Existuje jeden jemenský vtip, v ktorom sa Adam a archanjel Gabriel vracajú navštíviť Zem. Keď dvojica prelieta nad rôznymi krajinami sveta, ujme sa Gabriel role sprievodcu. „Toto je Francúzsko a tu zase Taliansko,“ popisuje anjel. „Tam leží Grécko a tu je Jordán.“ Adam však vyzerá po celú dobu zmätene, až nakoniec prizná: „Gabriel, vieš čo, ja to tu vôbec nespoznávam.“ Nakoniec obaja zaletia do južnej Arábie, a tu sa Adamova tvár rozjasní. „Ach, tamto je Jemen,“ vykríkne a na Gabrielov spýtavý pohľad dodá: „Tu sa nič nezmenilo.“
BEZ MCDONALDU
A je to tak, milí čitatelia. Ak hľadáte na svete krajinu, kde sa globalizmus ešte prakticky nevyskytuje, kde nenájdete predajne Mcdonaldu a ani nejaké väčšie supermarkety, kde väčšina ľudí chodí v tradičnom oblečení, je to práve Jemen. Mňa samotného nečakalo, že ma táto časť sveta až tak zaujme, odvážne som si myslel, že som už navštívil najväčšie „divočiny“ sveta, vrátane Afganistanu, Iraku, či Somálska, ale Jemen ma dostal, a to doslova. Nikdy som si nebol viac istý, že ja a cestovanie, rovná sa totálne neturistické oblasti, a pritom, Jemen, by mohol byť cestovateľským rajom. Nie je.
Prečo je tomu tak? V súčasnosti sa neustále skloňuje konflikt na Ukrajine a pre bežne inteligentného človeka, je až podozrivé, prečo sa hovorí iba o tom. Jemen v súčasnosti prežíva humanitárnu krízu, a to práve vďaka konfliktu medzi severnou časťou krajiny a tou južnou, kde si mocnosti opäť urobili miestečko na vyrovnávanie účtov. Sever – vplyv Iránu, juh – vplyv Saudskej Arábie, Spojených Arabských Emirátoch a, samozrejme, USA nesmie chýbať. Kto pritom najviac trpí? Len miestni a ekonomika krajiny, ktorá je v podstate úplne zamrznutá.
NA INEJ PLANÉTE
Ale pekne po poriadku. Jemen som kdesi na okraji vnímal, ako krajinu, ktorá môže byť zaujímavá, ale až z posledného rozprávania a fotografií odvážnych cestovateľov ako je Lenka Hrabalová a Martin Navrátil, som sa rozhodol, že do krajiny zavítam, aj v čase vojenského konfliktu, lebo ktovie, či nebude horšie. Spoločnosť mi opäť robí môj kamarát Martin Ďurikovič, ktorý je večný „hundroš“, ale jemu by ste hádam odpustili všetko, lebo je to inak, jednoducho, správny chlap.
Spojíme sa s miestnou agentúrou, ktorá dokáže zabezpečiť bezpečný pobyt cudzinca v krajine aj počas týchto krušných chvíľ a s „gučou“ papierov a povolení už za krátky čas, vyrážame smer južná Arábia. Prilietame do Ománu a zatiaľ, čo táto krajina vyzerá, že vie kam speje a je rozvinutá viac ako naša rodná zem, pri prekročení hraníc s Jemenom, sa dostávame do iného sveta, doslova na inú planétu.
Mladí chalani opásaní dýkami (neraz sa pýtate, či už sú dospelí), cez rameno prehodený kalašnikov, tradičné „sukne“ a šľapky. Takíto gangstri vám kontrolujú doklady. Zuby pokazené od žutia katu (miestna droga), ale vždy so záujmom pozorujúci západné odlišnosti.
Naši sprievodcovia nemohli urobiť lepšie. Po vybavení formalít nás ihneď berú do miestnej reštaurácie, kde veľmi rýchlo pochopíme, že nasledujúcich 5 dní v Jemene, budeme okrem návštev zaujímavých miest, doslova žrať. Jemenská kuchyňa je fantastická. Najčastejšie sa podáva kuracina, teľacina, ale aj ťava, či kozie mäso. Neviem, čo do tých jedál pridávajú a čo sme to mnohokrát jedli, no nechápali sme ako je možné, že jedlo môže byť ešte také chutné. Raňajky, obed, večera – každé miesto – nebíčko v papuľke.
BLÍZKO BRÁNY DO RAJA
Po 600 kilometroch zo Salalahu v Ománe (kde sme prileteli) do Tarimu (prvého mesta v Jemene), nás ihneď prekvapí architektúra mesta. Mešity sú krásne zdobené a vyzerajú tak trochu ako z rozprávky. Staré mesto je doslova všade a prechádzate sa tu, akoby stovky rokov dozadu. Tarim je známym miestom islamskej vzdelanosti – nájdete tú knižnicu zo starými spismi a 354 svätostánkov, presne toľko, koľko je dní v islamskom kalendári. Keď ste teda moslim, môžete každý deň v roku navštíviť jednu mešitu. Prečo je ale tomu tak? V dávnych dobách cestovali ľudia z Tarimu do Egyptu za zárobkom – a keď boli úspešní a zbohatli, vrátili sa do rodného mesta a ako vďaku Alahovi za to, že sa im darilo, nechali postaviť mešitu. Nachádzajú sa tu aj tri veľké cintoríny a legenda hovorí, že v jednom z nich sa ukrýva vstup do raja. Ak máte dostatok času, môžete tento vstup skúsiť nájsť. Možno budete mať šťastie. Takisto sa o meste hovorí, že nikde inde nenájdete toľko Mohamedových potomkov ako práve tu.
DÁŽDNIK ALEBO ZBRAŇ?
Neďaleko Tarimu je mesto Sejún, kde nájdete prekrásny palác – takzvaný Kathiri Palace, ktorý bol pôvodne pevnosťou a po mnohých rekonštrukciách sa stal oficiálnou rezidenciou Sultána. V súčasnosti je v jednej časti paláca archeologické múzeum a v druhej knižnica. V Sejúne dostaneme hotel aj s bazénom. Prestavte si ten najluxusnejší hotel, v akom ste kedy boli alebo aj neboli. Prichádzate so zbraňou? Nie je problém. Odložíte si ju na recepcii ako dáždnik. Vďaka vojne je náš pohyb obmedzený na údolie Hadramatu. Je to však územie väčšie ako Slovensko. Zbraň tu môže nosiť hocikto, nikomu to tu neprekáža. Ak chcete, môžete si ju kúpiť aj vy – len tak na ulici. Akurát, nemôžete si ju zobrať domov. Letecké spoločnosti veľmi nefandia prevozu zbraní.
Ďalšia vec, čo nás, mierne povedané, šokuje, je skutočnosť, že Jemen je fantasticky chudobnou krajinou. V reštaurácii na terase dojeme a keď už sme späť v aute, sledujeme ako partia Somálcov po nás dojedá. Alebo ako malé dievča, zleje tri dopité kávy dokopy do jednej a vypije to, čo ostalo. Ak by som nebol v Somálsku, poviem, že väčšiu chudobu a zúfalstvo zo súčasnej ekonomickej situácie, som nikde na svete nezažil. Priemerný plat je tu cca 60 – 100 dolárov, pričom dávka najkvalitnejšieho katu na celý deň je cca 30 dolárov. Miestna droga, ktorú tu žuje doslova každý. Pred vojnou to bolo 80% mužov, 40 % žien a 15 % detí. Cez vojnu, možno aj viac. Konzumácia tejto drogy vyzerá v praxi tak, že človek si zoberie kusy listov a stopiek do ruky, vloží si ich do úst a žuje, kým sa v líci nevytvorí poriadna guľatá guča. Žujete, žujete, pričom sa z rastliny uvoľňujú látky, ktoré majú účinnosť podobnú amfetamínom. Podľa nášho vodiča, ktorý žul kat každý deň, dostávate pocity, akoby ste boli kráľom. Cítite, že dokážete všetko a že na každý problém nájdete riešenie. Hovorí sa takisto, že muži majú po užití katu silnejšiu erekciu. Existuje však protinázor od žien, že tomu tak celkom nie je.
MANHATTAN ARÁBIE
Počuli ste už o starovekých mrakodrapoch? Po druhej svetovej vojne sa u nás v Európe začali masívne stavať sídliska. Avšak, už v Jemene okolo roku 1500 – 1600 nášho letopočtu začali stavať sídliska podobné tým dnešným. Domy natlačené na seba, niektoré vysoké až 8 poschodí. Jedno z takýchto miest, môžete navštíviť v meste Šibám, ktoré je od roku 1982 pod záštitou UNESCO. Žije tu dnes zhruba 7000 obyvateľov a je to pre oči cudzinca naozaj impozantné miesto. Úzke uličky ako v Taliansku, akurát sa nachádzate v úplne inej časti sveta. Len tak sa prechádzate ulicami, sledujete život, ako si dobytok ustlal na schodisku alebo ako miestni sedia v tieni, rozprávajú sa a sťažujú sa na „Západný svet.“ Chcete si odniesť suvenír? Okrem tohto miesta, ho asi nikde inde nenájdete. Môžete si kúpiť pohľadnicu, kazetu, či CD s orientálnou jemenskou hudbou. V jednom z obchodíkov nájdete malého chlapca vyrezávať suveníry z dreva. Otvoria vždy len vtedy, keď príde turista, a to je tu tak raz, dvakrát, trikrát za tri mesiace. Môj parťák Maťo je doslova posadnutý magnetkami. Túži ich zopár priniesť na Slovensko a porozdávať rodine a priateľom. Všade sa pýta, v obchodoch, u sprievodcov, u obchodníkov s hodinkami, stále nič. Pýta sa každý deň a celý náš pobyt. Ja už od prvého dňa viem, že ich nezoženie, no nechcem ho sklamať. Myslíte, že nejakú tu magnetku našiel?
Večer trávime na blízkom kopci nad Šibámom a rozjímame pri západe slnka. Abdul, ako vždy, žuje kat.
V turistickom svete je človek zvyknutý, že v určitej krajine nájde zopár miest, kde ľudia chodia a väčšinou tie miesta stoja naozaj za to, až na ten nával turistov. Jemen mi príde ako krajina, kde poklady nájdete na každom rohu. Ak si odmyslíte autá a mobily, človek akoby sa tu vrátil niekoľko sto rokov dozadu. Fascinuje ma, keď ľuďom rozprávam o tejto krajine, že vlastne o nej nič nevedia, dokonca častokrát si myslia, že Jemen leží v Afrike.
PEPSI NA POLI
A pokračujeme ďalej. Najkrajšie miesto nás ešte len čaká. Nachádza sa v údolí Wádí Doan a je to skalné mestečko obklopené malými políčkami, kde už od rána počujete ruch pracujúcich ľudí. Pozeráte sa na celú tú scenériu zhora a aspoň na chvíľu máte pocit, že všetko je dokonalé. Ďalší deň zídeme z rezortu, kde sme ubytovaní s miestnou smotánkou a pozrieme si miesto zblízka. Asi trinásťročný chlapec nám vysvetľuje, že jeho prácou je zaháňať vtáky, aby nezobali z polí. Pýtame sa ako, ako to robí. Naznačuje, že ich zaháňa zbraňou. Keď sa ho pýtame, kde zbraň má, na to už nevie odpovedať. O chvíľu stretáme pána, ktorý jediný býva v skalnom mestečku a má kľúč od brány. Nášho sprievodcu totiž napadne, že by sme sa mohli ísť pozrieť dovnútra, Pán si vypýta 100 dolárov a ihneď pochopíme, že toto miesto asi v minulosti nebolo až tak neturistické. Akonáhle vidí, že odchádzame, znižuje cenu na polovicu. Hovorím svojmu sprievodcovi, že nech mu preloží, čo si o tom všetkom myslím. Nie sme chodiace peňaženky, ale návšteva. Nepohne to s ním a každý si ide potom svojou cestou.
Ako sa tak vraciame z tohto miesta všimneme si muža obklopeného viacerými ženami. Sú to ľudia, ktorí pracujú na poli. Ženy sú všetky kompletne zahalené, vidno iba oči, muž má sukňu a modré tričko s nápisom Pepsi. Dáme sa do reči a jedna zo žien, podľa očí vidíme, že už je veľmi stará, je ochotná sa aj vyfotiť. Z jej očí ide múdrosť a mier.
ŠŤASTNÁ ARÁBIA
Počas presunov zastavujeme na mnohých pekných miestach. Navštevujeme hrobky, údolia, významné paláce, ktoré momentálne zívajú prázdnotou, trhoviská. Pozorujeme život miestnych obyvateľov, s niektorými sa zhovárame, vzniknú aj veľmi pekné zábery a ja mám pocit, že som doma. Na mieste, kde sa ľudia stále usmievajú, stretávajú sa a kde je rodina veľmi dôležitým aspektom spoločnosti. Čo je však najpodstatnejšie, ľudia tu na seba majú čas. Robia tak zhruba 4 – 6 hodín denne a potom keď je už vonku veľké teplo, po výdatnom obede, relaxujú. Samozrejme, často, pri hŕstke katu v rukách. Celkovo tu však život plynie pomaly a ja si v týchto častiach sveta vždy úžasne oddýchnem a pripomenie mi to, aké je dôležité sa nenáhliť a nájsť si čas na to, akoby básnik povedal: privoňať si k ruži. Nie nadarmo sa tejto časti sveta hovorilo aj šťastná Arábia – Arabia Félix. Kvôli väčším zrážkam, lepšej pôde a zelenšiemu prostrediu ako v okolitých oblastiach.
KRÁTKA ÚVAHA
Aká je ale budúcnosť Jemenu? Nikto zatiaľ nevie. V čase, kedy sme ho navštívili (máj tohto roku) existovalo medzi dvoma znepriatelenými oblasťami prímerie. Vojenské kontroly neboli až také časté, za to veľmi precízne a nadobudli sme pocit, že bez príslušných papierov, povolení a bez sprievodcov by sme sa nepohli ani o milimeter. Vojaci boli často veľmi mladí. Dal by som ruku do ohňa za to, že niektorí mali iba 15-16 rokov. Keď vodičovi chýbal kat, kúpil ho, jednoducho, na vojenskom stanovišti. Znalosť angličtiny je tu veľmi chabá, všetko sme prekladali cez sprievodcu, hoci ovládame pár desiatok arabských slovíčok a vieme sa pozdraviť, poďakovať a zaželať pevné zdravie. Spomínam si na mladého chalana v meste Sejún, ktorého znalosť angličtiny bola vynikajúca a bol veľmi prekvapený, že vidí turistov a bol neskutočne vďačný, že sa s nami mohol aspoň na 5 minút porozprávať. Niekedy, keď sme boli v obchodíku alebo u holiča a ja som skončil skôr, len tak som si sadol na schody a pozoroval ruch mesta. Hoci som bol oblečený v tradičnom oblečení, ako miestni, aj tak som budil pozornosť. Na Jemenčanoch sa mi však páčilo, že neboli otravní, vždy slušne pozdravili a nechali ma tak. Nemal som pocit, že by som niekomu vadil. Vtipné mi prišlo, akonáhle sme vošli do miestnosti (napríklad reštaurácie), okamžite stíchla vrava a všetci nás so záujmom pozorovali. Pamiatky som zatiaľ nikde na svete v arabskom svete krajšie nevidel, výnimka môže byť akurát Irak, či Egypt. Egypt je ale extrémne turistický a to sa veľmi negatívne prejavuje na správaní miestnych voči cudzincom, v Iraku je výhodou slobodný pohyb turistu. Prajem si do Jemenu zavítať znova a pevne dúfam, že čoskoro bude táto krajina dostupnejšia aj pre viacerých. Momentálne je to jedna z najväčších cestovateľských výziev súčasnosti.
Praktické informácie:
Víza a prílet: Víza vám zabezpečí miestna agentúra, ktorá sa zaručí za vašu bezpečnosť. Je nemožné sa momentálne po krajine pohybovať individuálne. Najrýchlejšie a najlacnejšie spojenie je let Viedeň – Omán (Salalah), cez Abú Dabi. Zo Salalahu je to zhruba 300 kilometrov na hranicu s Jemenom.
Bezpečnosť: Dobrá, ale nie uspokojivá. V nedávnej minulosti dochádzalo k častým únosom turistov, ktoré sa nie vždy skončili dobre. Spoločnosť je kmeňová a dochádza ku konfliktom medzi vládou a jednotlivými kmeňmi v súvislosti s vlastníctvom pôdy. V niektorých oblastiach je nutný ozbrojený sprievod.
Ubytovanie: V každom väčšom meste nájdete dobrý hotel, ktorý spĺňa európske štandardy. V hoteli je väčšinou aj reštaurácia a na recepcii si môžete odložiť vlastnú alebo požičanú zbraň.
Jedlo a pitie: Jemenská kuchyňa sa vyvíjala po dlhé stáročia. Každá obchodná karavána priniesla do Jemenu svoje špeciality a miestni obyvatelia niektoré z nich prebrali. Iné recepty sa dedia po stáročia a vychádzajú čisto z jemenských regiónov.
Základom kuchyne sú čerstvé suroviny a koreniny. Stretnete sa s cícerom, kuskusom, petržlenom, mätou, koriandrom, jahňacím mäsom, chlebom, kukuričnými plackami a pikantnými omáčkami.
Každé jedlo sprevádza káva. Káva moka má svoj pôvod v Jemene a odtiaľ sa rýchlo rozšírila do celého sveta. Zo šupiek kávových zŕn sa vyrába pikantná káva qishr. Alkohol je v krajine zakázaný. Náhradou môže byť jahodové nealkoholické pivo.
Text a foto: Peter Gregor, Martin Ďurikovič
