Úvod: Som veľmi rád, že po dlhom čase sa nám spolu s Maňom podarilo absolvovať nejakú poriadnu turistickú akciu. Naposledy, v takejto zostave, sme boli na prechode Malých Karpát ešte v minulom roku. Je to neuveriteľné, ale môže sa stať, že ľudia si na seba jednoducho nie sú schopní nájsť čas. Poznáte to: škola, práca, povinnosti, rodina... A povedal som si, že bude predsa lepšie chodiť aspoň vo dvojici.
1.deň: Mal som naozaj šťastie. Keďže rodina Karlíkovcov sa v danom termíne zúčastnila tenisovej súťaže mužov nad 35 rokov v Tatranskej Lomnici, bol som prizvaný a pri tejto príležitosti sme sa z Maňom rozhodli trocha pobehať Vysoké Tatry. Mojou túžbou bolo vyliezť na najvyšší poľský vrch a najvyšší sprístupnený vrchol: Rysy. To sa nám aj podarilo. Avšak pekne po poriadku.
8:15 - vyrážame z Bratislavy autom na Štrbské pleso. Maňov otec pokračuje do Lomnice. Cesta prebieha v poriadku a tešíme sa na blízku budúcnosť.
13:15 - príchod na Štrbské pleso.
Maňo by chcel obehať okolie Soliska, Mlynickú dolinu aj s plesami. Trvalo by to však priveľmi dlho a prišli by sme za tmy. Rozhodneme sa teda pozrieť na vodopád Skok, vyfotiť si ho a zložiť sa na chate pod Soliskom.
Vodopád Skok
Chata pod Soliskom je veľmi príjemné miesto. Dozvedáme sa, že s nami tu prespáva iba mladý párik, ktorý, ako neskôr počujem, cez deň nemal dosť a v noci si to plne vynahrádza.
Maňo fotí a ja sa rozhodnem sám vybehnúť na Predné Solisko (2093m). Slnko pomaly zapadá a v diaľke okrem Maňa vidím ešte dve baby, ktoré sa rozhodli tiež vybehnúť na vrchol. Vzhľadom na pokročilý čas si to však všetci rozmyslia a ja ostávam na vrchole úplne sám. Má to nezameniteľnú atmosféru. Hneď ako som vyšiel hore, slnko sa strácalo v ďalekých kopcoch Nízkych Tatier a ja som si vychutnával túto uchvacujúcu hru farieb. Neviem čím to je, ale pri týchto pohľadoch vždy pochopím, aký je človek neistý a slabý tvor a musí si večne niečo dokazovať. Napríklad: liepať sa po horách.
Schádzam dole a v okienku na chate nastraším Maňa. Vyčítam mu, ako oveľa prišiel, keď sa rozhodol nevyjsť hore. V bare si dáme čaj, pokecáme trocha s chatárom, ktorý nám pomôže dovolať sa na chatu pod Rysmi. Nie sme si však istí, či bude voľné miesto. Večer ideme ešte trocha fotiť a vychutnať si nádherné prostredie. Vyruší nás neidentifikovateľný šuchot. Je to líška. Vidíme iba jej svetielkujúce oči.
Chata pod Soliskom za tichého večera
2.deň: Dnešok sa niesol v znamení výstupu na Rysy. Veľmi som sa tešil na tento deň a aj počasie vyzeralo dobre. Jediné čoho som sa trocha obavál, bol môj skoro 20 - kilový batoh. Nie som zvyknutý niesť takéto váhy a s takouto záťažou býva túra omnoho ťažšia. Nakoniec to však prebehlo fajn. Zišli sme naspäť na Štrbské pleso. Odtiaľ fotografickým krokom pokračujeme k Popradskému plesu. Prekvapuje nás naozaj príjemné počasie a krásny deň.
Na Popradské pleso
Pri plese sa naobedujeme a pomaly vyrážame na najťažšie miesto výstupu: chatu pod Rysmi. Niekoľko metrov pod chatou by mali byť zaistené cesty.
Vo výške asi 1800 metrov začína sneh. Vyťahujem pre istotu teleskopické palice. Míňame Žabie plesá, v ktorých sa nejaký šialenec kúpe, až sa dostaneme k istiacim lanám pod chatou. Nemôžem si pomôcť, ale takéto cesty mám veľmi rád. Dýcha to atmosférou horolezectva, aj keď oproti lezeniu je to stále obrovský rozdiel.
Na skalke vyššie, akoby sa človek dostal do Himalájí. Povievajú tam presne také isté vlajočky, aké je poznať z množstva literatúry a filmoch o Himalájach.
Chata pod Rysmi nás víta. Je asi päť hodín popoludní. Chatový personál nás oboznamuje so situáciou ohľadom prespania. Nevyzerá to priaznivo. Kapacita chaty je 14 miest, ktoré sú vraj rezervované a vopred zaplatené. Budeme asi odkázaní spať na zemi, napadne nás. Ako sa neskôr dozvedáme, nakoniec nikto neprišiel a môžeme si vychutnať noc na najvyššie položenej chate na Slovensku pekne zakrytí. Nechávame tu batohy a hor´ sa na vrchol. Ostávame hore a vychutnávame si západ slnka. Cestou stretávame dvoch trnavákov, s ktorými neskôr na chate kecáme. Takí smiešni chlapci s tvrdým nárečím. Hore je veľa snehu a ľadu.
Asi o hodinu nás vrchol privíta. Okrem nás tam pobehujú ďalší traja fotografi, ktorí sa tiež rozhodli vzhliadnuť tieto prekrásne farby večera. Jedného by som v tú chvíľu normálne zaškrtil. Na vrcholku je totiž taká železná konštrukcia, ktorá vyzerá ako statív na foťák a pod ním hlboké nič. Chlapík sa na ňu vyteperí, zatiaľ čo ho druhý fotí. Keby ste videli jeho krkolomnú snahu zísť dole. Blázon! Maňo zaujme pozíciu fotografa a, bohužial, stráca vodováhu.
Západ slnka na Rysoch
Po západe slnka, čo najrýchlejšie postupujeme dole. Za tmy je to vždy neisté. Dvaja z chlapíkov použijú aj mačky. Keď sme už pri chate, z radosti sa hádžem do snehu.
V chate je strašný hic, všetci sú unavení, ale spokojní. Čakáme, či náhodou neprídu turisti, ktorí si to tu zarezervovali. Neprišli. Ukladáme sa na spánok. Noc je pokojná a krásna. Pri mojom častom šťaní si jej nespútanosť užívam plným dúškom. Vždy keď vychádzam von, mám ale pocit, že pri chate niekto stojí. Začnem si v hlave vymýšľať hororové scenáre. Nakoniec sa odvážim na inkriminované miesto posvietiť čelovkou a zisťujem, že je to peň s orientačnou tabuľou. Smiešne.
3.deň: Vstávame na raňajky. Za 420 sk aj s prespaním sa to oplatí. Človek si tu môže vybrať. Niekoľko druhov syrov, salámy, nátierky. Len tak som si oblizoval prsty. K tomu samozrejme patrí teplý chatársky čajíček, ktorého recept nám nechceli prezradiť. Už pár dní som prechladnutý, tak mi to padne vhod. Skúšam záchod asi minútu od chaty. Až na ten smrad čarovné miesto. Ako tak sedíte v latríne a vykonávate bežnú potrebu, cez sklo je možnosť vidieť nezabudnuteľné výhľady na Tatry. Je tam napísané: „S týmto pohľadom sa dajú prežiť všetky verše sveta, o horách, o ľuďoch i o láske."
Chatový personál nám odporúča vyraziť dole až okolo desiatej. Sneh sa totiž počas noci zmení na ľad a cesta je nebezpečná. My vyrážame okolo pol desiatej a musíme si dávať veľký pozor. Radšej pomalšie a istejšie. Šmýka sa. Maňo sa nepríjemne vysype, no pokračujeme ďalej. Jeden z chatárov cepínom upravuje terén. Pán Boh nech mu to oplatí na deťoch!
Fotíme sa pri vlajočkách. Ešte jeden nepríjemný terén v podobe istiacich lán a máme vyhraté.
V Himalájach
Sme dole pri plesách. Jediná činnosť počas zostupu, ktorú vykonávame sú odpovede na otázky turistov či hore nie je veľa snehu. Nechcel som byť zlý a hovoriť im, že sa pravdepodobne niekde poriadne vytrepú, tak som iba upresnil, kde by si mali dávať najväčší pozor.
Cestou dole sa už iba tak mrdolíme, fotíme si okolie a ja vybieham na takú veľkú skalu, ktorá je po ceste. Za mnou vybieha aj Maňo a fotí. Musím uznať, že z neho bude určite dobrý fotograf. Nechýba mu nadšenie.
Na Popradskom plese je asi milión ľudí. Potrebujem sa vyšťať, ale keď zistím, že na chate za použitie záchoda pýtajú 10 korún, mám chuť im to tam hodiť na dvere. Radšej podržím.
Príjemne sa zasmejeme, keď nejakí školáci nechtiac zvalia zábradlie pri plese.
Zo Štrbského plesa ideme zubačkou do Tatranskej Lomnice. Nevieme ako to bude s prespaním. Nazdávame sa, že nás v hoteli nechajú prespať niekde na zemi. Na čo sa však veľmi teším je sprcha, dva dni som sa totiž neumýval.
Po príchode a nutnej hygiene sme sa išli občerstviť. Pivom, zaiste. Večer nám Maňov otec urobil Guláš a my sme si výsostne pochutili. Tie konzervy, čo som jedol počas túr boli jednoducho odporné.
Na naše prekvapenie, v hoteli sa nachádzal aj Ladislav Janiga (známy horský vodca a cestovateľ). Vraj tu mal mať prednášku o Tatrách. Veľmi sme sa potešili tejto skutočnosti a pri najbližšej príležitosti sme ho oslovili. Maňo sa pýtal na fotografovanie a ja ako inak na rôzne expedície, ktorých sa Janiga zúčastnil. Veľmi príjemný človek z bohatými vedomosťami o Tatrách a horách všeobecne.
Po vydarenej prednáške (škoda, že sa nestretla s obšírnejším záujmom) nasledovala skupina Drišľak. Pôvodne sme s Maňom chceli ísť už spať, ale títo blázni v čudných odevoch, dokázali urobiť neuveriteľnú šou a veľmi dobre sme sa zabavili. Dokonca nás aj vyzvali k tancu. Úžasný, úžasný večer. A to pivko padlo náramne dobre. Poďakovanie Maťovmu otcovi.
Šéf hotela už trocha v podguráženej nálade nás nakoniec nechal prespať v luxusnej izbe so satelitnou televíziou a masážnou sprchou. Nevedel som sa na ňu vynadívať a stále som si ju prezeral. Únava však bola silnejšia a uložili sme sa do postelí. Lepšie to dopadnúť naozaj nemohlo.
4.deň: Posledný deň odchodu nám Tatry znova nedali pokoj. Čas odchodu bol síce o 13:00, ale čo robiť dovtedy? Po raňajkách sme sa vydali do okolitých Lomnických lesov, s tým, že možno nájdeme i nejaké hríby a zbadáme medveďa. Žiaľ, ani jedno z toho sa nám nepodarilo zazrieť. I napriek tomu, že zvláštne zvuky z lesa sme občas začuli. Vyšplhali sme sa na kúsok lanovej veže a fotili. Cestou dole to bola zase helikoptéra pri znášaní dreva, ktorá prebudila náš záujem a venovali sme jej taktiež pár fotografií.
Helikopotvora
Nasledovala krátka prechádzka po okolí a oživenie niektorých spomienok, keď som tu pred dvoma rokmi bol so školou na tzv. vlastivednom či turistickom kurze. Netušil som, že taký mladý môžem zažiť nostalgiu.
Pomaly sa zberáme na cestu, nasleduje rozlúčka s našimi chlebodarcami a potom už iba domov. Všetko prebieha v pohode až na bezmála hodinovú zápchu niekde v Považskej Bystrici. Horám zdar!
Peter Gregor
