Úvod: Návšteva Súľovských vrchov patrila k náhradnému programu namiesto plánovaného výstupu na Bystrú v Západných Tatrách. Kvôli premenlivému počasiu som nechcel priveľmi riskovať a tak sme si vybrali o čosi bezpečnejšiu lokalitu. Ktovie, či sa nám spomínaný výstup na Bystrú podarí v mesiaci marec alebo apríl ešte zrealizovať. Avšak, náš výletík do Súľovských vrchov mal miestami stále zimný nádych a ja osobne si ho veľmi pochvaľujem, pretože sme absolvovali kvalitnú a prekrásnu trasu. Môžeme teda začať.
Zraz je o 5:30 na Hlavnej bratislavskej stanici. 5:47 odchádza vlak aj s nami, smer Považská Bystrica. Ďalej pokračuje až do Košíc. Pre istotu sme si zarezervovali miestenky (veď sú sviatky), no nakoniec ich ani nebolo treba, vlak bol pomerne prázdny.
Okolo ôsmej hodiny rannej strašíme v Považskej Bystrici. Po doplnení zásob v miestnom obchode prejdeme časťou mesta, kým sa neocitneme v lese. Žlté značenie nás vedie zablatenou cestou až pod hrebeň Veľkého Manína - najvyššiemu bodu v Súľovských vrchoch. Pod vrchol prichádzame úplne zasvinení od blata. V týchto miestach sa už nachádza hodnotná snehová pokrývka. Na malom výbežku napájajúcemu sa na hrebeň sú prekrásne pohľady na Považskú Bystricu a okolité kopce. Odtiaľto smeruje pekne vychodená, ale nie značkovaná cesta až na samý vrchol Veľkého Manína (891m) s na seba naskladanými kameňmi a uvítacou tabuľkou. Po približne hodinke a pol vrchol bez problémov nájdeme. Výhľad obmedzujú stromy, to však na príťažlivosti tohoto kopca neuberá. Nezdržíme sa dlho. Náš ďalší plán vyzerá byť vcelku jednoduchý, no nie je tomu tak. Potrebujeme zísť na žlto značkovaný chodník a tak sa napojiť na rázcestie pod Veľkým Manínom. Mapa prezrádza, že sklon zostupu bude nepríjemne strmý, o čom sa neskôr presviedčame na vlastnej koži. Padanie, šmýkanie, zachytávanie, zosúvanie a rôzne iné gymnastické kúsky musíme znášať v tomto nepokojnom teréne. Radosť nás preto neopúšťa a pri každom páde sa príjemne zasmejeme. A verte, že tých pádov nebolo málo.
Okolie Považskej Bystrice
Veľký Manín
Posledné kroky
Na samom vŕšku
Hrebeň Veľkého Manína
Zostup
Podarí sa nám zísť na bezpečný chodník so žltým označením. Asi za 10 minút prídeme k rázcestiu pod Veľkým Manínom . K Záskaliu nechceme ísť priamo po zelenej značke, ale napojiť sa na náučný chodník a z neho pri skalách neďaleko na ďalší. Chodník, o ktorom sme si mysleli, že je náučný ale neexistuje. Pomýlili sme si totiž značenie náučného chodníka s vyznačením hranice chráneného územia Manínskej tiesňavy. Nevadí, narazíme aspoň na kótu severne od Veľkého Manína s peknými výhľadmi na Malý Manín.
Malý Manín
Tadiaľto asi nepôjdeme
Vraciame sa na rázcestie pod Veľkým Manínom. Pri studienke si dáme obedovú prestávku a pokračujeme až po značke k Záskaliu. Zhodli sme sa na tom, že dnes bolo tých neznačených ciest priveľa.
Kostolecká tiesňava v dohľade
Zo Záskalia po červenej vedie prenádherná cesta k takzvanej Manínskej tiesňave - sústave skalných stien vysokých až 400 metrov. Pofotíme veľa pekných záberov a kocháme sa týmto zázrakom prírody. Rodinky, zoberte sem svoje deti a poukazujte im tieto miesta, budú nadšené.
Manínska tiesňava
Kráľovstvo skál
Po asfaltovej ceste prichádzame do obce Považská Teplá. Autobus ide ako na zavolanie a berie nás do Považskej Bystrice. Na vlak do Bratislavy budeme čakať asi polhodinku. Medzitým sa rozhodneme občerstviť kofolkou v staničnom výčape. Sme svedkami skolabovania jedného z hostí a následného privolanie záchranky. S Maťom polemizujeme o tom, či sa tento chlapík iba nerozhodol trucovať a padol na zem, lebo nemal na zaplatenie toho, čo si objednal. To ako to dopadlo potom, nám už nie je známe. Museli sme na vlak.
Vo vlaku vedieme konverzáciu s milou slečnou, taktiež horalkou, ktorej bola pri čakaní na nástupišti udelená pokuta za to, že pri prechádzaní zo stanice na nástupište nevyužila podchod, aj napriek tomu, že žiadny vlak nešiel a prechod bol úplne bezpečný. Celkom som sa nad týmto incidentom rozhorčil a hrubo neschvaľujem konanie miestneho policajta. Ak je červená a nie je na ceste žiadne auto, nebudem predsa stáť na prechode pol hodinu. Prejdem. Logické, nie?
Peter Gregor
