Návšteva Veľkej Fatry v čase zimnom je nevšedný zážitok. Zážitok samotný sa stáva o to intenzívnejším, ak máte možnosť prečkať noc v tomto krásnom prostredí. Treba brať samozrejme do úvahy i bezpečnosť, na ktorú je v prvom rade treba upriamiť pozornosť. Nástrahy zimnej turistiky bývajú totiž omnoho väčšie ako pri turistike letnej.
Zimná stanovačka bola pre mňa už dlhý čas výsadou. Som preto rád, že sa ku mne opäť pridal Martin Slama, bez ktorého si už pobyt v prírode ani nedokážem predstaviť (nechcem zabudnúť i na jeho brata Peťa Slamu, ktorý sa žiaľ tento víkend nemohol pridať).
Podmienky nemáme zrovna najlepšie. V Tatrách sa lavínový stupeň v poslednom období vyšplhal až na číslo 4 a vo Fatrách dominuje trojka. Pozrieť si zblízka Nízke Tatry sa mi teda nevidí ako najlepší nápad, preto sa nakoniec rozhodujeme pre Veľkú Fatru mimo labilných lavínozných svahov.
Naša púť začína v obci Blatnica, kde prichádzame z Bratislavy. Okolo obeda vyrážame v smere "Konského dolu" s malebnými skalnými útvarmi. Cesta je pekne vychodená, dolinku a jej krásy si vychutnávajú rekreační turisti a fotografi. Trochu im závidíme tú ich "ľadnosť chôdze". My máme na chrbtoch poriadne ťažkú batožinu, nutnú však na plnohodnotné strávenie noci v zimnej prírode.
Blatnica
Most do Konského dolu
V horných častiach Konského dolu cesta strmo stúpa a pokračuje vysokým lesom k jaskyniam pod Tlstou. Zdá sa, že odteraz to nebude ani zďaleka prechádzka.
Pri prvej jaskyni sa stopy otáčajú. Máme silný pocit, že osoba, ktorá tadiaľto išla, poznala dobre terén a radšej sa pobrala späť. Na jednu stranu to pre nás znamená varovanie, no na stranu druhú, nás ani nenapadne nepokračovať. Na mieste, kde miznú stopy stačí, aby sme pár metrov vystúpili hore a už musíme vyťahovať snežnice. Po výdatnom snežení je tu snehu až po miešok (ako by povedal kamarát kamaráta).
Kam sme sa to dostali?
Po pár minútach nastávajú prvé problémy. Svah je priveľmi strmý a sneh neuveriteľne sypký (ten najväčší problém ale je, že je ho veľa). Ani so snežnicami sa nám nedarí vyšliapať stabilnú stopu. Náš pohyb preto pripomína skôr plazenie sa, ako chodenie. Na jednom úseku mi Maťo pomáha vydriapať sa o kúsok vyššie. Podáva mi teleskopickú palicu, aby som sa mohol vytiahnuť. Akonáhle sa však paličky chytím, ostáva mi v ruchách jej druhá časť - oddelila sa. Len tak tak si udržím stabilitu. Keby nás niekto takto videl, pomyslím si, mal by z nás riadnu srandu. Nám to miestami pripadá smiešne tiež. Najmä vtedy, keď sa takmer všetok sneh z nižšieho stromu zvalí na Maťa. Skoro sa rozložím od smiechu.
Polárne slnko
Srandy bolo dosť. Pomaly (veľmi pomaly) postupujeme tušenou cestou k vrcholu Tlstej. Jedenkrát sa musíme otočiť, lebo zájdeme k jaskyni s veľmi strmým terénom, kde cesta nemôže pokračovať. Stúpanie v v hlbokom snehu je poriadne namáhavé, no blízkosť vrcholu nás nekontrolovane poháňa viac do výšin.
Po pravej strane máme možnosť vzhliadnuť kopec s názvom Ľubená. Je asi o štyridsať metrov vyšší ako Tlstá, no vyzerá to tak, že je kompletne zalesnený, a teda, pre nás nepríťažlivý.
Neskorý večer na Tlstej
Na vrchol Tlstej prichádzame už za tmy. Približne 200 výškových metrov nám trvalo vyšliapať asi dve hodiny. Rýchlejšie to ale naozaj nešlo. Radosť, radosť, radosť. Predsa sme tu. Je tu krásne a tak ticho. Chvíle očarenia vystrieda intenzívna zima. Musím si vložiť batérie do čelovky, no moje zmrznuté ruky to nezvládajú. Maťo mi pomáha.
Pri svetle čeloviek sa sneh skvostne trbliece. Dokresľuje to atmosféru samoty nočného lesa pri zostupe. Vraciame sa k našej známej jaskyni, kde, dúfame, prežijeme pokojnú a ničím nerušenú noc.
Je to tu. Žiadny zostup do civilizácie a teplé vyhriate autobusy. Ostávame a poberieme sa najskôr až ráno. Rozložiť stan, uvariť večeru a vložiť sa do teplučkého spacáka. Mimochodom, ten teplý spacák je fakt dosť dôležitý. Ja mám iba takú trojsezónnu záležitosť a približne okolo druhej - tretej hodiny rannej sa prebudím na citelný chlad. Mám smolu, obliecť už nemám čo viac na seba, tak mi ostáva iba prečkať tých pár hodín v celkom nepríjemnej zime. V konfrontácií s touto skutočnosťou ale pozitívne pôsobí, keď nám snehový poprašok jemne padá zo skaly na stan. Romantika.
Okolo piatej ráno je to už u mňa na nevydržanie a vyliezam zo spacáku. Keď sa človek začne hýbať, hneď je mu teplejšie. Nič to, poučenie do budúcna. Nemôžem povedať, že by som cez noc nejak vyslovene trpel, ale veľa som toho isto nenaspal.
Po pokojnej noci (hlavne pre Maťa) sa balíme a navraciame do civilizácie. Chvíľu nám trvá, kým sa znova rozhýbeme, no do doliny Gader zídeme na jeden "šup."
Späť v obci Blatnica. Pomaly sa "roztápame" na ostrom slnku. Cítim, že utrpela najmä moja pravá ruka. Palec a ukazovák ma mierne pobolievajú.
Z Blatnice sa presúvame na vlak do Koštian nad Turcom. Na prestup máme približne hodinu času. Pani pri okienku si asi všimne, akí sme po pobyte v horách vymrznutí, tak nám ochotne ponúkne čaj. Pán Boh jej to zaplať! Ani nevie, ako nám pomohla.
Foto: Martin Slama
Spísal: Peter Gregor
