Bielovodskou a Velickou dolinou
Úvod: Pôvodný plán bol: poctiť si jesenné Tatry začiatkom októbra nejakým tým kvalitným výstupom. To, že sa už v nižších polohách stretneme s pravou tatranskou zimou, nemohol nikto z nás predpokladať. Kvalitný výstup to teda bol, no s nepriaznivými podmienkami, ktoré nám Tatry ponúkali, sme sa každý museli vysporiadať po svojom. Nikdy nie je ale núdza o nové skúsenosti v horách, a tie prichádzajú takmer po každej túre.
1. deň: V Tatranskej Javorine máme zarezervované ubytovanie. Čuduj sa svetu, po majiteľovi domu nie je chýru ani slychu. Skúšame domy opodiaľ, či by nám vedel niekto pomôcť. Od pána, o dva domy ďalej sa dozvedáme, že majiteľ sa dnes už neukáže. Dáva nám teda kľúčiky od dverí a my mu peniaze. Celý "barák" máme iba pre seba, veľmi pozitívna skutočnosť.
Po vybalení a zoznámení sa s prostredím nastáva čas večere. Jediné otvorené pohostinstvo je tu až v hoteli Kolowrat. Presnejšie povedané, luxusné pohostinstvo. My sme však hladní, veď si zase nemusíme objednať to najdrahšie.
Celý deň prší a miestami dokonca sneží. Dúfame, že zajtra bude lepšie. Podľa predpovedí vyzerá byť počasie v čase našej plánovanej túry bez zrážok.
Večera padne náramne dobre a aj cenovo to pôsobí celkom prijateľné. Trochu ma zarazí odpoveď čašníka na moju otázku: "Dá sa tu platiť gastrolístkami?" Čašník odpovedá: "Nie, tu predsa nie sme v starobinci." Až na toto nepodarené vtipkovanie, padne posedenie na tomto mieste náramne dobre.
2. deň: 5:00 budíček. Vstávame trochu neskoro, spánok v Tatrách je oveľa lepší než v Bratislave. Niekto z nás navrhne, či by sme sem len tak niekedy neprišli dobre sa vyspať a najesť. Vskutku lákavá idea, no tentoraz sme tu kvôli športovejšej stránke veci.
Vyrážame priamo z Tatranskej Javoriny do Lysej Poľany (hraničný priechod, nachádza sa tu niekoľko domov). Ešte je tma a trochu popŕcha. Ako sa zdá, so snehom budeme mať tú česť sa stretnúť nie tak vysoko, ako sme predpokladali.
Lysá Poľana. Prichádzame zarovno s autobusom, ktorý sem chodí z Tatranskej Javoriny. Peťo sa ohrdne: "Na čo sme išli pešo, keď sme sa sem mohli odviezť autobusom?" Otázka na mieste, nuž, aspoň sme sa prešli.
Po krátkom ustrojení začíname. Viditeľnosť nie je bohvieaká, no ako tak pochodujeme, mám pocit, že sme sa ocitli kdesi na Aljaške (viď foto).
Sneh začína naozaj pomerne nízko. Spôsobilo to určite včerajšie sneženie. To čo napadlo v blízkosti Tatranskej Javoriny, muselo hore padať desaťnásobne. Mám trocha obavy so schodnosťou terénu. Sme ale tu, tak ideme.
Bielovodská dolina je nádherná. Ani mi nejak neprišlo, že je taká dlhá. Podľa sprievodcov je to najdlhšia dolina v Tatrách, kde jestvoval ľadovec 14, 4 kilometrov dlhý a 300 metrov hrubý. Ťažko si to predstaviť. Som rád, že mám tú česť sa tu prechádzať.
Salaš
Ako inak, snehu pribúda a my vyšliapavame nové stopy. Prechodom do Litvorovej doliny sa nám naskytá niečo málo z výhľadov, avšak na pekný deň to stále nevyzerá.
Hviezdoslavov vodopád
Vo výške okolo 1600 metrov je už úctihodná snehová pokrývka. Odtiaľto stúpame viac - menej intuitívne a podľa mapy. Sem - tam nám odkryté značenie ukáže správny smer a to hlavné, povzbudí.
Času pribúda a je celkom zreteľné, že normálne spoje z Popradu do Bratislavy dnes nestíhame. Pokračujeme ďalej.
Všetka úcta Maťovi. Vyšliapava cestu, hoci nikdy nevie kam vstúpi. Pohybujeme sa medzi zasneženými kameňmi a dúfame, že priestor pod nami nie je veľmi hlboký. Na jednom mieste sa dosť hlboko preborím (tak po pás) a čo je horšie, zaseknem si nohu medzi skalami. Chvíľu mi trvá, kým sa mi podarí odtiaľto vytrepať.
Náš postup vyzerá veľmi komicky. Niekto z nás sa preborí a druhý sa mu pokúša pomôcť vstať.
Podľa výšky usudzujeme, že Litvorové pleso (1860m) nie je ďaleko, aj keď nevieme, kde sa celkom presne nachádzame. Viditeľnosť sa zlepšuje.
Predtým
Potom
Litvorové pleso. Ťažko opísať, aké je krásne toto miesto, najmä v čase čerstvej snehovej pokrývky. Hmla sa roztrhala a s protiľahlých strmých svahov vidíme padať lavínky spôsobené vplyvom ostrého slnka.
Zrazu to príde. Sadne taká hmla, že viditeľnosť klesne takmer na nulu. So schodnou cestou sa môžeme v našom prípade rozlúčiť, nie je po nej ani stopy. Po dlhšom rozhodovaní zvážime najlepšiu a najrozumnejšiu možnosť, ako vyriešiť nie veľmi priaznivú situáciu. Zostup po vlastných stopách. Mohlo by sa stať, že sa, nedajbože, priženie snehová metelica a budeme mať aj po stopách. Hory máme radi, ale nestojí za to, aby sme zbytočne riskovali.
Z ničoho nič hmla úplne ustúpi a sme svedkami krásneho slnečného a zasneženého dňa na horách. Tatry sú naozaj nevyspytateľné a to, čo predvádzajú dnes, je vskutku prekvapujúce.
Vzdialenosť medzi nami a civilizáciou je minimálne na 4 - 5 hodín chôdze. Nie sme si istý, či hmla znova nesadne, no nakoniec pokračujeme ďalej po našej plánovanej trase. Strmým výstupom popri potoku naberáme výšku a čoraz viac sa brodíme snehom. Na náš úžas, vzhliadame značku. To sme teda nečakali.
Čím bližšie vedú naše kroky k Zamrznutému plesu (2043m), tým viac sa obávame stúpajúcej hmly.
Pri Zamrznutom plese zočíme Poľský hrebeň (2200m) a úprimne, netušíme ako bezpečne ďalej. Všetko je pod snehovou pokrývkou a výstup na hrebeň je miestami riadne strmý. Sneh je čerstvý, ešte nie usadený a pohybujeme sa po tienistej strane svahu, takže lavíny by hroziť nemali. Scenéria, ktorá sa odohráva za nami je očarujúca. Škoda, že ju vďaka trocha zložitejšej situácii nemáme možnosť plne vychutnať. Pod snehom sa často skrývajú skaly a trvá nejaký čas, kým nájdeme správne miesto na istý pohyb.
Poľský hrebeň na dohľad
Ďalší postup vedie cez žľab. Radi by sme sa čo najskôr dostali na hrebeň a v bezpečí prešli k Poľskému hrebeňu. Zdanlivo jednoduchšia možnosť časom nadobúda úplne iný charakter. Žľab sa zužuje a miestami máme čo dočinenia s ľadom. Situácia začína byť čoraz zložitejšia a na jednom úseku som nútený vysekávať vstupy cepínom do ľadu. Prekvapujú ma chalani, ktorí tento úsek preliezajú takmer bez problémov.
A je to za nami. Pod Velickým štítom nasleduje hlboké uvoľnenie. Veríme, že s niečim podobným sa už dnes potýkať nebudeme. Na Poľskom hrebeni si dáme aspoň 20 minútovú pauzu, kým vstrebáme to, čo sme posledné dve hodiny vydali.
Poľský hrebeň (v pozadí Velický štít)
Deň je krásny, slniečko ostré a Východná Vysoká pred nami. Vďaka pokročilému času a značnej únave nikoho z nás ani len nenapadne prvotná myšlienka tohto výletu, pokúsiť sa o výstup na tento štít.
Dobrú chuť
Na južnej strane Tatier sa nenachádza také množstvo snehovej pokrývky. Prekonaním niekoľkých metrov reťazí a strmého terénu nás víta Velická dolina. K Sliezskemu domu nie je ďaleko, niečo vyše hodinky zostupu. Žiaľ, hmla nám zabraňuje vychutnať si určite pekný pohľad na Velické pleso.
Sliezsky dom ponúka odpočinutie na dlhšiu dobu. Nemá význam, aby sme sa ponáhľali. Všetky dobré spoje do Bratislavy nám už aj tak ušli alebo za chvíľu ujdú. Občerstvíme sa, stručne zhodnotíme našu trasu a pomaly zakončíme našu trasu zostupom do Tatranskej Polianky. Trase zo Sliezskemu domu do Tatranskej Polianky sme sa chceli vyhnúť práve kvôli jej monotónnosti. Teraz za tmy ale nemáme na výber. Asfaltová cesta nás spoľahlivo dovedie až do spomínanej obce.
Peripetiám ohľadom tejto turistiky sme sa úspešne vyhli. Ďalší a podstatný problém musíme riešiť priamo v Poprade. Ako sa dostať domov? Na vlak lístok zakúpený máme, no čo ak sa nám podarí chytiť dobrý bus do Blavy? Necháme si teda na vlakovej stanici vymeniť zakúpený lístok za peniaze a skúšame, čo to dá. Dva busy z Popradu do Bratislavy nás nechcú vziať, sú plné a ochota vodičov na bode mrazu. Máme ešte jednu možnosť, skúsiť to so spojom, ktorý odchádza 23:20 tam, kam potrebujeme. Inak môžme nastúpiť na vlak, ktorý odchádza 1:45 a je taktiež plne obsadený. Vďaka nášmu stavu, by sme boli radi, keby sme stihli posledný spomínaný bus a konečne si sadli. Neriešili by sme túto popletenú situáciu, nemáme ale na výber. Ja musím zajtra do roboty a Peťo tiež.
Autobus nás nakoniec vezme a dokonca sedíme. Niečo pred siedmou ráno prichádzam domov a na deviatu sa chystám do roboty. Tomu hovorím naplno prežitý víkend.
A poučenie? Nikdy nepodceniť Tatry ani na jeseň. Tá sa v nižších polohách vždy spoľahlivo drží, no vo vysokých kopcoch už úraduje zima. Vo výstroji by nikomu nemala chýbať zimná výstroj (minimálne mačky, cepín,) a nutné je, plánovať si túry s veľkou časovou rezervou. To, čo v lete trvá 9 hodín, môže za nepriaznivých snehových podmienok trvať aj 15 hodín. Ďalším užitočným poznatkom by mohol byť výber túry z hľadiska svetových strán. Zatiaľ, čo severná strana, ktorou sme výstup začali bola plná snehu, na južnej strane snehová pokrývka chýbala takmer úplne (ak nerátam vyššie polohy). Dúfam, že sme sa dostatočne poučili a ďalší výlet naplánujem(e) ešte preciznejšie. Nerád by som sa opakoval, ale som rád, že Peťo aj Maťo sa na túto akciu podujali a boli veľmi príjemnými spoločníkmi i v mierne vypätých momentoch.
Peter Gregor
