj keď sme pod tridsať kilometrov neklesli. Kondične sme mali byť po dvoch dňoch dosť dobre pripravení. Dalo sa, no Záruby trocha prekvapili. Nie taký strmák ako Vysoká, ale dostať sa na vrchol bolo otázkou hodín. Zastávka na Ostrom kameni potešila. Maňa však začalo pichať v kolene, tak sme museli mierne spomaliť. Našťastie nie nadlho, lebo Maňo zistil, že čím rýchlejšie chodí, tým ho to koleno menej bolí. Preto sme ku koncu dosť uháňali. Plyn vo variči sa nám podarilo na poslednú chvíľu minúť. Začalo byť aj ostré sparno a ja som bol nútený si vyzuť svoje trekové boty a odkráčať to v sandáloch. Vážení, podarilo sa, asi trištvrte hodinu pred odchodom posledného autobusu sme sa dotrepali do Dobrej vody. Predtým nás ešte stihol poriadny dážď, čo malo za následok premoknutie môjho batohu a totálne znefunkčnenie mobilného telefónu. Nevadí, po celej malokarpatskej trase mi to už bolo úplne fuk.
Peter Gregor
