Moje ďalšie dvojdňové dobrodružstvo začalo na autobusovej zastávke neďaleko Slovnaftu. Tu pracuje môj kamoš Robo vo firme zameriavajúcej sa na zásobovanie cukrární, pekární a podobne. Pravidelne, každý týždeň robí aj vodiča a jazdí smerom na Záhorie alebo až na sever do Žiliny, kde v rôznych mestách, mestečkách a obciach rozváža suroviny. Povedal som si: „Prečo by sme to nemohli obidvaja využiť?" Ja ako turista, ktorého by zaviezol niekam na inkriminované miesto, odkiaľ by som pokračoval vo svojich vychádzkach do prírody a zároveň ako výpomoc pri vykladaní tovaru či jednoducho zhováraní sa počas dlhej cesty. Dobré pre obe strany.
Tak sme teda vyrazili. Teplo už síce nebolo také intenzívne ako v minulých dňoch, ale v aute pieklo celkom dobre. Robova pracovná cesta zahŕňala i Bánovce nad Bebravou, Trenčín a Považskú Bystricu. Mne stačilo dostať sa do Ilavy a odtiaľ do Zliechova až smerom na Strážov.
Po niekoľkých nepríjemnostiach s vykládkami som sa nechal vysadiť v Ilave. Autobus išiel niečo okolo pol tretej dopoludnia, tak sme zbehli ešte na kofolku. (Robo platil, pozn. autora).
V Zliechove myslia na všetko, aj na skutočnosť, že prípadný turista by si chcel v obchodíku zakúpiť plechovku piva na cestu, čo som samozrejme využil. Zliechov sa nachádza vo výške asi 600 metrov a na Strážov s 1213 metrami s pomerne krátkou vzdialenosťou medzi týmito dvoma bodmi by to mohlo byť celkom strmé, napadlo ma. Nič to, flákať som sa sem určite neprišiel, aj keď ten stupák mi dal zabrať. Neviem, či to bolo tými teplami alebo dlhšou absenciou aktívneho pohybu, no šľapalo sa mi dosť ťažko. Priznávam, normálne som nevládal.
Za nejaký čas sa situácia stala doslova nepríjemnou. Nebol som už od vrcholu ďaleko, keď značenie začalo byť nie veľmi dostačujúce a informácia na tabuli ma trocha zmiatla. Na rázcestí pod Strážovom je smerovník na Lúku pod Strážovom s rovnakou nadmorskou výškou v oboch smeroch. So značkou sa dostanete iba k cestičke s vyvaleným stromom, ktorá sa v lese postupne stráca. Narazíte síce potom na druhú cestu, ale tá vás zavedie opäť na rázcestie. Dvakrát som ho musel obchádzať, aby som zistil, že mám ísť v skutočnosti hore, kde nebola žiadna šípka (značka pokračuje o kus vyššie). Ďalšie zaujímavé zistenie bolo, keď som sa dozvedel, že Lúka pod Strážovom nemá 1030 metrov, ako bolo uvedené na tabuli, ale 1130 metrov. Upozorňujem na túto nezrovnalosť, určite sa vám to zíde vedieť.
Asi tri minútky od vrcholu ma pozdravili milí turisti. Hľadali jaskyne, ktoré sa mali nachádzať niekde v okolí. Tiež som sa chcel na ne pozrieť, neskorší dážď ma však od hľadania odradil. Vrchol ošľahaný vetrom poskytoval nádherné výhľady. Ani neviem, čo som videl, no bolo pekné to vidieť ; ). Taktiež na lúke o pár metrov nižšie sa dalo na čo pozerať. O tom, že odtiaľto som mal možnosť vidieť Kľak, nebolo pochýb. Vrchol s charakteristickou črtou zakriveného kopca. Po zapísaní do knihy návštev a vypití piva som sa rozhodol zostať na noc na lúke, naozaj čarovnom mieste. Dážď mi v skladaní stanu veľmi nepomáhal, ale nakoniec sa podarilo. O strom nižšie sa mi začala variť večera. Pre istotu, nechcel som, aby mi zapáchal stan a privábil nejakú zver. Užitočný zvyk.
Strážov a Kľak
Pozerám na kopce a vidím človeka, turistu s batohom a so stanom. „Tak dnes, predsa nebudem sám", hovorím si. Vilo z Trenčína sa vybral na dvojdňovú túru so zámerom zdolať tri kopce, vrátane Kľaku. Milý chalan a skaut, s ktorým sme hodili dobrú reč. Keby som si nepremočil tenisky, tak ďalší deň vyrazím s ním. Ale pretože som blbec a vzal som si ich na miesto trekových bôt, nemohol som. Čo už, poučenie nabudúce.
Noc prebehla pokojne, len som sa akosi dobre nevyspal. Ráno Vilo pokračoval na Malú Fatru a ja dol´ sa domov.
Skoro celú cestu do Zliechova aj do Ilavy som prespal. Pozornosť sa mi zvýšila iba raz, keď do autobusu nastúpilo naozaj pekné dievča.
Peter Gregor
