Jednu z mojich najkrajších túr vôbec som absolvoval v prostredí zimnej Veľkej Fatry, opäť aj so svojimi kumpánmi. Pridal sa k nám i nádejný medik, veľký milovník prírody a fotograf Martin Karlík alias Maňo.
Vyrážame už v nedeľu o 1:40 z Bratislavy busom do Banskej Bystrice a ďalej do Starých hôr. V Starých horách stojíme medzi siedmou a pol ôsmou ráno. Po menších kozmetických úpravách sme všetci pripravení vyraziť na nádhernú, ale svojou dĺžkou rozsiahlu turistickú akciu. Po nejakom čase je jasné, že dnes sa snehu určite nevyhneme a čím vyššie stúpame, tým viacej ho aj cítime pod nohami. V Bratislave síce vládne v tomto období jarné počasie, no v týchto oblastiach má zima stále rozhodujúce slovo.
Blízko Majerovej skaly sa nám otvárajú prekrásne výhľady na zasnežené hrebene Veľkej Fatry s Krížnou v dohľade. V diaľke pozorujeme taktiež jeden neznámy objekt, no po dlhšom zvážení usudzujeme, že medveď to predsa nebude, pravdepodobne obyčajný krík.
Smerom na Majerovu skalu
Z Majerovej skaly musíme kúsok zísť dole, aby sme sa dostali na hrebeň. Použijeme pri tom aj protisklzáky, pretože v teréne je množstvo snehu a skaly sú ním naviate. Značný sklon by v prípade pádu mohol znamenať pár nepríjemných modrín.
Na hrebeni
Nájdite Kriváň
Na tomto úseku sa rozhodneme trochu pridať lebo času nie je veľa a zatiaľ to dosť flákame. Obídeme lanovku vychádzajúcu z Tureckej a zakrátko dosiahneme vrchol Krížnej, na ktorom sa nachádza telekomunikačná veža. Peťo nám oznamuje, že stratil jednu zo svojich protisklzových gúm. Očividne ho to nejako veľmi netrápi, no jeho slovnú reakciu si dobre pamätám: „Takú blbosť si už nikdy nekúpim!" Predbežne kontrolujem, či mám svoje protisklzáky dobre upevnené, chodí sa s nimi omnoho lepšie.
Krížna
Niektorý z kopcov, ktorý prechádzame bude určite Frčkov, no v pomerne silnom vetre sa mi nechce vyťahovať mapu a presne analyzovať, kde práve je. Sústredím sa skôr na jedinečnú scenériu pri dokonalej viditeľnosti a užívam si týchto chvíľ. Na určitých úsekoch zastavujem a snažím sa dobiehajúcemu Maňovi naznačiť, aby trocha menej fotil lebo máme pred sebou ešte dlhú cestu a turistika v zime je zvyčajne i z časového hľadiska podstatne rozdielna ako v lete a nikdy sa presne nedá odhadnúť, koľko môže túra trvať. Chalani sú zatiaľ vpredu.
Ostredok je blízko
Na vrchu Ostredka sa samozrejme všetci počkáme. Urobíme niekoľko dôkazových materiálov za pomoci fotoaparáta, aby nikto nepochyboval o tom, že sme si nevymýšľali a celú túto nádheru spoločne absolvovali. O kúsok nižšie, kde menej fúka sa napapáme, vymeníme dojmy a klusom schádzame z vrcholu. Hrebeň opúšťame pri smerovníku na Ploskú.
A sme hore
Zaslúžený výhľad
Ešte stále sme na hrebeni
Smerovník tu oznamuje, že Chyžky sme minuli a preto rozmýšľame, či sa vrátiť alebo zísť na tomto mieste priamo do Vyšnej Revúcej. Na mape vyčítame smer, ktorým sa potrebujeme vydať a približný uhol pochodu. O chvíľu, na neďalekej búde však zočíme žlté značenie a vieme, že už máme malé šance zablúdiť. Sneh je málo stabilný, vyťahujem snežnice. Ide sa mi v nich omnoho lepšie, no mrzí ma, že chalani sa bez nich musia viac trápiť. Snažím sa ísť popredu a urobiť aké - také stopy, nech sa im brodí lepšie.
Keď snehová pokrývka ustúpi, Zelenú dolinu doslova zbiehame. Slnko pomaly zapadá a cesta dole nejaký ten čas ešte trvá. Teším sa, že si v dedine dám konečne zaslúženú odmenu - pivko.
V Zelenej doline čas pokročil
Vyšná Revúca, miestna krčma. Od chalanov sa dozvedáme, že bus pred chvíľou zdrhol, čakáme teda na spoj o 17:50 do Ružomberka. Vymením si úplne premoknuté boty za náhradné, ktoré pri zimných aj iných túrach nosím pravidelne pri sebe.
V Ružomberku na poslednú chvíľu stíhame vlak do Blavy. Akurát, keď sprievodca zapíska, nastupujeme dnu. Dokonca si i sadneme (v nedeľu to je úspech). Celú cestu ma trápi hlad. Rozhodnem sa preto vyhľadať reštauračný vozeň. Ide so mnou aj Maťo. Keď sa nám podarí prejsť asi všetky preplnené vozne, aj tak zisťujeme, že je tam plno. Ešteže mi Maňo podaroval svoju paštétu s rožkami.
Peter Gregor
