Úvod: Výstup po neznačkovaných trasách na vrchol v zimných podmienkach, ktoré sa vo vyšších polohách udržujú aj na jar, ešte k tomu na kopec málo výrazný, zarastený ihličnatým lesom, so snehom do pol pása a ani najmenším náznakom po ľudských stopách môže byť veľkým problémom. Mohli sme sa o tom presvedčiť koncom marca na rozhraní území Slovenského raja a Nízkych Tatier. Spočiatku vyzeralo všetko veľmi jednoducho, no pravda je taká, že častokrát nestačí, povedať si: „Tam je vrch, ideme." Treba do detailu premyslieť podrobnosti, niekedy ale ani to nemusí pomôcť.
Pomerne dlhú cestu vlakom z Bratislavy do Popradu sa snažíme skrátiť spánkom, čo nie vždy vychádza. Môžeme hovoriť skôr o prerušovanom spánku, ktorý je častokrát horší než spánok žiadny. Pôvodná prestupová pauza medzi Popradom a obcou Vernár (asi hodinu a pol) sa nám o hodinu skracuje, pretože dochádza k zmene času (prestavenie zimného času na letný o hodinu dopredu). Takto čakáme na autobus do Vernára iba necelú polhodinku, kam sa nám podarí v pohode doraziť.
Kostolík vo Vernári
Krátko po siedmej sme pripravení započať túru. Kým slnko nevyjde nad kopce je poriadna zima, preto sa treba rýchlo pohybovať. Prejdeme popri kameňolome a pri lyžiarskych vlekoch pokračujeme po ich vertikále priamo hore. O dvesto metrov vyššie sa už môžeme kochať peknými výhľadmi. Onedlho nás taktiež príjemne prekvapia na pohľad blízke štíty Vysokých Tatier. Samozrejme, všetko fotíme.
Vysoké Tatry v oblakoch
Výstup vedie raz lesom a raz zasneženými lúčnatými svahmi. Okolo deviatej začína byť slnko čoraz ostrejšie, rozhodnem sa teda natrieť opaľovacím krémom. Prichádzame k akejsi búde, odkiaľ pekne vidno zalesnený hrebeň Prednej hole. Vďaka vysokým stromom nevieme presne určiť, kde sa vrcholový bod nachádza. Podľa mapy pokračujeme hrebeňom, ktorý je čoraz viac neprehľadnejší. Značenie vidíme na miestach, o ktorých sme si mysleli, že sú už dlho mimo nášho pochodu. Nie je tomu tak. Určujeme si približný smer - severozápad a dúfame, že na vrcholový bod natrafíme. Niekedy sa nám zazdá, že ideme po akejsi ceste, tá sa však zakaždým stráca v hustom poraste. Začíname mať menšie konflikty so snehom. Je čoraz viac nestabilnejší. Ja mám síce snežnice, no Maťo nie. Častokrát, keď sa na neho pozriem, vidím iba jeho hornú polovicu tela, dolná je ponorená v snehu. Azda som mu vyšliapavaním stôp snežnicami aspoň trocha pomohol. Výškomer síce ukazuje približne rovnakú výšku, v akej by mal vrchol kulminovať, no stále ho nenachádzame. Zápasenie s konármi a neschodným terénom nás po dlhej dobe prestane baviť a tak našou ďalšou prioritou je nájsť značku a bezpečne zostúpiť. To sa nám aj po istom vynaložení fyzických i psychických síl podarí vykonať, druhý pokus o zdolanie vrchu by už asi nemal význam.
V búde
Matthew´s facial expression
Sneh je vytrvalý
Hrebeň Prednej hole
Trhlina
Keďže v blízkosti nie je nijaké rázcestie s iným značením a smerom (až pri Smrečinskom sedle), vydávame sa späť po tej istej trase. Sneh časom zmäkol a snežnice používam aj tam, kde som počas výstupu išiel ešte bez nich. Pri búde si dáme prestávku, lebo kráčame sústavne už niekoľko hodín. Táto prestávka padne náramne dobre, je úžasné vychutnať si tento prekrásny deň strávený vo vysokohorskom prostredí, hoci sme nie celkom splnili naše pôvodné plány.
Zimná výzbroj
Niekedy ma mrzí, že ľudia okolo mňa musia trpieť moje zvláštne nápady. Tentokrát to neminulo ani Maťa. Keď už sme boli veľmi blízko pri Vernári, zbadal som o kúsok vyššie úžasné miesto, akoby sedlo a v sedle kríž. Zrazu som tam zatúžil byť a tak Maťovi neostávalo nič iné, než sa ku mne pridať a urobiť ešte posledný záverečný výstup. Pevne dúfam, že ho to nemrzelo a toto miesto sa aj jemu zapáčilo. Veď napokon, môžete sa presvedčiť sami.
Vernár. Čas je prívetivý, máme vyše pol hodinu k odchodu autobusu späť do Popradu. Od čašníka v miestnej krčme sa dozvedáme o nedosiahnuteľnosti nášho cieľa. Hovorí nám, že v lete sa chodník na Prednú hoľu dá ešte ako tak rozoznať, ale v zimných podmienkach je výstup doslova nemožný, práve kvôli neprehľadnému terénu. Trochu nás týmto spôsobom povzbudí a máme aspoň pocit, že nie sme úplní amatéri. Nevadí, túra bola aj tak príjemná, počasie nádherné a nič nám nezabráni k ďalšiemu pokusu o dobytie Prednej hole niekedy v budúcnosti. Ale až keď sa roztopí sneh :-)
Peter Gregor
