Úvod: Výstup na alpského velikána menom Weissmies som v posledných pár mesiacoch považoval čiastočne za životnú výzvu a potrebu si dokázať, že dokážem fungovať i v trocha náročnejších horských podmienkach. Táto potreba znova nabrala na intenzite toto leto, kedy som začal organizovať všetky veci s výstupom spojené. Mojim sparingom sa stal opäť Maťo Slama, na ktorého je možné sa po všetkých smeroch spoľahnúť a tvorí dôležitú súčasť mojich výmyslov.
Do miest pod horou sa nevydávame v tomto roku po prvýkrát, pôsobili sme tu už v apríli, no bezútešné podmienky nás rýchlo zahnali naspäť do tepla našich domovov. Táto skúsenosť ale správnych horalov môže posunúť iba dopredu, tak dnes, v prvý jesenný deň započíname turistiku z obce Saas Almagell (1675 m. n. m.) ku chate Almageller hütte (2896m. n. m.).
Je jasný a bezoblačný deň. Cítime sa byť v tomto kraji vítaní a príroda tento pocit iba podmieňuje. Po bezsennej noci v aute sa mi šľape prekvapivo dobre, výhľady sú úžasné, najmä na skalný masív Domu (4545m).

Onedlho dosiahneme horský hotel Almageller Alp a vychutnávame si alpskú idylku. Opodiaľ sa pasú kozliatka, pobehujú tu deti a ostatní zúčastnení si vychutnávajú pivko pri nádherných pohľadoch na blízke končiare.
Náš dnešný cieľ a základňa pre ďalší postup však stojí asi o 700 metrov výškových metrov vyššie - je to už spomínaná chata Almageller hütte, kde máme zarezervované ubytovanie.
Počas samotného pochodu intenzívne pociťujem, ako sa mi vyjasňuje myseľ a veci, ktoré ma v posledných pár týždňoch ťažili, dostávajú jasné kontúry. Uvedomím si, že výlety do prírody, či už na známe i menej známe miesta, človeku vždy niečo dokážu ponúknuť a posunúť ho viac dopredu v akomkoľvek smere. Takže ľudia, tí, ktorí to nemáte v hlave poriadku, hor sa do lesa!
Sme obkolesení hrebeňmi, ľadovcami a neprístupnými štítmi. Ľudí nie je na trase mnoho, o to je pocit slobody pri stúpaní intenzívnejší. Som naozaj rád, že sme si vybrali menej známy alpský vrchol, ktorý ale, ako aj iné štvortisícovky, je cez sezónu veľmi obľúbený, no zďaleka nie preplnený.
Pri výstupe na chatu nie je hlavný vrchol vidno, avšak západný vrchol sa nám z južnej strany krásne odhaľuje. Charakterizuje ho snehová korunka.

Po dosiahnutí chaty a malom zoznámení s okolím tu zanechávame ťažké batohy a rozhodujeme sa preklenúť hranicu 3000 metrov. Máme veľa času do zotmenia a príde nám vhodné obzrieť si zajtrajšiu trasu, keďže nasledujúceho dňa budeme vyrážať ešte za tmy.

Výhľad z Almageller hütte

Koza
Deň je vskutku teplý. Na veľkom balvane blízko značeného chodníka odpočívame, kocháme sa výhľadmi a chytáme bronz. Naozaj bezstarostné chvíle.


Slnko pomaly slabne a my zostupujeme naspäť ku chate. Tá sa postupne zapĺňa turistami, dokonca máme dočinenia aj s početnou skupinou Čechov, ktorí si vonku pri chate vychutnávajú pivko. Aj by som si s nimi bol dal, no som trocha nachladnutý. Túto skutočnosť si uvedomujem a už teraz viem, že na kopci sa to zajtra určite nezlepší.
Zvyšok dňa sa nesie v znamení znamenitej (alebo skôr znamenite drahej) večere. Keď po jej skonzumovaní vypýtam vodu na spláchnutie, zaplatím 12 frankov. Maťo si zvyšok výletu za to zo mňa uťahuje: "Peťo, ty si kúpil minerálku za 260 korún?"
Noc je pokojná, ani toho veľmi veľa nepospím. Čudujem sa, že pred veľkým výstupom nie som vôbec nervózny.
"Nie sú to vrcholy hôr, čo zdolávame, sme to my sami"
sir Edmund Hillary
Bežný život "tam dole" sa nám zdá byť často zložitý a je až neuveriteľné, ako sa človek dokáže sám v sebe v tom zmätku zapliesť. Keď stojím pred kopcom, viem, že ma čaká jediná a navonok prostá úloha - vyjsť hore. Sám sa vždy čudujem, ako sa jednoduchá myšlienka môže skomplikovať. Dôsledkom sú známe faktory. Najčastejšie je to počasie a neznámy terén. Avšak faktorom najdôležitejším a najpodstatnejším je vlastná vôľa. Tá rozhoduje o hraniciach každého z nás. Už veľakrát sa mi stalo, že som stúpal so strachom a možno aj s nechuťou a nehovorím, že vysokohorská turistika je iba o radosti zo stúpania a výhľadov. Ak šliapete sedem hodín na kopec, prekonávate klzké skaly, za najväčšieho slnka sa pečiete na ľadovci alebo zostupujete po nepríjemnom a strmom sutinovom svahu, to všetko nie je ani zďaleka vecou príjemnou, no vrodená potreba človeka prekonávať seba samého drieme takmer v každom a nie je dobré sa ju snažiť umlčať. Na druhú stranu nie je dobré ju ani príliš dlho ponechávať v bdelom stave.
Dosť bolo mystiky a úvah. Okolo piatej hodiny rannej, za svitu čeloviek, vyrážame. Cesta vedie najprv do južného sedla, kde prichádzame na východ slnka, a potom pokračuje do sedla severného (Zwischbergenpass - 3268 m. n. m). Tu končí značenie. Pre dosiahnutie vrcholu si môžete vybrať dve varianty ciest. Časť južného hrebeňa možno vynechať a ísť po rozsiahlom snehovom poli, kde sa napojíte na záverečný úsek pod južným vrcholom (ľahké lezenie, za dobrého počasia nie je nutné sa naviazať) alebo pôjdete priamo cez južný hrebeň (tu by malo byť pár náročnejších lezeckých pasáži). Časovo výhodnejšie je ísť po snehovom poli.



V tejto chvíli nemáme presne ujasnené, ako pokračovať. Stúpame spolu so švajčiarskym párom, ktorí plánujú ísť priamo po hrebeni, no na jednom úseku sa otáčajú a ospravedlňujú, že nás doviedli až sem. Volia variantu po snehu a vracajú sa späť do sedla.

Snehu je pomerne veľa (minulý týždeň tu snežilo) a už malý kúsok za sedlom je nevyhnutné nazuť si stúpacie železá. Do troch a pol tisíc pohotovo stúpame, no v tejto výške volíme dlhšiu pauzu a pripravujeme sa na veľké finále.
Výstup snehovým poľom je náročný. Svah je strmý a výška dáva dosť zabrať. Zakaždým, keď urobíme zopár krokov, musíme aspoň na 20 sekúnd zastať. V tomto momente si celkom dobre dokážem predstaviť, ako sa cítia horolezci pôsobiaci v omnoho vyšších polohách.

Na južnom hrebeni si počudovane obzerám ostatných. Niektorí vyzerajú tak, ako by sa pripravovali na nejaký prvovýstup obrovskou stenou. Naviazaní na lano, ovešaní rôznorodým horolezeckým materiálom. Kde sme sa to ocitli, pýtam sa sám seba. V najvyššie položenom železiarstve?


Podmienky sú ideálne a členitý hrebeň ponúka vynikajúce možnosti dobrých chytov. Pri istej chôdzi nie je takmer možné urobiť chybu. Ale i vzhľadom na tento fakt, je treba byť maximálne ostražitý.
Tieto pasáže si doslova užívam a som prekvapený s akou ľahkosťou sa mi stúpa. Maťo má oveľa ťažší batoh ako ja, takže sa mu ide o trocha horšie. Vždy ho však čakám.
Dosiahli sme južný vrchol (3972 m. n. m.). Je totálne bezvetrie. Príroda je nám tentoraz naklonená. Už na tomto mieste sa oči nedokážu nasýtiť impozantnými výhľadmi. Baterky vo foťáku ako naschvál prestávajú práve v tejto chvíli poslúchať.

Počkám na Maťa a dávame opäť pauzu. Zrazu sa na vrchole vynorí náš starý známy Švajčiar - Herbert. Pýtame sa ho, kde nechal priateľku. So smútkom v hlase nám oznamuje, že ostala na neho čakať o kus nižšie, vraj sa necíti bezpečne. Vyjadrím svoju ľútosť a oznamujem mu, že by sme mohli posledné vrcholové metre postupovať spolu. Herbert sa veľmi poteší a tak v trojici, po prekonaní niekoľkých veľmi vzdušných snehových hrebienkov, zdolávame hlavný vrchol Weissmiesu (4017 m. n. m.).

Herbert

vrchol Weissmiesu


Jedna vrcholová
Ani si nestačím uvedomiť, že tu konečne stojím. Myšlienka, že by sa výstup i tentoraz kvôli niečomu nepodaril, ma privádza k miernym úzkostlivým stavom. Je to zvláštne, viem, že dosiahnuť vrchol je neraz menej podstatné než sa dostať pri nepriaznivých podmienkach do bezpečia. Aj napriek tomu, chcem vyjsť až hore a urobím pre to všetko, čo bude v mojich silách, hovoril som si sebecky predtým mnohokrát.
V skutočnosti, ide o veľa viac. Niekto berie výstupy ako rýdzo športovú činnosť, ja sa vždy snažím hore niečo nedobré zanechať a niečo dobré si odtiaľ vziať. Náš nový priateľ - Herbert vyťahuje na vrchole z batohu kríž a cepínom sa snaží vyhĺbiť miesto preň, aby ho nečas nezavial kamsi do doliny. Okrem beloby a ľudí totiž tu hore nie je nijaký orientačný bod. Ani kríž, ani tyč, ani kóta, iba úzky biely hrebeňový vrchol, kde je pri množstve ľudí problém nájsť bezpečné miesto na odpočinok.
Herbert hovorí: "Nie som síce veľmi veriaci, ale tento kríž som našiel v kupé vo vlaku. Bolo mi ho ľúto zahodiť, tak ma napadlo, že ho vynesiem až sem hore." Po týchto dvoch vetách nastalo asi na minútu absolútne ticho.


Trochu sme to prehnali s časom. Na vrchole sme sa zdržali vyše hodinu a pol a už nám začína dosť zapekať na hlavy. Slnko je v tejto výške naozaj ostré a niekedy si človek neuvedomí, že nie je najlepším nápadom sa tu dlhšie zdržovať. Čaká nás ešte asi trojhodinová cesta cez ľadovec.
Už naviazaní zostupujeme dole. Trasa je naozaj prenádherná, obrovské trhliny spôsobujú údiv, ale i strach pri myšlienke, koľko ľudí prišlo o život pri páde do týchto temných a obrovských priestorov.





Veľakrát musím zastavovať. Voda, čo som si načapoval na chate sa vo mne nechce udržať, hoci som do nej hodil šumivú tabletu. Po zostupe som teda mierne dehydratovaný.

Z miesta blízko za ľadovcom sa odstrojujeme a s rešpektom pozorujeme masív Weissmiesu. V tejto chvíli neverím, že som stál až hore.

Zostupujú aj Česi. Úplne prvé, čo si na nich všimnem je totálna únava. A to chlapci, po dni pauzy, chcú ešte vyšplhať na neďaleký Allalinhorn (4027 m. n. m.).

Horná stanica lanovky Hohsaas vedie až do výšky okolo 3000 metrov. Tu zažijeme milé prekvapenie, keď si kupujeme lístky na lanovku. Predáva nám ich Čech, teda nemáme problém s komunikáciou.

Cestu lanovkou si samozrejme užívame. Nádherné výhľady na okolité štvortisícovky oslobodzujú ducha, no prekonanie veľkého prevýšenia počas niekoľkých minút nepôsobia dobre na moje telo (výškový rozdiel medzi hornou a dolnou stanicou lanovky je viac ako 1600 metrov). Začína ma riadne bolieť hlava a uši a ešte aj polhodinu po absolvovaní jazdy mám veľmi nepríjemný pocit. Preto odporúčam niekoľko minút počkať na medzistanici Kreuzboden (2440 m. n. m.) a až potom pokračovať do Saas Grund (1559 m. n. m.).
Po výdatnom výlete si zaslúžime výdatnú večeru. Ideme na pizzu. Reštaurácia je na veľmi slušnej úrovni a porcie naozaj obrovské. Sme ale poriadne hladní, takže padne za obeť aj to najväčšie možné sústo. Je všeobecne známe, že Švajčiarsko je pre Slovákov drahá krajina, no 40 frankov za dve pizze, to je teda pálka! Toto úvodné rozčarovanie však pominie, akonáhle vstúpi do miestnosti zamestnankyňa reštaurácie oblečená v kroji a pripravená nás vyúčtovať. Priznám sa, som z nej na chvíľu celkom hotový. Neskutočne sympatické a pekné dievča. Musím jej dať ešte sprepitné.
Záver: Náš výlet vo Švajčiarsku a na horách sa pomaly končí. Síce ma v bežnom živote čaká ešte veľa výziev a neviem celkom, ako obstojím, viem istotne, že tento, nie veľmi dlhý pobyt mi ponúkne dobré základy pre ďalšie dôležité životné rozhodnutia. Ďakujem Maťovi za podporu.
Foto: Martin Slama, Peter Gregor
Spísal: Peter Gregor