X+Kláštorská skala
„Vyšlo slnko nad lesom / veľmi potešil sa som." Takto pekne znelo dvojveršie, ktoré Kočka napísal do návštevnej knihy na vrchole Vtáčnika. Nemôžem si pomôcť, ale vždy keď, si na to spomeniem, musím sa zasmiať. Kočka je, mimochodom, fajn chalan, ktorého spoločnosť nemálo poteší. Toľko teda na úvod k nášmu víkendovému výletu.
Pôvodne som mal v pláne vyraziť s Viktorom, a to autom. Pozháňať nejakých ľudí a tak sa vydať na cestu. To sa však nepodarilo, lebo Viktor bol unavený z roboty. Čo už, Kočka taktiež, a predsa išiel. Ešte k tomu, noc pred cestou „hýril" na kamošovej oslave. Cením si od neho túto obetavosť.
Vyrazili sme okolo pol desiatej. Stanovený plán, stretnúť sa o ôsmej zlyhal. Na výpadovke na Zlatých pieskoch nám asi po desiatich minútach stopovania zastavil jeden horolezca. Tešili sme sa z jeho rozprávania o cestovaní ešte za komunizmu. Vraj sa s kamošmi len - tak zobrali, nenápadne ušli zo štátu a túlali sa po Ruských horách. Počúval som s otvorenou pusou, a keby som mal možnosť, ešte ten deň by som sa na niečo také podujal. Náš cieľ bol však iný.
Z Nitry až po Kľak sme sa vyvážali autobusmi, nemali sme na to celý deň. Nie je dobré dúfať v to, že stop nebude trvať viac ako desať minút.
Kľak je malá dedinka, odkiaľ vedie celkom nenáročná krátka trasa na vrchol Vtáčnika. Keďže bolo popoludnie, prišla nám táto cesta vhod. Kým sme sa pripravovali, pribehli k nám dve ratolesti a zvedavo sa vypytovali na všetko možné. My sme im samozrejme s radosťou odpovedali. Je pekné, ako deti dokážu byť fascinované hocičím. Možno iba z toho, že dvaja blázniví chlapi sa rozhodnú prespať na vrchu.
Medzi štvrtou a piatou sme boli hore. Dosť ľudí sa tam obšmietalo. Väčšina mala fialové pusy od čučoriedok, ktoré tam hojne rastú. V takom prípade treba rátať s tým, že sa tam môže zjaviť medveď. Výhľady boli prekrásne, aj keď počasie naznačovalo, ako môže vyzerať ďalší deň. Rodinka opodiaľ nám nechala pripravené ohnisko a našou úlohou bolo už iba udržiavať teplý krb. Postavili sme si stan, a kým sme dopili pivko, sa aj zotmelo. Noc patrila vetru a zbujačeným jeleňom, ktorý tam neustále ručali. Únava nás však dobehla.
Ráno bolo prekvapením, hmla sa doslova liala po celom kraji, nemilosrdne, s padajúcim lístím, dávala najavo, že jeseň sa pomaly prebúdza. Bolo v tom niečo magické. Zbalili sme veci a hor´sa dolom. Cesta viedla, akoby nejakou alejou, ktorou sa neustále hnala hmla. Zrazu sme strnuli. Päť metrov pred nami sa objavil diviak. Celkom veľký, však skôr ako my, sa on zľakol nás. Pre istotu sme hodili petardu a pokračovali v ceste. Pred nami sa o chvíľu zjavila srnka, ktorej krok bol však omnoho rýchlejší ako náš.
Hmla opadla a dojatí z útvarov Kláštorskej skaly, naše kroky spočinuli v obci s názvom Ostrý Grúň. Len tak pre informáciu, táto obec je aj lyžiarskym strediskom. Tu sme si oddýchli, napapali sme sa, dali pivko a stopli auto do Žarnovice. Privtieral sa k nám nejaký turista. Šofér vyzeral skôr ako nejaký mafián, ale jeho dobrá vôľa zastaviť bola pre nás prioritou. Pobavili sme sa na hudbe, ktorú nám púšťal. Drsný hip - hop s náboženskou tématikou.
Žiaľ, v Žarnovici to opäť nevychádzalo. Autá jednoducho nezastavovali. Nejak som si rozmyslel moju plánovanu brigádu v Pondelok v noci. Po dobrých troch hodinkách nám začalo šibať. Stopoval som s obrátenou značkou, potom sme s Kočkom stopovali obaja, vedľa seba a podobne. Osud bol však ku nám zhovievavý. Marekovi rodičia boli ten víkend na rodinnom stretnutí v Banskej Štiavnici. Išli okolo Žarnovice a zobrali nás. O deviatej som bol doma.
Čo dodať na záver? Pekná príroda, dobrá spoločnosť a šťastie, keď to človek najviac potrebuje. Nie vždy, to ale musí vyjsť.
Peter Gregor
