Úvod: Už po tretí krát v tomto roku sa vraciam do Tatier a stále mám pocit, akoby som tam šiel po prvýkrát. Nemôžem si pomôcť, Tatry majú svoje osobité kúzlo a hlavne, dajú sa tu robiť naozaj hodnotné túry, ktoré udržia v kondícii každého vysokohorského turistu. Plán výstupov bol pôvodne úplne iný, ako to vyzeralo nakoniec, no spokojnosť aj tak nechýba. Ždiarsku vidlu nahradil Jahňací štít a Priečne sedlo Veľká Svišťovka, kde som bol pred piatimi rokmi. Dôvody? Čítajte ďalej.
V netradične veľkom počte (až štyria) sa stretávame na Hlavnej vlakovej stanici v Bratislave. Som nesmierne rád, že sa mi podarilo dostať Slamovcov po dlhšom čase znova do prírody. Ich svojrázny humor ma dokáže úplne odrovnať, preto naše túry majú vždy osobitý ráz. Myslím, že aj Jaro to veľmi skoro pochopil.
Začíname v blízkosti obce Ždiar. Dostali sme sa sem autobusom z Popradu, ktorý pokračuje ďalej do Tatranskej Javoriny. Náš plán je vystúpiť na naozaj impozantný vrchol Ždiarskej vidle (2142m). Počas výšľapu nadobúdam dojem, že Belianske Tatry sú najzelenšou časťou Vysokých Tatier.
Martin Slama a Peter Slama
Netrvá dlho, kým sa dostaneme do Širokého sedla, kde už vegetuje hlúčik turistov. Ako tak medzi sebou komunikujeme a pripravujeme nelegálny výstup na Ždiarsku vidlu, niekde sa dopočujem, že o kúsok nižšie stanuje skupinka ochranárov. No doparoma! To bude problém, pomyslím si. Ihneď vyťahujem mapu a snažím sa zistiť, či v okolí neexistuje nejaká úniková cesta, pri ktorej by nás ochranári nečakali s pokutou. Žiaľ, nevyzerá to nádejne. Ždiarska vidla je skalnatý vrchol a zdá sa, že turisticky prístupný iba z jednej strany. Som si istý, že keby sme hore vyšli a vzápätí zišli späť do sedla, mali by sme čo dočinenie s nevítanou návštevou. Preto sa demokraticky dohodneme na tom, že si s ochranármi radšej pokecám a budem sa to snažiť vybaviť. Nakoniec nepochodím, vraj kvôli erózii a zničenému chodníku nás tam pustiť nemôžu. Ak by sme predsa vyšli, čakala by nás pokuta 2000 sk na osobu, čo nám za to určite nestojí. Nadšenie rázom opadne a sme nútení zmeniť plány. Alternatíva: Jahňací štít (2230m) - najvýchodnejší štít Vysokých Tatier. Nuž, nie všetko prebieha ako sme chceli, ale musím povedať, že to nás naozaj v budúcnosti neodradí. Azda v zime a s dostatočnou výzbrojou by sa nám výstup na Ždiarsku vidlu mohol podariť. Uvidíme.
Výhľad zo Širokého sedla
Jahňací štít v popredí
Kamzíci
Jedinečná Ždiarska vidla
Chata pri Zelenom plese. Opäť nastáva zmena. Slamovci sa rozhodnú, že ďalej už nepôjdú a zostúpia do Lomnice, aby sa ešte ten deň dostali do Blavy. Jaro sa na ďalší postup necíti, tak ostáva na chate, kde máme zarezervované ubytko. Výstup na Jahňací štít absolvujem teda sám.
Chata pri Zelenom plese (Brnčálka)
Konečne poriadna vysokohorská trasa, hovorím si v duchu. Cesta na Jahňací štít je nádherná. Rozsiahle snehové polia lemujú vyššie partie Červenej doliny a na hrebeň by ste sa bez reťazí dostali ťažko. Exponovaný hrebeň smerujúci k vrcholu poskytuje naozajstný vysokohorský zážitok a možnosť pri výstupe použiť aj ruky. Predzvesť dažďa sa napĺňa až na samotnom vrchole a ja si to odskáčem v plnej miere. Zostup zo štítu po mokrých skalách je otázkou trpezlivosti a opatrnosti. Ako tak zostupujem, ešte blízko vrcholu sa moje ilúzie o osamelosti na tejto hore ihneď vytrácajú. Stretám dvoch Čechov, ktorí sa v tomto nečase ešte len vydávajú na vrchol. Po krátkom rozhovore zisťujeme, že sa poznáme. Z jedným z nich si píšem cez outdoorfórum a dokonca som ho stretol aj pod Olympom. Jeho pamäť je však lepšia ako moja a on ma spoznáva hneď. Dohodnem sa s českými priateľmi na pivku na chate a povzbudzujem ich k ďalšiemu postupu - už to naozaj nemajú ďaleko.
Cestou na Jahňací štít
Prišli marťania?
Na Jahňacom štíte - dôkaz
Posledné foto z vrcholu
Dážď ustal, ale skaly sú mokré aj naďalej. Kým sa nedostanem z hrebeňa, dávam si veľký pozor. Nakoniec všetko dopadne dobre a som rád, že som na vrchol vyšiel. Oplatilo sa. Trochu ma ale zamrzí, že chalani sem nevyšli, mohlo sa im to páčiť.
O nejakú tú hodinku po zostupe a ubytovaní sa na chate gratulujem mojim novým českým priateľom k úspešnému výstupu aj zostupu. Zvyšok dňa trávime pri pivku a partičke kariet v konzumnej časti chaty. Myslím, že môžem byť spokojný. Na Jarovi bohužiaľ badám až extrémnu únavu. Viem, že Priečne sedlo zajtra neprichádza do úvahy. Alternatíva - Veľká Svišťovka (2038m).
Spánok mi padne náramne dobre, aj keď priznávam, mohol by som spať až do obeda. Odolávam pokušeniu a vstávam. Jaro je už dlho hore a zjavne sa nudí. To, že ma predtým budí zo spánku mi nepripadá vôbec smiešne ;-). Pred pol deviatou vyrážame z chaty pripravení na ďalší postup. Nejako ťažko sa mi núti priviesť nohy znova do chodu, po chvíľke je to už lepšie. Než sa vydáme strmým serpentínovitým chodníkom až k vrcholu Veľkej Svišťovky, prekonáme krátky úsek zabezpečený reťazami. Približne za hodinu a trištvrte nám už nič nebráni vychutnať si znamenitý pohľad z vrcholu Veľkej Svišťovky. Belianske Tatry, Jahňací štít, Baranie rohy, Čierny štít, Veľká zmrzlá dolina.... a v neposlednom rade zahalený Kežmarský štít. Prekrásne a tak nedostupné. Do reči sa dávame z jedným postarším chlapíkom zo Spišskej Novej Vsi. Vzájomne sa odfotíme.
Juhozápadná stena Kežmarského štítu - tichý rešpekt
Na Veľkú Svišťovku
Veľká Svišťovka: konečne som Jara prinútil odfotiť sa
Baranie rohy a Čierny štít
Pri zostupe sa mierne rozčulujem, lebo väčšina z vystupujúcich ľudí na mňa vôbec nepôsobí turisticky. Chlapík s riflovými nohavicami, ďalší pán s igelitkou v ruke, dievča z baru......., a tá obuv tiež nemá chybu. Vzhľadom na to, že sa už dlhší čas mračí nad vrcholmi, mi toto ich počínanie nepripadá ani trocha smiešne. Možno to bude odo mňa odvážne, čo teraz napíšem, ale keby som bol ochranárom alebo pracoval v službách horskej služby, tak takýto typ ľudí by som normálne posielal naspäť, aby sa prezliekli a pouvažovali nad svojim konaním. Je neprípustné, aby človek chodil do hôr absolútne nepripravený, aj keď, povedzme, ústupové miesto nie je ďaleko. Stačí ak sa spustí dážď alebo si chlapík v teniskách vytkne nohu a je o nepríjemný zážitok postarané. Mal by som spomenúť, že častokrát aj výjazd horskej služby sa musí s takýmito „smiešnosťami" zaoberať, čo je už úplne zbytočné. Ale o tom by sa mohla rozvíriť celá diskusia, nechajme to radšej tak.
Na Skalnatom plese nasleduje obedová pauza. Lomnický štít nie je pre mračná vidno a lanovka akoby postupovala kamsi do neznáma. Odtiaľto do Tatranskej Lomnice to trvá približne 2 hodinky. Počas cesty uvažujeme nad tým, či by sme sa nevyšplhali na niektorú z veží starej lanovky. Sú však dosť vysoko a my zase nemáme toľko času. Nabudúce určite.
Skalnaté pleso
Tatranská Lomnica, miesto, ktoré mi vždy bolo veľmi sympatické. Bohužiaľ, nezdržíme sa tu ani polhodinku a už postupujeme tatranskou električkou ďalej do Popradu. Celú túto trasu ako na povel prespím.
Poprad - Bratislava, Nové Mesto: s Jarom spomíname na staré školské časy a príhody. V Novom Meste nám okolo deviatej večer poskytne Jarova mamina odvoz domov. Veľmi pekné od nej.
Záver: Ďalší nádherný víkend strávený v prírode skončil. Síce sme nesplnili ani jednu z naplánovaných trás, ale myslím, že sa nemusíme sťažovať. Pevne dúfam, že chalani boli taktiež spokojní a absolvované stanovištia sa im páčili. Kvôli spomínaným zmenám v plánovaní, ma uvidíte znova vo Vysokých Tatrách začiatkom júla. Program: Priečne sedlo a Slavkovský štít. A toto sa už hádam podarí.
Peter Gregor
