Celú cestu zorganizovala šikovná novinárka, cestovateľka, sprievodkyňa a orientalistka Lenka Hrabalová, s ktorou máme spoločnú záľubu v Blízkom Východe. Do Sýrie som sa chcel vrátiť. Keď som začínal cestovať, čo bolo dobrých 15 rokov dozadu, jednou z prvých krajín, ktorú som navštívil, bola práve Sýria. Nepredpokladal som, že ubehne až toľko času, kým sem zavítam znova. Žiť v tejto oblasti, totiž v poslednej dobe znamená, byť viac ako len odvážny.
Jedni z mála
Určite ste zachytili správy o štátnom prevrate v tejto krajine, ktorý nastal na začiatku decembra minulého roku. Väčšinu územia v Sýrii prevzala pod kontrolu takzvaná Nová Sýrska Armáda na čele s Ahmadom Šarom (známejší pod menom Muhamed Al-Džawlání), ktorý volá po slobode v Sýrii. Jeho minulosť a začiatky v Al-Káide už od počiatku vo mne vzbudzovali skeptické emócie. Každopádne, nadšenie zo zvrhnutia diktátora Baššára Asada rozvírili v krajine novú vlnu nadšenia a následne sa do novodobytých oblastí presídlila polovica novinárskeho sveta, aby zdokumentovala krutosti, ktoré sa stali pod Asadovými rukami. My s Lenkou sme však mali iný záujem. A to, navštíviť Rožavu, ktorá je pod kontrolou SDF (Syrian Democratic Forces) – strany, ktorá je prevažne kurdská a pre ktorú sa zvrhnutím Asada nič nemení, skôr v nich nová situácia (v čase našej návštevy) vzbudzuje obavu, či Nová Sýrska Armáda bude skutočne taká slobodná a nechá Kurdov dýchať čerstvý sýrsky vzduch. Do tejto oblasti smerovalo minimum novinárov, no my sme boli jednými z nich.
Môj záujem o autentické oblasti bez turizmu teda nabral úplne iný rozmer. Ako novinári máte totiž možnosť spoznať krajinu z úplne iného uhla ako bežní turisti. Skrz rozhovory s väzňami, utečencami, beduínmi, či politickými predstaviteľmi máte možnosť vkročiť viac do hĺbky a problematiky jednotlivých krajín, či oblastí.
Turecká agresia
Hneď po pozemnom prechode z Iraku do Sýrie si nás vyzdvihuje náš „fixér.“ V novinárskom svete slovo fixér znamená človek, ktorý je s vami prakticky po celý čas pobytu, zaručuje vám bezpečnosť, vybavuje povolenia a komunikuje s kompetentnými osobami, cez ktoré sa chcete dostať tam, kam by ste sa normálne nedostali – napríklad do tábora pre spolupracovníkov a rodiny príslušníkov bojovníkov ISIS, teda radikálnej skupiny, ktorá ovládala časť Sýrie a Iraku od roku 2014 do roku 2017.
Ale pekne po poriadku. Naše kroky smerujú najprv do mesta Al-Kámišlí, kde máme možnosť urobiť zábery opustených vojenských stanovíšť Asadových vojsk. Hoci Kurdi ovládajú väčšinu Rožavy, niektoré strategické body mal pod kontrolou samotný Asad. Je zvláštne prechádzať sa po miestach, kde ešte pred necelým mesiacom bola iná armáda a teraz zívajú prázdnotou. Mesto Al-Kámišlí sa nachádza priamo pri tureckých hraniciach a ako iste viete, Turci nemajú Kurdov príliš v láske a po páde diktátora sa útoky na ich územie ešte zvýšili. Sám tomu veľmi nerozumiem, lebo počas mojich početných návštev Blízkeho Východu som miernejšie a priateľskejšie etnikum asi nestretol.
Navštevujeme kresťanov žijúcich na tomto území už od počiatkov. V Sýrii bol totiž ešte nedávno (pred občianskou vojnou), počet žijúcich kresťanov až 10% z celkového obyvateľstva. Tento počet sa vďaka posledným konfliktom určite znížil. Prevažuje to Sýrska ortodoxná cirkev, ale navštívili sme aj kostol pod správou Arménov. Všade nás vrúcne privítali a trochu sme načerpali z duchovna, ktoré je pre tieto cirkvi príznačné. Prišli sme akurát deň pred Vianocami. Pravoslávni ich totiž oslavujú trochu neskôr ako katolíci.
V bývalom hlavnom meste ISIS
Cieľ Lenkinho projektu bol od začiatku jasný. Urobiť rozhovor s nejakým radikálom, presvedčeným „džihádistom“ z Islamského štátu. Chvíľu to vyzeralo, že sa to aj podarí, ale vďaka nedostatku času (strávili sme tu plných 5 dní) a prebiehajúcim konfliktom s Turkami, sa povolenie na rozhovor nepodarilo vybaviť. Zamestnali sme sa teda inými vecami.
Ďalší deň nášho pobytu spočívame v meste Rakka, ktoré bolo formálnym hlavným mestom ISIS a počas vojny bolo zničené tak na 80%. Fascinuje nás ako mesto znova dokázalo vyrásť a ruín po vojne už neostalo veľa. Na veľkom kruhovom objazde, kde nájdete aj typický turistický nápis „I LOVE RAKKA“, nás prišla skontrolovať mladá vojačka z SDF. Drobné dievča s prekrásnym úsmevom, ktoré by som sa za iných okolností neobával pozvať na rande, bola naozaj v plnej zbroji. Na hrudi nepriestrelná vesta so zásobníkmi, okolo ramien kalašnikov a na chrbte dýka. Takto má vyzerať adeptka na najbližšiu súťaž Miss Sýria? prebehlo mi hlavou.
Lenka sa jej arabsky pýta: „Koľko máš dievča rokov?“ Odpovedá: „19.“ Opäť Lenka: „Veď to čo máš oblečené na sebe musí vážiť dvakrát viac ako ty.“ Dievčina sa rozosmiala.
Keď už to vyzeralo, že sa nám podarí s ňou urobiť aj fotku, prišiel jej prísny nadriadený, skontroloval nám dokumenty a odviedol ju späť k stanovišťu. Tú noc som nevedel z toľkej krásy zaspať.
Lenka začala fotiť okolie samotného centra a mňa zavolali dvaja domáci na cigaretku. Sadol som si vedľa nich a ukázal im na pohľadniciach našu krásnu Bratislavu. Bohvie, či sa im tam podarí niekedy dostať. Skôr asi nie.
Ďalší deň smerujeme do utečeneckého tábora. Pýtame si povolenie od miestnych, či môžeme. Vstupujeme do tábora a Lenka robí rozhovory s ľuďmi, ktorí v tábore žijú. Málokto sa chce nechať vyfotografovať. Keď nás obklopí húf detí, Lenka sa ich pýta: „Deti, doneste mi vašu najobľúbenejšiu hračku.“ Oni odpovedajú: „My žiadne hračky nemáme.“ Jediné s čím sa hrajú, je roztrhnutá lopta vyplnená kadečím a zašitá, ako by ste si zašili ranu na tele. Ešte toho večera Lenku nahlas napadne: „Kúpme im Peťo zajtra nejaké lopty.“ A tak sa aj stane. Ďalší deň im nesieme dve kvalitné lopty. Keby ste videli tú radosť.
Prežiť ďalší deň
V okolí Rakky sa nachádza niekoľko desiatok utečeneckých táborov. Ľudia sem utiekli pred bojmi a častokrát sa už nemajú kam vrátiť. Ich obydlia boli zničené. Niekedy im pomáhajú zahraničné organizácie, ale častokrát i ľudia, ktorí žijú v okolí a sú solventnejší. Prinesú im deky, jedlo, vodu, či oblečenie.
Pre tých obyčajných ľudí sa situácia nástupom novej armády veľmi nemení. Či je to Asad, ISIS alebo Nová Sýrska Armáda. Ľudia idú tam, kde sa bojuje najmenej. O politiku sa teda nestarajú, ide im o to, aby prežili ďalší deň. Zatiaľ čo otcovia a mladí chlapci sú počas dňa mimo tábora a pracujú, ženy, deti a starí ľudia ostávajú tu a čakajú. Čakajú na neistú budúcnosť.
U zberačov odpadkov
Cestou z Rakky sa zastavujeme pri ďalšom tábore, kde deti zbierajú odpadky. Lenka sa rozhodne zdokumentovať aj tento výjav. Keď pri nich zastavíme, obkolesí nás tak 30 – 50 zvedavých detí a vidím, že náš fixér z toho nie je nadšený. Dozvedáme sa, že deti zbierajú plastové fľaše a odvážajú ich do recyklačných centier, kde za ne dostávajú pár drobných. Veľa odpadkov, ktoré sa nevyužijú, pália a uvoľnia tak priestor pre nové. Každý deň sem totiž chodia kamióny s odpadom a nechávajú ich tu, za mestom. Prekvapivo, deti nie sú ani drzé, ani agresívne, ani nežobrú. Obdivujú iba Lenkinu fotografickú techniku a všetky sa usmievajú. Niektoré sa musia predviesť, tak kopnú do nejakého mladšieho decka. To si väčšinou z toho nič nerobí a presunie sa iba o pár metrov ďalej. Nakoniec pri nás zastaví malý autobus a pozývajú nás do vnútra tábora na čaj. Samozrejme, že pozvanie prijímame. Dozvedáme sa, že šofér viezol starších ľudí z tábora na vyšetrenie do nemocnice. Kvôli nám sa zdržal. Takáto je pohostinnosť Sýrčanov, ktorí častokrát skoro nič nemajú.
Učiteľ, ktorý predáva zeleninu
Ďalšou métou je urobiť rozhovor s beduínmi, teda kočovnými obyvateľmi, ktorí so stádom putujú z jedného miesta na druhé. Nedarí sa nám to, všetci muži sú preč a ženy samé nechcú s nami hovoriť. Väčšinou povedia: „Prepáčte, ale nemôžem vás prijať, naši muži tu nie sú a ja bez ich zvolenia nemôžem rozhodnúť.“ Teda skúšame ďalej až narazíme na stan, kde sa vyučuje.“ Krivkajúci chlapík s dlhou bradou, ktorý vyzerá starší ako je, nás uvíta dnu. Rozhovorí sa: „Vyučujem tieto deti vo svojom voľnom čase. Sú to detí beduínov, ktorí nemajú peniaze na výučbu. Normálne predávam zeleninu, ale som jediný univerzitne vzdelaný človek v okolí a keď môžem, idem ich učiť.“ Skutočne oceňujeme jeho snahu. Deti na nás pozerajú ako na mimozemšťanov. Sú tak prekvapené z našej návštevy, že ani jedno nevydá počas nášho rozhovoru hlásku.
S čajom na koľajniciach
Ďalšiu noc trávime v meste Hasaka. Je to formálne miesto a základňa SDF. Keďže Turci zaútočili na priehradu Tishrin Dam neďaleko mesta Kobani, odchádza toho dňa, keď tam prídeme, vojenský konvoj na obranu samotnej priehrady. Zatiaľ sa Kurdom útoky Turkov podarilo vždy odraziť. Bude to tak aj v blízkej budúcnosti? Hlasy volajúce po pomoci od zahraničia a zabráneniu agresie tureckej strany, ostávajú nevypočuté. Náš fixér opúšťa neskoro poobede mesto a odchádza za rodinou. Po ubytovaní v hoteli sa prechádzame po meste s Lenkou sami. Tesne predtým ako lúče slnka úplne stratia svoju silu, prichádzame na opustenú vlakovú stanicu. To vám poviem, má to atmosféru jak hrom. Vlaky tadiaľto už dlho nejazdia a my nachádzame ďalšie opustené stanovište Asadovej armády, ktoré si spravili priamo v priestoroch stanice. Prechádzame sa popri koľajach, fotíme, rozprávame sa a narazíme na mladý párik, ktorý si spravil priamo na koľajniciach rande. Pijú z termosky teplý čaj a pomáhajú nám zorientovať sa. Je čas vrátiť sa na hotel.
Na návšteve u jedného z bohov
Jeden deň, kedy sa nám nepodarilo vybaviť spomínaný rozhovor s radikálom, vyzeral byť nevyužitý. Bol tu však náhradný plán – navštíviť jedno historické miesto z čias pohanov – Tell Mozan blízko mesta Amuda, pamiatka starovekého mesta Urkeš známeho z mýtov a legiend. Urkeš bol založený v štvrtom tisícročí pred našim letopočtom pravdepodobne Churritmi – starovekým etnikom, žijúcim predovšetkým v Malej Ázii, v severnej Sýrii a v severnej a východnej Mezopotámii. Bohom Urkeša bol Kumarbi, ktorý bol označovaný ako otec bohov. Bol spájaný s blahobytom a žil v podsvetí. Toto mesto bolo bohaté vďaka zásobám medi v okolí. V súčasnosti pôsobí dojmom opustenej archeologickej lokality, hoci sme našli správcu tohto miesta i zopár informácii v angličtine.
Real Madrid alebo Barcelona?
Počuli ste už o tábore Al-Hol nachádzajúci sa neďaleko mesta Hasaka? Je to tábor pre rodiny a spolupracovníkov ISIS. Nachádza sa tu momentálne 39.000 ľudí, z ktorých je väčšia časť Iračanov a Sýrčanov. Čísla sa pomaly znižujú, pretože zo strany Iraku dochádza k repatriáciám – teda návratu Iračanov do Iraku. Bol som veľmi zvedavý na túto návštevu. Nikdy som na podobnom mieste nebol, ani ho nevyhľadával. Mal som také tušenie, že ľudia v tábore nebudú veľmi milí, budú zradikalizovaní, poprípade depresívni, lebo sa nemôžu odtiaľto pohnúť. Realita ma prekvapila. Akonáhle sme do tábora vstúpili, dostali sme asi 30 minútový výklad ohľadom tábora od akejsi pracovníčky. Veľmi som tomu nerozumel, pretože Lenka s paňou hovorila arabsky. Lenka však bola vždy zlatá a potom ako sme skončili, mi veľkú časť z výkladu preložila. Dostali sme dvoch vojakoch, ktorí nasledovali naše kroky. Mali sme povolené chodiť len po hlavnej časti tábora, kde boli obchody s jedlom, oblečením, či drogériou. Lenka sa okamžite pustila do rozhovorov. Ľudia na nás reagovali prevažne pozitívne, usmievali sa a veľa z nich sa chcelo fotiť. Ja som sa tu „zbavil“ všetkých pohľadníc s Bratislavou, ktoré nosím ako darček, lebo akonáhle som dal jednu nejakému dieťaťu, už chceli aj ostatné a za pár sekúnd som nemal žiadne. Keď sa niektoré deti pýtali dospelých, čo za miesto je na pohľadnici, niektorí odpovedali: Turecko. Vyskúšali sme skvelú polievku i falafel v tábore. Náš fixér vyzeral tak, že by si nedal ani jedno ani druhé. Bál sa slabých hygienických podmienok. Chlapec, ktorý mal na starosti výdajňu s polievkou sa chválil, že je najlepší brankár v tábore. Pýtal sa na futbal: „Real Madrid alebo Barcelona?“ „Samozrejme, že Barcelona“, odpovedám. V tejto časti sveta nemôžete odpovedať inak.
Opäť nás obklopil hlúčik ľudí. Nejaká žena začala kričať, že za všetko môže Amerika. Pridali sa k nej aj ostatní a zrazu bol človek obklopený davom. Človek na takom mieste musí ostať sebaistý a stále sa usmievať a pozorne počúvať. Hoci sme mali pri sebe dvoch vojakov, stať sa môže hocičo. Každopádne, nemal som z tábora zlý pocit. Zdá sa, že každý dostal to čo mal a nikto nebol nejako deprimovaný, či zanedbaný. V hlave mi však vírili otázky. Dokedy tu títo ľudia budú? Čo vyrastie z mladých chlapcov v tomto tábore? Nebudú to opäť radikáli? Vráti sa Islamský štát? Mnohí tomu veria a otvorene vám povedia: „Čakáme, kým sa zase vrátia a bude nám opäť dobre.“ Paradoxne, Islamský štát preferujúc sunitských Arabov sa zo začiatku „panovania“ o svojich ľudí vzorne staral.
U hovorcu YPG
Návšteva tábora bola nesmierne zaujímavá, ale ešte jednu návštevu vám musím spomenúť. A to návštevu u hovorcu silnej kurdskej strany YPG, ktorá patrí pod SDF. Namiesto rozhovoru s „džihádistom“, sa nám podarilo vybaviť rozhovor s charizmatickým chlapíkom, ktorý prišiel do kancelárie s asistentom zapisujúcim si útržky rozhovoru, ktorý prebehol s Lenkou. Chlapík pôsobil sebaisto, mohol mať okolo 40 rokov a vyjadroval sa jasne a čisto ako sa na hovorcu patrí. Moja úloha bola iba počúvať a možno sa na záver niečo spýtať. To mi Lenka vždy dopriala a som jej za to vďačný. Keď mu došli cigarety, ponúkol som mu vlastné. Celý rozhovor zakončil vetami: „Sme Kurdi. Čo narobíme. Tak ako v minulosti, aj teraz, musíme bojovať.“ Po tomto mi na tele naskočili zimomriavky a odchádzal som z krajiny s dobrým pocitom. Pocitom, ktorí mi ukázal, akí silní títo ľudia v skutočnosti sú a aj napriek veľmi komplikovaným podmienkam, v ktorých žijú, si zachovali svoju úctu a tú prejavia aj vám.
Užitočné info:
ROŽAVA (známa aj ako Západný Kurdistan): autonómny región na severovýchode. Skladá sa z troch nesusediacich kantónov Afrin, Jazira a Koban. Rožava nie je sýrskou vládou oficiálne uznaná ako autonómne územie. Kurdi všeobecne považujú Rojavu za jednu zo štyroch častí Kurdistanu, ktorý tiež zahŕňa časti juhovýchodného Turecka (Severný Kurdistan), severného Iraku (Južný Kurdistan) a západného Iránu (Východný Kurdistan).
Vznik: 2014
Počet obyvateľov: cca 2 milióny
Úradné jazyky: Kurdčina, Arabčina, Sýrčina, Turečtina
Hlavné mesto: Al-Kámišlí
Najväčšie mesto: Rakka
SDF: (Sýrske demokratické sily): je aliancia kurdských, arabských, asýrskych, arménskych a turkménskych milícií založená počas Sýrskej občianskej vojny na čele s kurdskými milíciami - Ľudové obranné jednotky (YPG) a Ženskými obrannými jednotkami (YPJ). Doplnené sú obrannými jednotkami HPX a kresťanskými jednotkami. V roku 2017 mali 20-30 tisíc príslušníkov. Od júla 2013 plní faktickú funkciu ministerstva vnútra úrad Asaiš (v preklade "Bezpečnosť"). Riadi políciu, proti-teroristické jednotky, spravodajstvo aj výcvik jednotiek. Celková sila Asaišu je asi 15 000 príslušníkov (10 000 v Džazíre, 3000 v Afríne a 2000 v Kobaní/Eufrate). V krajine tak funguje dvojakosť vnútornej bezpečnosti, zaisťovanej Asaišom aj miestnymi milíciami.
ISIS – bola sunnitská militantná teroristická organizácia svojho času ovládajúca územie v Iraku a Sýrii o veľkosti bývalého Československa. Vznikla v roku 2006 odtrhnutím od Al-Káidy. Na jej strane bojovalo mnoho ľudí z Európy, Ruska, Číny, ale i USA. Organizácia bola známa páchaním brutálnych teroristických útokov a vojnových zločinov, vrátane masových popráv zajatých vojakov a civilistov. Na dobytých územiach sa organizácia dopúšťala všeobecného porušovania ľudských práv a brutálne utláčala všetky náboženské skupiny, ktoré nevyznávali jej striktnú verziu islamu, pričom rozsiahle násilnosti spáchala hlavne voči šiitom, jezídom, kresťanom, ale aj opozične sa stavajúcim sunitom. Snažila sa vytvoriť štruktúru štátu s funkčnými zložkami, razila dokonca i vlastné mince. Už v roku 2016 zahájila iracká armáda a kurdské milície za medzinárodnej leteckej a logistickej podpory ofenzívu na mesto Mosul – hlavné mesto ISIS v Iraku. Dňa 23. marca 2019 stratil Islamský štát svoje posledné významné mesto, ktorým bol Baghúz v Sýrii.
Text: Peter Gregor, Foto: Peter Gregor a Lenka Hrabalová
